Denník N

Nie je to už silná káva ?

Sú pravdivé informácie o tom, že si vláda lustruje FB posty poslancov so zameraním sa na tých, čo sú voči nej kritickí ? Ak áno, dochádza tu nielen k zámene rolí, ale aj útoku na systém parlamentnej demokracie ! Vláda sa má zodpovedať poslancom, nie poslanci vláde !

Písať blog denne je už istý prejav pocitu naliehavosti, ale napísať až dva, to už je pomaly alarmujúce.

A priznávam, moje obavy o našu budúcnosť z hodiny na hodinu narastajú. Bodaj by boli len precitlivenou reakciou človeka, ktorého profesia núti vidieť veci skôr v tmavších farbách.

Miera manipulácie a demagógie, ktorej sme všetci vystavení je neúnosná.

Postupne sme  cielene a systematicky infikovaní.

Vždy som si kládla otázku, aká je motivácia človeka aktívne pracovať na deštrukcii druhých, a tým aj svojej vlastnej. Taký Hitler a Stalin by sami nedokázali vôbec nič. Nedokázali by zavraždiť toľkých ľudí,  za koľko životov napokon niesli zodpovednosť.  Veď koľkých ľudí zabili vlastnými rukami oni dvaja v koncentračných táboroch, v plynových komorách, pracovných táboroch, mučiarňach KGB, gestapa  ?

Boli strojcami obludného zla, ktoré by zostalo  len myšlienkou uväznenou v hlave nepríčetného blázna na uzavretom oddelení psychiatrickej kliniky, nebyť   mimoriadne angažovanej spoluúčasti tisícov ľudí.

Ale kto je v skutočnosti zodpovedný za straty na životoch ? Za tie viacnásobné hanby, ktoré zapĺňajú stránky našej histórie ? Som to ja a vy a naši predkovia, jednotlivci, ktorí ako poslušné mravčeky realizujeme  pomýlené myšlienky šialencov, usilovne konáme dielo skazy a veselo sa oháňame pílkou, ktorou si pílime konár,  a ešte sa domnievame, že na ňom bezpečne sedíme.

Kto je potom tým ozajstným bláznom ?

Aké pomýlené a zvrátené chápanie parlamentnej demokracie sa nám tu už celé desaťročia podsúva ? Je to balíček darovaný predchádzajúcim totalitným režimom, zabalený v lacnom obale narýchlo kúpenom  v obchode s demokratickými pomôckami ?

Pretavené do vety – vyhraj voľby a môžeš všetko.

Volič sa rozhoduje, komu udelí vo voľbách svoje hlasy. Udelí ich politickým stranám a niektorým ich konkrétnym členom, kandidátom. Poveruje ich, aby na určité obdobie prevzali nielen vládu v krajine, ale aj zodpovednosť za blaho a šťastie občanov, ktorí im prejavili dôveru. Sú to sľuby politikov, ktorí sa o dôveru občana usilujú, spísané do volebných programov, ktoré posúvajú misku váh v prospech tej- ktorej politickej strany a jej členov.

Na Slovensku sa stalo pravidlom, že sa na predvolebné sľuby dané občanom, potom, ako vás vynesú do parlamentných výšin, zabúda. Žiaľ, nesúvisí to s  nedostatočnou „silou “ v parlamente.

Je to lákadlo vytvorené voličmi, ktorí voči politickým „podrazákom“ nevyvodzujú zodpovednosť.

Možno preto, lebo za konkrétnym poslancom nevidíme konkrétneho človeka, za ktorým môžeme zájsť a dať mu pocítiť svoju nespokojnosť. Ani poslanec nemá pred očami konkrétneho voliča, ktorému pozrel do očí, potriasol pravicou a sľúbil mu, že bude za neho bojovať, a ktorého teraz zrádza.

Môže sa ten, ktorý zradil dôveru voličov  a koná v rozpore s predvolebnými sľubmi, právom odvolávať na to, že stále má od voličov silný mandát ? Nemôže, morálne ho stratil ho vo chvíli, keď koná v rozpore s ním.

Nedostatok efektívnych prostriedkov na vyvodenie zodpovednosti voči takémuto politikovi, vďaka nášmu volebnému systému, nelegitimizuje jeho správanie.

Čo sa týka premiéra a ministrov, teda vlády (exekutívy), týchto  volič vo voľbách nevolí.

Volič nedosadzuje na posty exekutívy konkrétne osoby, čo znamená, že tieto osoby sa nemôžu odvolávať na to, že  post  ministra a  premiéra je priamo daný výsledkom volieb,  a že  požadovať ich odstúpenie by bolo  konaním v rozpore s udeleným mandátom zo strany voličov ! 

Práve naopak, mandát, ktorý dal volič poslancovi, oprávňuje voliča očakávať cez poslanca vyslovenie nedôvery ministrovi alebo aj celej vláde, ak vláda závažným spôsobom porušuje svoje povinnosti a stráca dôveru verejnosti.

Víťaz volieb môže byť poverený zostavením vlády, ale tá sa musí uchádzať o dôveru parlamentu. Dôveru poslancov, ktorí vo voľbách dostali dôveru občanov.

Takže vo voľbách nebolo pevne stanovené a rozhodnuté, kto má byť premiérom, a ktoré osoby majú byť ministrami tejto krajiny, ako ani to, že ich  post je nemenný.

Táto vláda opakovane  porušuje zákony, čo môže súvisieť s tým, že si zásadne odmieta dať poradiť od odborníkov, respektíve odborníkmi sú pre ňu len ňou vybratí ľudia, ktorých odborné stanoviská sa odvíjajú od  existencie akejsi  „politickej vôle“.  Politická vôľa je pre túto vládu novou vedeckou kategóriou, ktorá znamená návrat pred rok 1989, kedy člen komunistickej strany mal vždy lepšiu odbornosť aj bez vysokej školy, než nestraník. Niektorí si to možno ešte pamätajú.

Ale vláda a jej členovia sa  hlboko mýlia. Ak k dôležitým, zásadným, opatreniam a zmenám zákonov vôbec neprizývajú odborníkov, nepripúšťajú k nim verejnú diskusiu, s odvolávaním sa na vetu, že na takýto postup je politická vôľa a majú na to právo, v skutočnosti porušujú platné zákony, ktoré  s participáciou verejnosti,  záujmových, odborných a iných organizácií počítajú.

Voliči vo voľbách nedali mandát stranám na to, aby si  politickou vôľou vynucovali porušovanie zákonov, aby pošliapavali princípy právneho štátu.

Ak sa členovia vlády správajú týmto spôsobom, je parlament, zostavený z volených zástupcov občanov, povinný na to reagovať ich odvolaním a zodpovední  víťazi volieb dosadením iných kandidátov.

Ministri tejto vlády, ktorá sľubovala zmenu vo vládnutí, však prevzali  doterajšiu politickú „nekultúru „, ktorej prejavom je nevyvodzovanie  politickej zodpovednosti za nič, čo sa odohrá v ich rezorte. Poslanci, ktorí za volené strany tiež voličom sľubovali zmenu politickej kultúry pasívne sedia v parlamente a na vyvodzovanie politickej zodpovednosti nikoho nevyzývajú. V tomto kontexte vyznieva verejné  vyhlásenie člena vlády, že za svoje reformy  a ich úspech ponesie politickú zodpovednosť, ako  otvorený výsmech občanom.

Sledujme preto najmä  parlament a volených poslancov, ktorí tam sedia, ako pristupujú k výkonu svojho mandátu, ako reagujú na  postupnú  stratu autority štátu, kedy už občana nezaujíma ani znenie často menených a chaotických vládnych nariadení, o ich dodržovaní ani neuvažuje.

Ako sa poslanci prizerajú porušovaniu ľudských práv občanov, stratám na životoch, obrovským ekonomickým škodám postihujúcim Slovensko a prepadu čoraz bližšie k  anarchii, sociálnym nepokojom, zločinnosti a násiliu.

Nezabúdajme, že sú to poslanci, ktorí túto vládu držia pri moci tým, že jej stále prejavujú dôveru.

Súvisí zhromažďovanie údajov zo strany vlády o občianskych názoroch a postojoch  poslancov so snahou o ich zastrašenie ? Opäť, nepripomína vám to návrat pred rok 1989 ?

Súvisí táto jej aktivita s jej vlastným  strachom, že sa poslanci zachovajú voči občanom v súlade s poslaneckým sľubom, ktorý pri prevzatí mandátu zložili a vyslovia vláde nedôveru ?

Zodpovedný prístup poslancov ani zďaleka nemusí znamenať „návrat mafie“  a opozície k moci, a popretie volebných výsledkov.

Pri vstupe do parlamentu boli  poslanci pre mnohých z nás veľkou neznámou, menom, ktoré  zrazu obsadilo poslanecké kreslo.

Nepoznali sme ich schopnosti, životné príbehy, odbornosť, nič, od čoho by sme mohli odvodiť svoju dôveru voči nim. ( A tiež platí, že dosadenie niektorých, ktorých životný príbeh poznáme, našu dôveru podlomil.)

Teraz ich už spoznávame aj  cez ich pracovné výkony ako poslancov v parlamente.

Prosím nezabudnime im to.

P.S.  Súčasnou nepísaného pravidla  modelu „demokracie“, ktorý tu máme, sú zákulisné dohody poslancov o tom, ako má člen  strany hlasovať. Pre mentálne slabších, vznikla  aj parlamentná hlasovacia pomôcka – známy vztýčený prst pani poslankyne, aby nezabudli hlasovať správne. Ale aj tak sme sa nestretli s tým, že by sa systematicky lustrovali občianske názory poslancov, dôležité bolo, aby poslanec v parlamente hlasoval správne.

A to aj ak verejne kritizoval vládu za rozhodnutie, ktorého prijatie v tichosti podporil. Takáto kritika nevadila, pretože budila dojem slobodného hlasovania a rozhodovania sa poslanca.

Obavy, ktoré vyvolala iniciatíva terajšieho premiéra vedúca k podpisovej akcii poslancov koaličných strán pod koaličnú zmluvu, v ktorej on nevidel nič zlé,  naberajú hrozivejšie kontúry.

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..