Denník N

Veľkí mladí ľudia. Čo spája Jána Kuciaka a trojicu mladých protikomunistických hrdinov

Odkaz statočných obetí, ktoré si tento víkend pripomíname, je jasný – hľadajme pravdu a chráňme si slobodu.

Dnes uplynuli tri roky od smrti Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej, ktorí zaplatili životom za to, že chceli poukázať na pravdu o našej spoločnosti. V sobotu sme si pripomenuli 70. výročie popravy troch mladých mužov – Antona Tunegu, Alberta Púčika a Eduarda Tesára – ktorí chceli odkryť pravú tvár komunistického režimu.

Ten ich všetkých troch 20. februára 1951 nechal zabiť.

Anton Tunega pred svojou smrťou milovanej rodine odkázal: „Neplačte za mnou, umieram za spravodlivú vec.“

Ich jedinou „vinou“ bola túžba po slobode

V máji 1949 boli títo mladí muži, spolu s ďalšími desiatkami obžalovaných, postavení pred Štátny súd v Bratislave za účasť v hnutí Biela légia. Cieľom tohto kresťanského protikomunistického hnutia bolo informovať širokú verejnosť aj zahraničie o terore vtedajšieho režimu. Okrem iných aktivít šírili informácie a chránili slobodu slova prostredníctvom vysielača v Rakúsku. Zároveň pomáhali ľuďom pri úteku z komunistického Československa do slobodného sveta.

Brutálnosť tohto vykonštruovaného procesu poukazuje na to, kam až môže zlo zájsť. Aké konsekvencie môže mať ideológia, ktorej primárnou hodnotou nie je pravda a spravodlivosť.

Štátny súd v Bratislave odsúdil týchto troch mladých ľudí na doživotie, no keďže sa prokuratúra odvolala, Najvyšší súd v Prahe napokon vyniesol rozsudok smrti. Pričom ich jedinou „vinou“ bola túžba po slobode.

V danom monster procese odsúdili ďalších 48 osôb. Jedným z nich bol aj môj prastrýko páter Rafael Gregor Lexmann OP, rodný aj rehoľný brat Mikuláša Lexmanna OP, ktorý tiež patril medzi prvé obete komunistického režimu. Mikuláš zomrel v pracovnom tábore po tom, ako ho počas takzvanej Barbarskej noci násilne odvliekli. Momentálne sa začína jeho beatifikačný proces. Rafaelovi sa najskôr podarilo ujsť, no napokon ho chytili a odsúdili na dlhé roky väzenia práve za jeho aktivity spojené s Bielou légiou.

Je známe, že najvyšší trest si pre troch mladých mužov žiadal samotný ÚV KSČ. Prezident Klement Gottwald odmietol všetky žiadosti o milosť. Z detstva si pamätám, ako sa doma šuškalo o ďalších nespravodlivo odsúdených v širokej rodine, ktorým prezident Gottwald tiež odmietol udeliť milosť. 20. februára 1951 boli Albert Púčik (29 ročný), Anton Tunega (26 ročný) a Eduard Tesár (29 ročný) popravení obesením.

Ak nechránime slobodu, nie je vzdialená viac ako jednu generáciu od zániku

Je symbolické, že tento víkend spája spomienku na troch hrdinov minulosti so spomienkou na smrť Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Všetkých týchto mladých ľudí spájala túžba odkryť pravdu. Tesár, Tunega a Púčik bojovali pravdou proti nastupujúcemu komunistickému režimu. Kuciak chcel pravdivým obrazom o tom, čo sa v krajine deje, chrániť krehkú demokraciu pred ničivou silou korupcie, pokrivenej spravodlivosti a „našich ľudí“.

Cestu k dnešnej slobode a demokracii dláždili mnohé obete. Zabití, prenasledovaní, mučení, väznení, deti a rodiny, ktoré vyrastali bez otca alebo mamy, mladí ľudia, ktorí nemohli študovať a slobodne sa rozvíjať, lebo mali zlý kádrový profil. Títo všetci sú hrdinovia minulosti, ktorým vďačíme za svoju slobodu.

Známi aj nenápadní. Naša spoločnosť má voči nim obrovský dlh, lebo ich príbehy, ich obetu nechávame upadnúť do zabudnutia. Česť výnimkám a projektom, ktoré sa snažia o ich priblíženie verejnosti, lebo „národ, ktorý nepozná svoju históriu, je odsúdený prežiť ju znova“. (Jorge Santayana)

Bývalý americký prezident Ronald Reagan, ktorý si veľmi dobre uvedomoval ohavnosť totalitných režimov a svojou politikou určite prispel k dnešnej slobode, v tejto súvislosti upozorňoval, že sloboda, ak za ňu nebojujeme a nie je chránená, nie je vzdialená viac ako jednu generáciu od zániku.

Memento pre obdobie trendu, ktorý nás tenkou stenou delí od novej totality

 Všetci títo mladí ľudia, ktorých sme si cez víkend pripomenuli, vedeli, že poukazovanie na pravdu je jedinou cestou, ako chrániť slobodu a demokraciu.

Vedel to aj Silvester Krčméry. Mal len 29 rokov, keď ho komunistický režim odsúdil na 14 rokov za vlastizradu. 24. júna 1954 na hlavnom pojednávaní vyššieho vojenského súdu v Trenčíne takto zakončil svoju dnes známu obhajobu: „Rozhodol som sa preto svedčiť z povinnosti. Musím vydávať svedectvo o pravde. Preto musím hovoriť a nemôžem mlčať. Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu. Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda. Lebo je väčšia a silnejšia ako moc. Kto však má v rukách moc, ten si myslí, že môže pravdu potlačiť. Zabiť. Alebo i ukrižovať. Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych.“

Tieto slová a životné príbehy odvážnych sú pre nás mementom v súčasnej „post-pravdivej dobe“. Termín, ktorý vyhlásil Oxfordský slovník v roku 2016 za pojem roka. V dobe, kde dezinformácie a lož hrajú prím vo verejnom diskurze. V dobe, keď senzácia triumfuje nad faktami. V dobe, kde sľuby sú viac ako skutky. Trend, ktorý nás delí len tenkou stenou od novej totality.

Malcolm Muggeridge nazval ľahkovážnosť, s akou pristupujeme k informáciám, hriechom dvadsiateho storočia, ktorý sme rozvinuli do obrovských rozmerov. Ako britský novinár a komentátor sám prešiel cestou hľadania pravdy, ktorá ho premenila z agnostika a nadšenca marxizmu na kresťana, ktorý pochopil zlo tohto režimu. „Mysleli sme si, že keď ľudia prestanú veriť v Boha, nebudú veriť v nič. Pravda je však oveľa horšia – ľudia veria v hocičo.“

Odkaz veľkých mladých ľudí, ktorých sme si pripomenuli tento víkend, je jasný: hľadajme pravdu a chráňme si našu krehkú slobodu. Každý z nás – tam, kde je, tak, ako môže. Aby sa nemohlo stať, že raz budeme svojim deťom a vnúčatám hovoriť, ako vyzerala naša krajina, keď bola slobodná a vysvetľovať, prečo sme túto slobodu stratili.

Teraz najčítanejšie

Miriam Lexmann

Som poslankyňa Európskeho parlamentu. Kresťanstvo je pre mňa sloboda, spravodlivosť a ochrana dôstojnosti každého človeka.