Najvyšší správny súd a pozoruhodné výroky členky Súdnej rady Petry Príbelskej

Sudkyňa Príbelská sa v rozhovore angažuje proti úprave, podľa ktorej majú aj členovia správneho kolégia Najvyššieho súdu, teda aj ona, prejsť na Najvyšší správny súd len pod podmienkou úspešného výberového konania. A to aj keď, mimochodom, má také konanie byť pred jej kolegami v Súdnej rade.

Nesúhlas sudkyne Príbelskej s takouto úpravou je pozoruhodný nielen kvôli argumentom, ktoré na jeho zdôvodnenie používa, ale aj svojou základnou logikou. A občas aj jej absenciou.

Niekomu by sa dokonca mohlo zdať, že dosiahnutie želaného cieľa je pre pani doktorku dôležitejšie ako poctivosť argumentácie, ktorú na to používa.

Sudkyňa Príbelská napríklad hovorí toto:

„…podľa ústavy sa v prípade toho istého stupňa súdu sudcovia o posty uchádzajú žiadosťou o preloženie…“

Nechám sa poučiť, ale ja vidím v ústave napísané toto:

Čl. 148 (1) Sudcu možno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom alebo na základe disciplinárneho rozhodnutia. Súhlas sudcu s preložením sa nevyžaduje pri zmene sústavy súdov, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie riadneho výkonu súdnictva; podrobnosti ustanoví zákon.

Teda, nielenže to nie je tak, ako uvádza pani sudkyňa Príbelská, ale dokonca ústava priamo hovorí o tom, že pri zmene sústavy súdov zákonodarca upraví potrebné podrobnosti zákonom. Čo ale je dôležitejšie, ústava v prvej vete citovaného článku hovorí len o zákaze preložiť sudcu bez jeho súhlasu, nie o nároku sudcu na to, aby bol (v danom prípade na Najvyšší správny súd) preložený, ak o to len požiada.

Nie je tiež jasné, do akej miery sú prijateľné interpretácie zákona v podaní pani sudkyne Príbelskej. Napríklad v súvislosti s preložením sudcu v rozhovore interpretuje relevantné ustanovenie zákona o sudcoch takto:

„Ak by som si v auguste dala žiadosť o preloženie na Najvyšší správny súd a bude tam ešte miesto, tak ma bude musieť súdna rada preložiť.“

Odhliadnuc od toho, že sme mnohí dúfali, že od Búrky už vznášanie si tohto druhu nárokov na privilégiá sudcami už nie je au courant, zdá sa, že pani sudkyňa sa aj vecne mýli. Ja, napríklad, čítam v zákone nasledujúce:

§28 (1) Každé voľné miesto sudcu… sa obsadzuje na základe výberového konania; voľné miesto sudcu na okresnom súde a voľné miesto sudcu na krajskom súde možno obsadiť preložením sudcu na súd toho istého stupňa podľa § 14 ods. 1… .

Pre prípad, že toto na prvý pohľad jasné ustanovenie zákona o sudcoch vyvoláva u niekoho pochybnosť, stačí si pozrieť dôvodovú správu k zákonu (str. 14, k bodu 22), kde sa okrem iného uvádza:

 …. V praxi to bude znamenať, že sudca najvyššieho súdu, ktorý bude chcieť „prestúpiť“ na druhý najvyšší súd bude musieť absolvovať výberové konanie.

V rozhovore ďalej sudkyňa Príbelská tvrdí:

„… Vzniká nová inštitúcia, ale nevzniká s čistým stolom. Celá agenda správneho kolégia vlastne prejde na nový súd. …“

Toto je zaujímavý postoj vo svetle skutočnosti, že ústava v súvislosti so vznikom Najvyššieho správneho súdu predpokladá, že otvorené veci naň neprejdú, ak zákon nestanoví inak:

Čl. 154g (6) Konania začaté pred príslušnými orgánmi podľa odseku 5 predo dňom začatia činnosti Najvyššieho správneho súdu dokončia tieto orgány, ak zákon neustanoví, že ich dokončí Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.

Že sa zákonodarca nateraz rozhodol tak, že z pravidla stanoveného ústavou urobí (povolenú) výnimku, je teda niečo, čo, ak by to situácia vyžadovala, je možné pomerne ľahko zákonom zmeniť.

Vo vyjadreniach pani sudkyne Príbelskej sú aj ďalšie, nazvime to, nejasnosti. Napr. pokiaľ ide o tvrdenie, že Ústavný súd nikdy nie je skutkovým súdom alebo že Najvyšší správny súd má byť riadnou opravnou inštanciou, som si istý, že o tomto by sa dalo prinajmenšom polemizovať.

Podobne nejasné je to aj s osobným vkladom pani sudkyne Príbelskej v záujme úspešného fungovania Najvyššieho správneho súdu, ako členky súdnej rady. To tiež v súvislosti s možnou podporou (zatiaľ) jediného kandidáta na jeho predsedu, či akéhokoľvek iného kandidáta, ktorého aj ona sama mohla navrhnúť, ale tak neurobila. To napriek tomu, že u členky vrcholného orgánu sudcovskej moci a legitimity by sa snaha o naplnenie zámeru ústavy a zákona dala oprávnene očakávať.

Presvedčivo nepôsobia ani jej niektoré jednostranné či nevhodné komentáre. Tak napríklad tvrdenia s poukazom na JUDr. Baxu, prvého predsedu českého Najvyššieho správneho súdu, sa najprv hodia, ale potom, ak nie, tak zrazu JUDr. Baxa „nevnímal“.  Alebo, keď sa, najmä na sudkyňu správneho kolégia Najvyššieho súdu, celkom nevhodne, teda ageisticky, zaštiťuje údajnou obranou sudcov, ktorí majú „šediny“. Ako keby šediny u sudcu boli nevyhnutnou známkou jeho nižších mentálnych schopností či flexibility.

Sudkyňa Príbelská v jej expozé tiež pomerne rozsiahlo poukazuje na svoje zásluhy a meteorickú sudcovskú kariéru na jednej strane a výsledky práce správneho kolégia Najvyššieho súdu, ktorého je členkou, na strane druhej.

Je však na pováženie sa vystatovať rýchlym kariérnym postupom sudcu v časoch, kedy súdy, ich obsadzovanie a často aj ich rozhodovanie do najmenších dôsledkov ovládali vysokí súdni funkcionári ako Harabin, (trestne stíhaný) Sádovský alebo bývalá (zabíjačková) predsedníčka súdnej rady Praženková (ktorá o.i. navrhla Jankovskú za kandidátku na sudkyňu Ústavného súdu). A to najmä v prípade, keď to bolo na úkor niekoho, ako je bývalý člen súdnej rady sudca Čimo.

Ale aj dávnejšia kariérna minulosť pani sudkyne Príbelskej je na zváženie.

JUDr. Príbelská sa stala sudkyňou v októbri 2004. Už v septembri 2006 (teda ani nie po 2 rokoch) bola dočasne pridelená na Krajský súd v Trnave a preložená tam bola v novembri 2007, teda v období, keď tam predsedníčkou/podpredsedníčkou bola sudkyňa Usačevová, kovaná to harabinovka. Z obsahu následnej žiadosti sudkyne Príbelskej o preloženie na Krajský súd v Bratislave z 2.2.2012 však plynie, že v Trnave robila civilnú agendu (v r. 2010 až 2011 bola pritom na materskej dovolenke) a „pričuchla“ k správnemu právu, lebo dosadala ako tretia členka do správneho senátu u sudkyne Urbancovej. Ale, div sa svete, na Krajskom súde v Bratislave sa uchádzala o to, aby robila len správne právo, a to len z dôvodu, že v Trnave to nemohla. Bola teda zázračne preložená na Krajský súd v Bratislave od 1.9.2012, ale už od 1.5.2014 bola dočasne pridelená na Najvyšší súd.

Teda sa pýtame, či rozumieme tomu správne, že JUDr. Príbelská plnohodnotne pracovala ako sudkyňa na správnom úseku ani nie rok a pol a zrazu bola tak cenná pre Najvyšší súd, že si práve ju len na tom základe (a v tých časoch) vybrali do správneho kolégia.

Na potvrdenie medzinárodnej úrovne správneho kolégia Najvyššieho súdu pani sudkyňa vypočítava (až) dvoch úspešných jeho bývalých členov, ktorí sa (treba povedať, že navzdory ich šedinám) v jeho 20-ročnej histórii dostali na európsku súdnu úroveň.

Avšak výsledky jej správneho kolégia tiež neboli až tak jednoznačne pozitívne, ako sa to sudkyňa Príbelská v rozhovore snaží vykresliť. Existujú pochybnosti, a to nielen tie, ktoré plynú z Kočnerovej Threemy, okolo rozhodovania aj senátu, ktorého bola ona členkou (aj s trestne stíhanou častou súpútničkou, bývalou podpredsedníčkou Najvyššieho súdu, momentálne trestne stíhanou Urbancovou). Nielen nerozpustenie istej fašistickej strany, ale aj Ústavným súdom deklarované klamstvo a následne nepochopiteľne protichodné rozhodnutie vo veci Eustream, o ktorom je vo vyššie odkazovanom rozhovore v Postoji aj pozoruhodné stanovisko pani sudkyne Príbelskej v tom zmysle, že sa k takému rozhodnutiu nebude vyjadrovať, pretože nebola vo veci spravodajcom! (Naozaj).

Verím, že kvality pani doktorky Príbelskej ako sudkyne, aj ako kandidátky na post sudkyne Najvyššieho správneho súdu, nemusí vystihovať žiaden jeden rozhovor ani článok, ktorý naň reaguje. Pokiaľ ale ide o správnosť personálnych nominácií v súdnictve, je teraz dôležitá otvorená snaha o poznanie, kde je pravda a kto naozaj spĺňa zákonom stanovené podmienky, vrátane preukázania sudcovskej spôsobilosti. Ako vieme, v tomto naši doterajší držitelia moci hrubo zlyhali. Preto sú výberové konania na Najvyšší správny súd nevyhnutnosťou, výslovne deklarovanou zákonom.

Predpokladám, že nikto súdny nepochybuje o tom, že Slovensko je uprostred zápasu o právny štát. Nevieme pritom, v akom je taký zápas štádiu. Z môjho poznania ľudí, ktorí na Ministerstve spravodlivosti stoja za zámermi reformy fungovania súdov, trvám ale na tom, že títo sú nielen odborne špičkoví ako máloktorý sudca u nás, ale sú to aj vlastenci, ktorých prvoradým záujmom je v takom zápase zvíťaziť, a tak zo Slovenska urobiť civilizovaný európsky štát, kde vládne právo všetkým.

Nikto nie je proti legitímnej diskusii a využitiu zákonných prostriedkov zlepšenia legislatívy na sfunkčnenie súdnictva. Avšak vyhrážanie sa akousi neposlušnosťou a nerešpektovanie platného práva nie je namieste. Sudcovia musia pamätať na to, že len sudcovia sú zodpovední za stav v justícii, na ktorý ústavodarca a zákonodarca reaguje. Opozícia sudcov voči vôli ľudu, neraz vedená ich reprezentantmi sádovsko-zabíjačkového alebo harabinovsko-sopoligovského typu, je preto obzvlášť neprijateľná.