Denník N

Nejde len o straty na životoch. Kvôli Covidu prichádzame aj o húževnatosť vojnovej generácie a cit pre mieru

Cez víkend sme pochovali starú mamu. Nebyť komplikácií po operácii hrubého čreva, dalo by sa povedať, že zomrela na starobu – mala 95 rokov. Je nás teraz takých viac, než po minulé roky, ktorí sme prišli o starých rodičov.

Na internete, v rádiu či v televíznych správach zaznie iba číslo. „Včera zomrelo na ochorenie Covid-19 sedemdesiatpäť ľudí.“ Inokedy viac než sto. Cez stovku denne je takmer každý deň od Vianoc. Všetky obete dokopy rátame už na tisíce. Čísla, ktoré porovnávame s inými číslami v iných krajinách. Všetkým nám je jasné, že strácame konkrétnych ľudí, ktorí mali svoje meno, príbeh, miesto v rodine a v srdci tých, ktorých milovali. No v prípade zosnulých, ktorí ako moja starká mali cez deväťdesiat, prichádzame ako spoločnosť ešte o viac.

Prichádzame o skúsenosť a kolektívne vedomie generácie, ktorá zažila II. svetovú vojnu a ťažké roky po nej. K nej patril aj môj starý otec z maminej strany. S teraz zosnulou babkou mali jedno spoločné: takmer vždy dobrú náladu. A takmer nikdy si na nič nesťažovali. Pripisujem aj to aj ich skúsenostiam z mladosti, kedy obava zo smrti či biedy bola hmatateľná, viditeľná a veľmi reálna. Neradi o tých časoch rozprávali. Väčšina ľudí spomína na mladosť v dobrom, ako na nejaký sen, ktorý sa rozplynul. V ich prípade to bolo presne naopak – čím boli starší, tým to bolo lepšie, než za vojny. Budem si ich pamätať ako vždy usmiatych starých ľudí, ktorí sa dokázali tešiť aj z mála. Ako to ovplyvní našu spoločnosť, keď už nikto z húževnatej vojnovej generácie nebude medzi živými? Čo budeme považovať za „obmedzenie slobody“ nabudúce, keď teraz je to niečo tak banálne, ako rúška?

Na tejto fotografii Karola Kállaya z roku 1958 je zachytený môj otec. Naľavo vidíte drevenicu, v ktorej s mamou a tromi súrodencami vyrastal. Vzadu sa týči Poľana, vpredu odhalená chudoba. Zdroj: webumenia.sk

Moja stará mama bola silno veriaca. Ešte aj farár, ktorý ju pochovával, sa pri jej truhle vyjadril, že pomyslenie na jej vieru mu pomohlo ten deň zvládnuť. V tú sobotu mu totiž zomrela na Covid 46-ročná sestra. Starká sa sama starala o štyroch synov a dvoch z nich prežila. Posledný rok života strávila v zariadení pre seniorov. Z okna svojej izby videla do okna bytu, v ktorom bývala viac než tri desaťročia. Úprimne: ja by som sa z toho zbláznil. Pozerať sa deň čo deň z okna do okna akoby nad priepasťou, ktorá oddeľuje aktívny život a blížiacu sa smrť. Lenže stará mama to dala a myslím, že aj vďaka svojej viere a pravidelnému kontaktu s kňazom.

Málo sa o tom hovorí, ale pre státisíce našich spoluobčanov je kňaz psychológom, priateľom, náhradným otcom, keďže o toho skutočného už dávno prišli, morálnou podporou. Oveľa viac sa hovorí o organizácii, ktorá túto službu pre seniorov zabezpečuje – o katolíckej cirkvi. No väčšinou len v zlom. Veľmi často právom – či už kvôli zneužívaniu detí a mladistvých, netolerantným postojom k sexuálnym menšinám, privieraniu očí nad politikmi, ktorí sa na kresťanov len hrajú a autentickí sú len v nenávisti. Čo je zhnité v štáte vatikánskom, to treba pomenovať, odsúdiť, zmeniť.

No v tejto covidovej dobe akoby sme ešte viac strácali cit pre mieru. Hejtovali sme o dušu, keď boli kostoly, hoc s obmedzeniami, ešte stále otvorené. Nešlo o to, či to bolo bezpečné a dôležité pre tisíce občanov a občaniek štátu. Á priori sme otvorené kostoly považovali za nespravodlivosť a dôkaz o vplyve cirkvi na politikov.  Žialime nad stratou starých rodičov. Hoci za života sme si na nich nevedeli nájsť čas a väčšou oporou im bol zamestnanec organizácie, ktorú neznášame. Všetci sa odbavíme na zámerne provokatívnom Krajniakovom statuse. No obava, že by sme vyzneli rovnako zadubení ako on, nám bráni pripustiť si myšlienku, že viera a kontakt s kňazom predstavuje pre mnohých ľudí na Slovensku v tejto mrzutej dobe rovnakú úľavu, ako Netflix a zapálené diskusie na facebooku pre nás ostatných.

Pavel Sibyla

Teraz najčítanejšie

Pavel Sibyla

Som bývalý reportér týždenníka Trend, exriaditeľ Nadácie Zastavme korupciu, autor dvoch prozaických kníh, člen hnutia Progresívne Slovensko. V súčasnosti učím a tiež tvorím podcast s názvom Proti noci.