Soňa Szomolányi: Naše zatvorené školy a podceňovanie vedomostí a dát spolu súvisia
Čo sa dočítate v článku:
- prečo sa v spôsobe spravovania štátu blížime až k anarchii
- prečo sme pred školami uprednostnili uvoľnenie iných opatrení
- kde má korene naša neúcta k vzdelávaniu
- či nám budú deti vyčítať raz náš postoj
- ako ovplyvňuje lockdown faktor času
- prečo sa namiesto faktov uchyľujeme k strašeniu či duchovným argumentom
- prečo je dôležitá zmena spôsobu vládnutia
Počas jarnej vlny pandémie ste v článku „Limity epidemiológie a prínos spoločenských vied“ upozorňovali na to, že „zahrnutie spoločenských a behaviorálnych vied do rozhodovania krízového štábu by prispelo ku komplexnejšej expertíze a primeranejším rozhodnutiam, ktoré by neignorovali sociálnu, ale ani zdravotnú rozmanitosť populácie.“ Písali ste, že Slovensko má dobré predpoklady zvládnuť epidémiu – nižšiu mieru urbanizácie a patrí v EÚ medzi krajiny s najvyšším podielom rurálneho obyvateľstva. Prečo nám to v druhej vlne nepomohlo?
Článok bol reflexiou situácie v máji. Na jar, keď bola väčšina prípadov u nás importovaná zvonku, bolo rozhodujúce to, či má krajina letisko s medzinárodnou premávkou, aká je intenzita medzinárodných kontaktov. Tie sa síce oproti minulosti významne zvýšili, no stále to je neporovnateľné s mnohými západnými krajinami. Vtedy boli potenciálnymi prenášačmi infekcie ľudia vracajúci sa z viac nakazených krajín. Preto k úspechu prispelo rýchle a razantné zníženie mobility
Keď na jeseň došlo ku komunitnému šíreniu, začali vývoj pandémie ovplyvňovať viac behaviorálne faktory. Teda nielen tie, čo nám boli dané (ako napr. demografickú štruktúru obyvateľstva a jeho koncentrácia v priestore), ale rozhodnutia vedenia štátu a správanie sa občanov.
Práve sociálne vedy môžu prispieť k vysvetleniu, prečo ten istý vírus nenakazí v rovnakej miere všetky krajiny. Do toho, ako zvládajú pandémiu, vstupujú sociálne-kultúrne faktory. Komparatívny výskum v 40 krajinách preukázal, že tie s historicky formovanými pevnejšími sociálnymi normami, kde sa netoleruje ich nedodržiavanie, boli úspešnejšie v znižovaní infekčnosti a úmrtnosti. Potvrdzujú to prípady ázijských krajín ako napr. Taiwan, Južná Kórea, Singapur, Vietnam, kde na rozdiel od nášho poľavenia v opatreniach, aj po potlačení prvej vlny naďalej dohľadávali kontakty, testovali a disciplinovane nosili rúška.
Nemusíme sa pozerať len na Áziu, ktorá má skutočne iné sociálne normy…
Áno, ďalším závažným faktorom je kompetentnosť vlád pri manažovaní pandémie, ich efektívnosť a dôvera verejnosti k lídrom a inštitúciám štátu. Ak je vysoká, tak ľudia aj v krajinách s voľnými normami dodržiavajú racionálne a s empatiou vysvetlené reštrikcie. Príkladom je Nórsko, kde s podobným počtom obyvateľov majú desaťnásobne nižší počet obetí k našim 6424. Bez povinného celoplošného „dobrovoľne povinného“ testovania.
Dôvera vo vládu a kompetentnosť jej rozhodovania u nás klesá. Zdá sa, že ľudia lídrov našli v predstaviteľoch samosprávy. Keď na Vianoce vláda uvoľňovala, samosprávy, ako Trenčín a neskôr Nitra opatrenia sprísňovali a rozbehli testovania.
Ľudia v časoch krízy potrebujú lídrov a vývoj dôvery vieme kvantifikovať. Podľa prieskumu Inštitútu pre verejné otázky nedôverujú vláde 2/3 ľudí a naopak, posledný prieskum, ktorý si nechalo urobiť Združenie miest a obcí Slovenska ukazuje, že ľudia skutočne dôverujú samospráve – mestám a obciam verí 48 %, vláde len 14 % opýtaných.
Kríza dôvery a nejasnosť v kompetenciách však aktuálne v prípade škôl vyústila až do chaosu. Vláda schválila covid automat, minister zdravotníctva na tlačovej konferencií 3.2. 2021 oznámil, že sa sprísňuje preto, aby mohli fungovať školy aj v čiernych okresoch. O dva dni však oznámil, že sa s hlavným hygienikom rozhodli predsa „neodporučiť“ otvoriť školy v čiernych regiónoch. Školy ani samosprávy nevedeli ako postupovať. Niekde sa školy neotvárajú ani v bordovej fáze a rozhodnutie o tom, v akej forme sa bude uplatňovať právo na vzdelávanie, je na pleciach samosprávy či dokonca zriaďovateľov škôl.
Dostali sme sa do stavu blízkeho anarchii v spravovaní štátu. Samosprávy hasili problémy, ktoré mal riešiť štát a celkom prirodzene sú už vyčerpané a protestujú. Najmä, ak premiér ani nerešpektuje ich ústavne danú autonómnosť. Je pochopiteľné, že odmietajú nahrádzať štátne orgány, ako je to napr. pri testovaní. Oprávnene sa pýtajú k čomu sú okresné úrady.
Pokiaľ ide o školstvo, to, čo predviedla vláda, je prejav až karikatúrnej podoby chaosu. Vláda oznámila otvorenie škôl, ale to nakoniec vo finále zostalo na ľubovôli okresného hygienika. Ľutujem riaditeľov škôl a učiteľov, ktorí do poslednej chvíle nevedeli, kde a ako sa bude učiť.
Na bezpečnosť v školách máme veľmi vysoké nároky a školy sú u nás zatvorenie takmer najdlhšie z krajín Európskej únie.
Nie je náhoda, že Slovensko má v porovnaní so západoeurópskymi krajinami školy zatvorené najdlhšie. V európskych krajinách majú školy prioritu nielen vo vládnom programe. Kým u nás vláda dáva jednoznačne prednosť ekonomike – pričom sa ukazuje, že veľké pracoviská sú významným ohniskom infekcie. Štát nariaďuje testovať rodičov, avšak nič také nevyžaduje od priemyslu, kde bez rúšok a respirátorov trávia ľudia hodiny bez sociálnej dištancie. Nechcem znižovať riziko infekcie na školách. Málokto si dnes však uvedomuje, ako súčasná situácia prehĺbi priepasť medzi deťmi, ktoré vyrastajú v lepších a v slabších podmienkach a aké to bude mať dlhodobé dôsledky.
Nie som však optimista v tom, že by dnešná situácia spôsobila obrat v postoji verejnosti a väčšina by pochopila, čo sú predpoklady dobrého vládnutia a podľa toho rozhodovala pri voľbách. A nielen na základe videí na facebooku ako napr. to s Počiatkovou vilou v Cannes.
Mladí ľudia však staršej generácií mali čo vyčítať už pred pandémiou – finančná kríza, zadlžovanie, pred pandémiou sme videli hnutie Fridays for Future, ktoré vyčítalo rodičom a starým rodičom dôsledky klimatickej krízy.
Slovensko bolo aj pred pandémiou krajinou, kde sa medzigeneračný konflikt významnejšie neprejavoval. Silný bol v Nemecku v 60. rokoch, keď sa deti pýtali rodičov, čo robili za nacizmu. U nás k niečomu obdobnému neprišlo ani 31 rokov od pádu komunistického režimu.
Globálna iniciatíva Fridays for Future našla síce aj u nás stúpencov, ale nemala taký ohlas ako v západných krajinách. Nie je to prekvapujúce, lebo „zelená agenda“ je najsilnejšie prítomná vo vyspelých západoeurópskych krajinách, kde je prioritou kvalita života, keďže väčšina ľudí žije už v materiálnom zabezpečení. V našich post-komunistických krajinách ľudia nedosiahli takú materiálnu istotu, aby sa prioritou stala kvalita životného prostredia. Aj keď sa to už pozitívne mení najmä u mladších ročníkov.
Školy sme nielenže zatvorili prvé zo dňa na deň, ale vzápätí sa im prestala venovať pozornosť. Akoby vládu nezaujímalo, koľko detí má prístup ku vzdelávaniu a v akej kvalite. Vďaka Inštitútu vzdelávacej politiky máme dáta z 1. vlny, keď sa vôbec neučilo 52-tisíc detí a organizácie, ktoré pôsobia v teréne hovoria, že k zásadnej zmene nedošlo a za posledné obdobie dáta vôbec nemáme. Prečo?
Všeobecne sa dá povedať, že tak politici, ako aj značná časť verejnosti nevidia závažnosť problému, lebo nie je tak priamo zúčtovateľný ako ekonomická recesia či rast nezamestnanosti. Všetko spolu súvisí – podcenenie školstva, podcenenie vedomostí a podcenenie dát, o ktorom dnes počúvame zo všetkých strán. V krízových situáciách sa nedostatky fungovania štátu a kvality líderstva prejavia obzvlášť ostro. Demokracia je síce predpokladom pre dobré vládnutie štátu, ale nie je dostatočným. Nevyhnutné je mať kompetentných lídrov.
Kde pramení neúcta k vzdelávaniu v našej spoločnosti?
Politici zrkadlia nastavenie spoločnosti a vzdelávanie nebolo u nás nikdy prioritou. Prejavilo sa to počas druhej Ficovej vlády, keď prebiehali štrajky učiteľov aj zdravotných sestier. Podpora štrajku zdravotných sestier bola podstatne silnejšia. Učiteľom sa podpory nedostalo. Zdravie je u nás v hierarchii vyššie. A to, že vzdelanosť je sprostredkovane potrebná aj pre vyššiu kvalitu zdravotníctva, nie je pre ľudí tak zjavné.
V posledných desaťročiach najmä vysokoškolské vzdelávanie zmasovelo a stalo sa niekde aj dobrým biznisom. Pri obmedzených materiálnych a ľudských zdrojov to v priemere znižuje jeho kvalitu. Mladí ľudia, ktorí majú vyššie ambície, preto odchádzajú študovať do zahraničia. Kvalita sa ešte viac znižuje a situácii nepomáhajú ani médiá, ktoré informujú zjednodušene a nediferencovane, akoby boli všetky školy zlé. A to nie je pravda. Len od štátu dostávajú rovnakú finančnú podporu tie menej kvalitné, aj tie špičkové.
Nielen politici, aj rodičia v istej fáze uprednostnili pred školami iné veci – lyžovačku či dovolenku. A nakoniec i „očr-ky“, hlavne v prvej vlne, keď ani pri jednotkách prípadov nakazených, nepustili deti do školy a uprednostnili ošetrovné.
Na Slovensku stále platí viac to „koho poznáš“, ako to „čo vieš“. Hoci je tu istý pokrok, ale toto dedičstvo rurálnej spoločnosti je silne prítomné.
Zdôraznila by som však opäť diferencovanosť – sú rodičia, ktorí by urobili všetko preto, aby deťom zabezpečili dobré vzdelanie, lebo to vnímajú ako vstupenku do lepšej budúcnosti. Prevažne sú to rodičia s vyšším vzdelaním. A potom sú rodičia, ktorí nemajú skúsenosť, že by im vzdelanie otvorilo cestu k lepšiemu zabezpečeniu, a ani nemajú pre jeho získanie priaznivé podmienky. A to je ďalší rozmer – naše školstvo len málo prispieva k zmenšovaniu rozdielov. V prípade rómskej mládeže je to ešte vypuklejšie. Aj deti, ktorým sa podarí vyštudovať aspoň učňovku, sa stretávajú s diskrimináciou, keď sa uchádzajú o zamestnanie. Bez úspechu sa vracajú späť do svojich osád a nesú so sebou demotivujúcu správu – vidíte, ani vzdelanie mi nepomohlo.
Čiže prenášame na naše deti neúctu k vzdelávaniu a väčšina rodičov sa nemusí obávať, že by im ich voľbu niekedy deti vyčítali? A tí, ktorí vnímajú význam vzdelávania sa len utvrdia, že sa neoplatí zostávať tu, ale treba za ním odísť inam?
Áno, presne tak. Toto je typické pre mnohé nové členské krajiny EÚ – Bulharsko, Rumunsko, Litva, kde je voľba exitu z nepriaznivej sociálne-ekonomickej situácie – v podobe odchodu z krajiny – ešte viac zastúpená životná stratégia ako u nás. Všetka česť tým mladým, ktorí po získaní diplomu a know-how prídu naspäť na Slovensko a chcú prispieť k pozitívnej zmene.
V západnej Európe mnohé krajiny počas prvej vlny lockdownov na jeseň školy ani nezatvorili a nastavili dokonca podmienky, za ktorých mohli deti športovať či navštevovať krúžky. Aj dnes po druhej vlne lockdownov vidíme, že sa neuchyľujú k jednoduchým riešeniam –otvoriť či zatvoriť, hľadajú rôzne modely, striedajú v škole ročníky. Zaznievajú argumenty, že je lepšie, ak sú detí v kontrolovanom prostredí tried, či to, že rodičia majú vyššiu mieru zodpovednosti, prirodzene im záleží na zdraví detí a na tom, aby chodili do školy. Dá sa o rodičov oprieť z pohľadu zodpovednosti?
Opäť je to diferencované, je tu časť rodičov, ktorá školu nevníma ako dôležitú a nedáva tam deti ani vtedy, keď sa otvorí. Uvažujem nad tým, že by sa školská dochádzka nemala ponechať na dobrovoľné rozhodnutie, samozrejme, okrem prípadov, kde je to odôvodniteľné zdravotnými rizikami ako je oslabená imunita detí a pod. Zároveň však treba brať do úvahy , že na niektorých školách naozaj nedokážeme zabezpečiť primerané hygienické podmienky, máme napr. stále školy bez teplej vody.
Keby sme aspoň dokázali zabezpečiť, že je výuka z triedy prenášaná k tým, čo zostali doma, ale to zase nedovoľuje kvalita internetu v školách. Naráža sa na spoločensko-kultúrne podmienky a na technicko-materiálne vybavenie. Preto si ministerstvo situáciu uľahčuje a dáva rodičom zdanlivo slobodu, no výsledkom je anarchia. A sme pri tom, že tak, ako dnes u nás kvalita života v meste či obci závisí od starostu, tak dnes závisí kvalita vzdelávania a v tejto chvíli i samotný prístup k vzdelávaniu od školy a zriaďovateľa a štátom nie je zabezpečený ani minimálny štandard. Dokonca aj v prípade vysokoškolákov počúvam, že si niektorí pedagógovia situáciu uľahčujú, pošlú študentom len povinné texty a zadanie a neudržiavajú s nimi pravidelný kontakt so spätnou väzbou.
Aj vy dnes na UK učíte dištančne, ako to vnímate a aká je reakcia študentov?
Prekvapilo ma, aké únavné je učiť online. Po troch hodinách online výuky som podstatne unavenejšia ako pri prezenčnej forme. Náročnejšie to bolo aj pre študentov, žiadala som vypracovať pravidelne zadania a teda aj venovať štúdiu viac času. Odo mňa potom dostávali aspoň krátke osobné komentáre, čo ocenili. Takže pre obe strany, ak to robia seriózne, to vyžaduje viac času. Lenže to, čo sa dá robiť pri malej skupine 12 ľudí, sa už pri 30 zvládnuť nedá. Problémom pre vyučujúceho je aj to, že obyčajne len pár študentov si zapne kameru a potom prednáša len iniciálkam ich mien, bez očného kontaktu.
V danej situácii chápem dištančné učenie síce ako riešenie, ale núdzové, ktoré nemôže dlhodobo nahradiť kontaktný spôsob výuky.
U nás už nejde o núdzové riešenie, ale pomaly o trvalý stav, ako to konštatovala už i verejná ochrankyňa práv v reakcií na podnet Iniciatívy Dajme deťom hlas. Vrátim sa ešte k vášmu článku – po prvej vlne sme sa „potľapkávali“ po pleci, ako sme situáciu zvládli, hoci v realite nám pomohlo, že oveľa menej ľudí zo Slovenska si dovolilo lyžovačky v Rakúsku či Taliansku počas jarných prázdnin, ktoré boli v rovnakom čase naprieč krajinami, nemáme takú hustotu obyvateľstva či desaťtisícové futbalové zápasy. Premiér nás pasoval za premiantov, ale nedošlo k reflexií. Je nám vlastné skôr „zametanie“ problému než jeho analýza?
Áno, v súčasnej krízovej situácii je neochota riadiť sa expertnými poznatkami obzvlášť kritická. Nie je to prekvapujúce, traja z vysokých predstaviteľov vlády sú plagiátori, aká môže byť ich úcta k poznaniu? Nejde pritom len o spôsob, ako titul získali, ale ako to následne vysvetľovali. To prezradilo ešte viac o ich úcte k odbornému poznaniu.
„Evidence based policy“, teda politika na základe dát nie je u nás ešte štandardom. Musím však poznamenať, že to ale nie je nič výnimočné – najmä ak sa k exekutívnej moci dostanú populisti. Krízový štáb po prvej vlne nezadal úlohu zanalyzovať manažovanie našej prvej vlny. U mnohých ľudí zostal len pocit, že naše opatrenia boli prehnané, podobne ako v Česku. Dnes na to obe, kedysi súčasti jedného štátu, doplácame.
Opakom nášho facebookového premiéra je nemecká kancelárka Angela Merkelová. Ako bývala vedkyňa počúva vedcov a ich názor sa odráža v jej rozhodnutiach. Často i nepopulárnych, a napriek tomu, na rozdiel od nášho premiéra, jej popularita neklesla. Naopak jej dôveryhodnosť stúpla, rovnako ako aj strane CDU, ktorej je nominantkou.
V konečnom dôsledku sú to totiž politici, ktorí majú mandát na rozhodovanie a nesú za to zodpovednosť. A politici musia brať do úvahy aj ďalšie faktory, ktoré nemusia byť pre epidemiológa zásadné – ako ekonomické dopady či nakoniec i dopady na vzdelávanie.
Niekedy namiesto faktov počujeme až transcendentálne argumenty. Aj vy ste citovali profesora Vladimíra Krčméryho, ktorý na úspešné zvládnutie prvej vlny reagoval slovami, že „Boh nám nikdy nenadelí viac, než zvládneme zniesť“…
Profesor Krčméry je v tomto veľmi osobitý prípad a je úsmevné, že keď narazí na limity svojej odbornosti, tak sa odvolá na božskú prozreteľnosť ako na vysvetľujúcu nezávislú premennú.
Argument, aby sme nepodceňovali silu modlitby použil i minister Milan Krajniak…
Áno, aj to je v pozadí malého rešpektu k dátam a na nich formulovanej politike. Veď stačí vnuknutie alebo prelet biskupa nad Slovenskom s relikviou. Až sa chce uveriť, nebyť videa, že je to hoax a nie realita na Slovensku v 21. storočí.
Premiér Igor Matovič nemá síce jasnú ideologickú doktrínu ako napr. Kaczynski v Poľsku či Orbán v Maďarsku, ale aj tu sú politici, ktorí ju majú. Akurát nie je otvorene deklarovaná. Mám na mysli najmä ministra Milana Krajniaka, a podobná hodnotová orientácia je aj u riaditeľa SIS V. Pčolinského. Prejavovala sa aj v politickej minulosti Daniela Lipšica, dnes nového špeciálneho prokurátora. Všetci vyšli z KDH a prezentujú hodnoty tradičného stredoeurópskeho konzervativizmu, ktorý v nemčine charakterizujú 3K: Kinder, Küche, Kirche – teda deti, kuchyňa, cirkev – a ktorý vymedzuje úlohu ženy v spoločnosti starostlivosťou o rodinu. V tomto duchu cielene presadzuje svoju politiku minister Krajniak, príkladom je presadenie rodičovského dôchodkového bonusu v ústave, ktorý je diskriminačný a vo svete ojedinelý. Ministerstvo tiež pridelilo funkcie a dotácie či granty v súlade so svojou ideológiou na podporu tzv. tradičnej rodiny a na úkor občianskych pro-choice združení.
Ďalším pokusom o posilnenie tejto línie, ktorý len-len že neuspel, bola snaha A. Záborskej presadiť sprísnenie interrupčnej legislatívy, ktorá neprešla iba o jeden hlas. K tomu nedávno pomohol minister zdravotníctva, keď namiesto práce v krízovom štábe venoval čas vyhláške, ktorá sťažuje prístup k interrupciám pre ženy nad 40 rokov. Paradoxom je, že ideové zdroje neprichádzajú ani tak z Ríma súčasného pápeža Františka, ako z evanjelizačných denominácií v USA a z praktík amerických republikánov v poslednom desaťročí.
Lockdown trvá už príliš dlho. Časť ľudí na Slovensku žije už rok v situácii so značnými obmedzeniami – od minulej jari mnohí pracujú z domu a väčšinu toho času majú doma deti, o ktoré sa musia súbežne starať. Cez leto nešli do zahraničia, na Vianoce nešli k starým rodičom, nešli lyžovať a teraz pokračujú v home-office a opäť majú doma deti. Koľko to ešte vydržia? Je prirodzené, že sa skupina tých, ktorí budú hľadať únik z obmedzení, bude s postupujúcim časom rozrastať? Môžeme pri obmedzeniach ignorovať faktor času?
Faktor času je dôležitý. Všetci sú už unavenejší, priali by sme si ústup šírenia infekcie, ale to neprichádza. Áno, obdobie reštrikcií plne slobodného života trvá už dlho. Len za tým neúspechom je absencia vôle u vládnych politikov zaviesť ich podstatne skôr, napriek odporučeniu odborníkov a následne aj vymáhať ich dodržiavanie. Ľudia sú psychicky unavení a mnohí sú už vo fáze existenčného ohrozenia. Vtedy strach zo straty existenčných prostriedkov preváži nad strachom z vírusu a môžu nastávať situácie, aké sme videli v Čechách, keď sa prevádzky otvárali na protest. U nás tieto pokusy neboli až tak početné. Viaceré však fungovali, utajené pred očami širšej verejnosti.
Musíme si uvedomiť, že na rôzne skupiny dopadajú obmedzenia diferencovane, napr. dôchodcovia majú stále príjem zabezpečený ako pred pandémiou, no v prípade mladej rodiny s dvomi či tromi deťmi – najmä ak jeden či obaja rodičia prídu o zamestnanie, to znamená krízovú situáciu.
Napriek únave z obmedzení však prieskum Inštitútu pre verejné otázky v polovici decembra potvrdil, že rozum bol na strane ľudí. Ľudia vnímali dôležitosť lockdownu a neprijali falošnú dilemu premiéra, že si musíme vybrať lockdown, alebo sa dať plošne testovať. Väčšina preferovala skorší lockdown.
Hlas rozumu však nebol vypočutý, opakovane plošne sme sa testovali antigénovými testami, ktoré len málo zachytávajú infikovaných pred objavením symptómov, udávaná 95 % senzitivita platí najmä pri symptomatických prípadoch. Ľudia sa však otestovali a spokojní sa vybrali na vianočné návštevy rodiny.
Lockdown prišiel neskoro, na tom je už všeobecná zhoda, že bola chyba nechať bežať vianočné nákupy a potom ešte s modrým papierikom umožniť vianočné a silvestrovské návštevy. Vyzdvihuje sa oprávnene príklad Nemecka, alebo aj Rakúska, ktoré včas zaviedlo lockdown, ale pre mňa je ukážkový prípad v boji s pandémiou malý štát Bután. Tradičná monarchia s asi ¾ miliónom obyvateľov, kde panovník zaviedol pred rokmi ukazovateľ Hrubého národného šťastia, pri rozhodovaní berie do úvahy limity slabšie rozvinutého zdravotníctva. V predstihu pripravovali stavbu poľnej nemocnice či presun tých, čo prilietali z letiska rovno do karantény. Na jeseň zaviedli prísnu karanténu pre infekčných, ale spolu s ňou i systém pomoci, keď boli ľuďom v karanténe doručované potraviny až ku dverám. Panovník má vysokú autoritu a dôveru obyvateľstva, ide príkladom v dodržiavaní opatrení a opozícia v parlamente opatrenia podporuje.
Všeobecne je zistené, že dodržiavanie opatrení veľmi úzko súvisí s mierou dôvery verejnosti k lídrom, ako aj so sociálnym kapitálom. Teda sociálnymi väzbami medzi ľuďmi, ochotou urobiť niečo pre spoločné dobro. U nás vidíme, že individualizmus zachádza až do egoizmu, hygienici hovoria, že ľudia nenahlasovali kontakty či zlomyseľne nahlasovali iné. Mimo kruhu rodiny nie je u nás zakorenené robiť niečo pre spoločné dobro. To je jeden z rysov tradičnej spoločnosti.
Politický sociológ Edward C. Banfield takéto na rodinu zamerané konanie aj na úkor verejného dobra, pri svojom výskume rurálneho juhu Talianska nazval „amorálny familizmus“. Nám je to známe kedysi ako rodinkárstvo, odborne nepotizmus: človek s týmto étosom vždy uprednostní pri menovaní do funkcií člena svojho klanu aj na úkor niekoho kompetentnejšieho. Napriek kolektivizmu za komunistického režimu tento rys tradičnej rurálnej spoločnosti je u nás stále silný. Veď si len spomeňme na „Jahnátkovo“ – koľko príbuzných ministra z Komjatíc spravilo rýchlu kariéru.
Obmedzenia trvajú dlho a hrozí, že s pribúdajúcim časom sa môže rozrastať „šedá zóna“, kde ľudia ignorujú opatrenia. Ako z tejto situácie von?
Sprísňovať reštrikcie pokiaľ nie sú vymožiteľné, nemá zmysel. Potrebujeme opatrenia, ktoré sa nebudú chaoticky oznamovať na dlhých tlačovkách a facebooku, ale v oficiálnom stanovisku vlády, a ktoré budú dávať zmysel. Treba ich jasne, bez strašenia komunikovať verejnosti a nebyť benevolentní pri ich vymáhaní.
Na druhej strane si však treba povedať, že sme už aj trochu rozmaznaní, samozrejme, časť ľudí má existenčné problémy, ale časť sa sťažuje, hoci môže pracovať z domu a má príjem. Vtedy si poviem, sledujúc v zahraničných spravodajstvách scény vojnových konfliktov či prírodných katastrof, že tu predsa nemáme vojnu a takéto obmedzenia sa dajú vydržať.
Som si však istá, že pokiaľ nedôjde k zmene kvality vládnutia, nie je cesta k zlepšeniu.
Posledné dni silnejú hlasy volajúce po výmene premiéra…
Áno, tie výzvy sa stupňujú a je široká zhoda, že by mal byť Igor Matovič v svojej funkcii vymenený niekým, koho nominuje najsilnejšia vládna strana OĽANO. Bez toho, aby padla celá vláda alebo boli predčasné voľby. Väčšina ľudí si nepraje, aby alternatívou bola súčasná opozícia. Avšak OĽANO nie je štandardná politická strana, nemá štruktúry a postupy, ktoré by umožnili poslancom a členom vyzvať predsedu k skladaniu účtov a odvolať ho. Tento zvláštny útvar je vlastníctvom I. Matoviča, ktorý ho založil. Hoci názov OĽANO obsahuje „nezávisle osobnosti“, v skutočnosti sú všetci závislí na predsedovi, vďaka ktorému sú vo vládnych pozíciách či v parlamente. K výmene by mohlo dôjsť, keby na to silne tlačili koaliční partneri, ale Boris Kolár vytvára s premiérom zvláštne súručenstvo, v ktorom jeden druhému kryje zlyhania. Dve menšie strany by mohli vládu položiť a sú aj kritické voči premiérovi, ale nemajú záujem o predčasné voľby.
Je v tom rácio, lebo by to mohlo zvrátiť úsilie polície, prokuratúry a súdov o spravodlivosť a právny štát, kde zákon platí pre každého. To je jediné, prečo si premiér ešte udržuje časť voličskej podpory. Pritom manipulatívne pracuje so strachom z návratu štátnej mafie a každého, kto žiada jeho výmenu obviní, že chce návrat Fica. To je však falošná dilema.
