Ruky

Stôl, sedím kdesi za ním. Nohy natiahnuté, občas pohnem prstami. Mám pocit, že musím, akoby som sa chcela rozhýbať. Nedostatok pohybu so mnou robí svoje. Auto, tak sa veci majú, povedala by Erika. Skutočná znalkyňa, cvičí poctivo každý deň, do práce cestuje hromadnou dopravou. Áno viem, dnes som ešte veľa krokov nespravila, zopár cestou do auta a potom niekoľko schodov do kancelárie.

Miestnosťou sa ozve zvuk, poriadne hlasný. Rýchlovarná kanvica, poviem si ešte skôr, ako zodvihnem zadok zo stoličky. Nechce sa mi, ale vôňa kávy má na mňa vynikajúce účinky, akoby mi dobíjala baterky. Za tie roky som si jednoducho zvykla, bez nej nezačnem deň. A potom v práci, príde na rad druhá šálka.

Okno pootvorené, moja hlava strčená v ňom. Smetiari, dorazili ako každý pondelok, pozorujem ich zo zvyku. Veľmi zábavné to nie je, ale odolať nedokážem. Len počas treskúcej zimy, keď sa mi ani špičku nosa nechce vystrčiť. „Čauko,“ ozve sa od dverí, len čo sa strhnem. Moje nervy, toto raz neprežijem. Monika, to je celá ona, prichádza v najhoršom čase. Osôbka, ktorá by mi ani prekážať nemusela, za istých okolností určite. Lenže, vystrašila ma, až mi telom myklo.

Hodiny pripevnené na stene, akoby sa začali nečakane ponáhľať. Príliš nestíham držať krok, aj kávy v šálke mi ešte zostalo pomerne dosť. „Jéj, ale tu máte voňavúčko,“ zaznieva z úst vysokého, štíhleho muža so šedivou šticou. Ešte neodíde a za jeho chrbátom sa tlačí Stano. Poznám to, o chvíľu to bude Ivana, Peter, Mirka, možno aj Silvia. Ak nie, určite dnes nestíha, možno deti, tie jej sú ešte maličké.

Papiere, hľadím do nich namiesto na svojich kolegov. Rozhovory, to by bolo niečo, stále je o čom hovoriť. Lenže nejde to, musím sa venovať materiálom od šéfa. „Sú mizerné,“  zneli včera jeho slová na moju adresu. Nech sa páči, ale ja o tom viem svoje. Monika nedodala žiadne materiály, Miro povrchne spracované a Zdena sa tiež s nimi nenatrápila. Všetkých do jedného vreca, chce sa mi povedať čosi také. Namiesto toho si chlipnem zo zvyšnej kávy a zamyslím sa. Cítim sa tak zvláštne, akoby som to ani nebola ja. Moje ruky, každá ukazuje na opačnú stranu, akoby som hovorila: „To oni, ja určite nie.“

Nie, to nemôžem, na Matoviča sa podobať nechcem, radšej všetky nedostatky mojich kolegov skorigujem. Nebudem ako on.