Opravme si, nebúrajme, náš dom solidárneho zdravotníctva

Vďaka tejto solidarite má 5,5 milióna obyvateľov Slovenska prístup k zdravotnej starostlivosti a univerzálne krytie nákladov spojených s ich liečbou bez ohľadu na to, koľko do systému aktuálne odvádzajú alebo odviedli v minulosti. Z pohľadu dostupnosti liečby nezáleží na tom, či ste riaditeľ spoločnosti so šesť-ciferným príjmom, človek s minimálnou mzdou, nezamestnaný alebo dôchodca.

Napriek tomu sme až príliš často svedkami toho, že zdravotníctvo nefunguje ideálne a má množstvo problémov. Teoreticky máte garantovanú dostupnosť k zdravotnej starostlivosti, ale dostať termín ku konkrétnemu špecialistovi trvá mesiace, niekedy rok! Teoreticky by ste mali dostať rovnako kvalitnú starostlivosť v každej nemocnici a predsa časť z nich nemá najmodernejšie medicínske prístroje (nájdu sa aj ambulancie, ktoré dodnes nemajú ani len počítač). Takýchto prípadov pozná každý pacient niekoľko.

Dôvodom je, že na jednej strane očakávame v rámci solidárneho systému absolútnu dostupnosť zdravotnej starostlivosti, najmodernejšie prístroje a najkvalitnejšiu liečbu, ale na strane druhej sa štát roky správa k zdravotníctvu akoby bolo na vedľajšej koľaji. Táto vláda, ale aj tie predchádzajúce, tak vážne ohrozujú udržateľnosť princípu solidarity verejného zdravotného poistenia. Hrozí, že ak urýchlene nezasiahneme, slovenské zdravotníctvo sa prepadne ešte do hlbšej krízy. A dôvod? Nereálny sľub tzv. „švédskych stolov“ v zdravotníctve.

Tu sú 3 nevyhnutné koncepčné zmeny, ktoré vo verejnom zdravotnom poistení musíme presadiť, aby sme si náš dom solidárneho systému univerzálneho krytia úplne nezdevastovali:

1. Nastaviť férové platby za poistencov štátu a zadefinovať flexibilný spôsob ich určovania

Aby zdravotnú starostlivosť dostali aj osoby, ktoré nemajú pravidelný príjem, za dôchodcov, ženy na materskej či študentov platí odvody do zdravotných poisťovní štát. Problém však je, že za nich platí nedostatočne, aktuálne približne 30 eur mesačne. Pritom priemerný poistenec dostane mesačne zdravotnú starostlivosť za 80 až 90 eur, poistenci z tejto kategórie bývajú ešte „nákladnejší“.

Dnes štát, navyše, funguje tak, že za túto skupinu vždy rok dopredu nastaví najnižšiu nevyhnutnú platbu pre aké-také udržanie vitálnych funkcií zdravotníctva. Čo je však háčik, táto platba nie je definovaná na jedného poistenca štátu v danom mesiaci ale je definovaná ako celková platba za všetkých predpokladaných poistencov štátu na 12 mesiacov vopred. Táto platba vychádza z odhadov toho, čo do systému v danom roku odvedú ekonomicky aktívni ľudia a koľko prognostici ministerstva zdravotníctva odhadujú poistencov štátu. Zdravotníctvo je teda z definície už od začiatku každého roka úplne na hrane a keď sa ekonomická situácia zhorší, napríklad narastie nezamestnanosť alebo sa pracujúci dôchodci odhodlajú prácu zanechať, ako teraz počas pandémie, zdravotníctvo sa okamžite dostáva do krízovej situácie finančnej tiesne.

Stanovenie sumy od stola je čisto politickým rozhodnutím a zároveň skvelou príležitosťou na každoročné handrkovanie sa o presnej sume. Ministerstvá zdravotníctva a financií majú vlastné predikcie a finálne rozhodnutie často závisí len od sily konkrétneho ministra presadiť si svoj návrh.

Výsledkom je, že každý rok sme svedkami potreby na poslednú chvíľu zdravotníctvo dofinancovať. Pritom najlepším riešením by bolo určiť vzorec, ktorý by jasne stanovil presnú sumu za jedného poistenca, podľa jeho skutočných potrieb. Napríklad 5% z vymeriavacieho základu, ktorým je priemerná mzda za predchádzajúce obdobie. Táto flexibilita by vytvorila stabilitu v systéme zdravotníctva. Keď sa však povie A, treba povedať aj B a tým je, že nestabilita by bolo prenesená na ministerstvo financií – tam však nejde o život a keď nejde o život ide o…

Týmto by sme docielili predvídateľnosť príjmov v zdravotníctve a konečne zabezpečili možnosť nemocniciam, ambulanciám, záchrankám, labákom a poisťovniam hospodáriť zodpovedne. V dobrých rokoch tvoriť prebytok, ktorý môžu investovať do zlepšovania kvality liečby a tvoriť si z neho rezervy na horšie časy. Tento prebytok sa mimochodom volá zisk a ani v zdravotníctve nie je ničím nemorálnym ale je zdrojom financovania rozvoja a zdrojom dlhodobej stability.

2. Stanoviť na čo máme nárok z verejného zdravotného poistenia

Ako som spomínal na začiatku, žijeme vo svete, kde nám sľúbili „švédske stoly“ pre každého, kedykoľvek a kdekoľvek. Dnes sa všetci tvária, že v zdravotníctve má každý nárok na všetko, ale v praxi to tak dávno nie je. Ak sú prostriedky obmedzené, nie je to ani logicky možné. Navyše, vývoj v zdravotníctve vedie k tomu, že starostlivosť je z roka na roka drahšia a kvalitnejšia a dlhší život stojí systém verejného zdravotného poistenia čoraz viac peňazí. Nie je preto dlhodobo udržateľné, aby sme za súčasné peniaze dostávali čoraz viac a čoraz kvalitnejšej starostlivosti.

Štát by mal férovo povedať, čo ľuďom garantuje v rámci zaplatených odvodov. Implicitne, čokoľvek naviac by bol nadštandard. Stanovenie základného nároku by sa malo týkať dostupnosti, nielen geografickej, ale aj časovej. Napríklad ak máte onkologickú diagnózu, zdravotná poisťovňa by vám mala zabezpečiť, aby ste vo vopred dohodnutom čase dostali základnú sadu všetkých vyšetrení a následne potrebnej liečby. Pokiaľ by zdravotná poisťovňa tento cieľ nedokázala splniť A) môžete ju vymeniť B) môže jej byť odňatá licencia.

V prípade ak však chcete niečo navyše, napríklad konzultovať svoj stav s viacerými odborníkmi alebo dostať novú experimentálnu liečbu, budete si musieť doplatiť. Nemusí to byť len vo forme priamych platieb, v zahraničí na to funguje zdravotné pripoistenie, ktoré podobné náklady kryje. Inými slovami, musíme prestať s konceptom „švédskych stolov“ a začať zdravotné poistenie vnímať ako „polpenziu“, ak však máte preferenciu neobmedzenej konzumácie, môžete si kedykoľvek kúpiť dodatočný steak, alebo vopred zaplatiť „all inclusive“ v podobe pripoistenia.

Práve fakt, že všetci vnímajú zdravotné odvody na náš solidárny systém VZP ako niečo čím si predplatili všetku možnú liečbu aká na svete existuje je niečo, čo náš solidárny systém VZP pochová. Som tvrdým zástancom toho, že ak chceme zdravotníctvo zlepšiť, musíme pustiť tržné mechanizmy aj do cenotvorby poisťovní. Najlepším medzikrokom v tomto procese je definícia nároku a z toho vyplývajúce vytvorenie trhu pripoistenia alebo priamych platieb ktoré budú kryť nadštandardnú starostlivosť.

3. Ukončiť štátnu schizofréniu

V neposlednom rade musíme radikálne zmeniť súčasnú úlohu štátu v zdravotníctve. Ten okrem toho, že aktívne tvorí pravidlá, je stále najväčší hráč na trhu zdravotných poisťovní, má najviac a najväčších nemocníc a zároveň je regulátorom a kontrolórom. Nie je prekvapením, že túto rolu často zneužíva, napr. selektívnym zazmluvňovaním alebo zvýhodňovaním „svojich” zariadení, ktorým posiela peniaze nie na základe ich efektívnosti a kvality, ale majetkovej spriaznenosti a politickej objednávky. O korupčných kauzách vyvádzania zdrojov štátnej poisťovne na súkromné účty za nezmyselnú a často krát vymyslenú zdravotnú starostlivosť a inom plytvaní ani nehovorím.

Rola štátu by sa mala plne sústrediť na tvorbu inovatívnych a pacientom prospešných politík a veľmi dôsledného a tvrdého kontrolovania ich dodržiavania. Som presvedčený o tom, že vstup silného zahraničného investora do VšZP alebo aspoň odpredaj časti poistného kmeňa VšZP by bol pre zdravotníctvo krokom vpred a v dlhodobom horizonte by znamenal zlepšenie jeho kvality. Prinieslo by to nielen obrovskú sumu, ktorú by bolo možné investovať napr. do zdravotníckej infraštruktúry, ale hlavne by to pomohlo nastaviť štandardné a konkurenčné vzťahy medzi poisťovňami a poskytovateľmi.

Aj keď to tak dnes nevyzerá, som presvedčený, že súčasná kríza je veľkou príležitosťou posunúť sa vpred a spraviť viacero výrazných reforiem v slovenskom zdravotníctve. Ak sa tak nestane, obávam sa, že za krátky čas bude neskoro a slovenské zdravotníctvo stratí aj posledné znaky solidarity. Paradoxne, strata prvku solidarity môže viesť k tomu, že sa zdravotníctvo zotaví iným spôsobom. Určite to však nebude zlepšenie pre všetkých ale pravdepodobne len pre tých, ktorí za zdravotnú starostlivosť dokážu adekvátne zaplatiť.

Takže: „Opravme si, nebúrajme, náš dom solidárneho systému zdravotného poistenia!“. Sú na to tri jednoduché avšak neľahké kroky.