Denník N

Prekvapivé výsledky bádania v podpalubí škunera Pink Floyd

Človek sa celý život učí a ja som si myslel, že príbeh svojej obľúbenej kapely poznám do puntíku. Našťastie nie!

Už pred časom som tu bol spomínal, že mám rád mnoho kapiel rôznych žánrov, ale Pink Floyd má osobité miesto. Ako správny fanúšik mám načítanú históriu z viacerých zdrojov a napočúvané nejaké koncerty. Ich príbeh by som vedel rozprávať hociktorú stredu v týždni aj zavčas rána pred večerom. Často si kupujem knihy časopisy, pretože si ich veľmi chcem prečítať, ale často to skončí tak, že čakajú aj roky, kým sa k ním dostanem. Lenže dobré veci sa dobre čítajú v hociktorom čase, takžeto nevadí. No a pred rokmi, keď Pink Floyd úplne nečakane vydal nový album Endless River (založený na nahrávacích seansách z čias Division Bell) som sa zbláznil a kúpil si gramofón a prvú platňu v živote (asi nemusím hovoriť ktorú) a aby som mal doplnenú novodobú históriu, kúpil som si špeciálne vydanie časopisu Uncut, ktorý sa venoval Pink Floydu a zahŕňal okrem histórie aj nové rozhovory k novému albumu. Veľmi som sa tešil keď prišiel, zbežne som ho prelistoval a založil do knižnice. Typické.

Pred pár mesiacmi som ho náhodou našiel a povedal som si, že čo by som si ho aj neprečítal, lebo práve sa mi po dlhšom čase vrátila chuť na túto hudbu (nepočúvam ju stale, veď hudby je dosť – ale na druhej strane, Pink Floyd ma vždy rovnako naplní a poteší). Je to vlastne aj asi jediná kapela, kde ma rovnako ako hudba, priťahuje aj jej príbeh a história. Nejdem písať celú históriu, to by bolo strašne veľa, ani sa to nedá stručne. Ale tie momenty čo ma oslovujú: kapela mala na začiatku až nečakaný úspech, lenže veľmi skoro sa jej zbláznil spevák, gitarista a skladateľ v jednej osobe (Syd Barrett). Doslova za pár mesiacov sa pod vplyvom LSD uzavrel do vlastného sveta a nedalo sa s ním komunikovať. Floydi museli pozbierať všetku invenciu, silu a odhodlanie, aby takúto dieru zacelili. Nešlo to rýchlo, ale v procese sa naučili využívať svoje nevýhody ako prednosť. Nehrali typickú rockovú hudbu, ich zvuk bol nenapodobiteľný. Neboli skladatelia hitov, či geniálni inštrumentalisti, ktorí by dokázali na počkanie sypať množstvo tónov. Naopak, do svojej hudby vkladali určitú atmosféru s ktorou vedeli (hlavne na koncertoch) vynikajúco pracovať. Veľa skúšali, experimentovali, hľadali. Často na začiatku nahrávania nemali nič – žiadne skladby, iba nejaké nápady či útržky. Lenže v spoločnom tvorivom úsilí sa na útržky lepili ďalšie a tie zapálili tvorivú iskru a vznikali skvosty. Nemali množstvá nápadov, museli ich pracne destilovať, vyťahovať staré nepoužité veci, urobiť ich inak. Dlhé roky vlastne nevedeli, čo presne chcú robiť a tak skúšali a tvorili a skladali a budovali a tak za sebou zanechávali často silné hudobné monumenty. Boli majstri v budovaní atmosféry a nálady vo svojej hudbe.

Ich hudba plynula ako rieka, občas gradovala až explodovala, aby opäť spomalila. Absenciu hudobného vzdelania (až na klasicky vzdelaného klávesáka Rick Wrighta) nahradzovali technickými zručnosťami a schopnosťou dostávať z nástrojov nové zvuky (v tomto bol majster David Gilmour). Na koncertoch sa skrývali vo vizuálnej šou, diváci milovali ich hudbu, ale ani nevedeli, ako členovia vyzerajú. V kapele bolo tvorivé napätie medzi skladateľom a basákom Rogerom Watersom, ktorý postupne začal presadzovať silné témy a texty a na druhej strane skôr hudobne a harmonicky založeným Gilmourom a Wrightom, ktorým bolo doslova jedno o čom je skladba, dôležité bolo, aby z hudby vyžarovalo to čo malo. Kým sa toto tvorivé napätie darilo udržiavať v akej takej rovnováhe, vznikali skvosty ako Dark side of the Moon či Wish You Were Here. Postupne sa ale začal viac presadzovať Waters, ktorý začal viac obracať albumy na svoj obraz. Mal pocit, že on je ten hlavný šéf a ostatní sú len doprovodní hráči. Tomuto ešte čiastočne dokázal vzdorovať Gilmour, ktorý vynachádzal nové a nové spôsoby ako gitarou ilustrovať témy, ktoré mal Waters na srdci a udržiavať s ním vyrovnanú partiu. A tak vznikli ďalšie výborne albumy Animals a The Wall.

Lenže Waters aj naďalej búral vzťahy v kapele a nebolo možné takto pokračovať. Už druhý frontman a skladateľ Pink Floyd sa „zblbol“ a opäť bola otázka, čo ďalej. Napriek tomu, že Waters chcel zvyšku kapely zabrániť v tom, aby pokračovala ďalej, triu Gilmour, Wright a Mason (spolu s ďalšími hudobníkmi) sa podarilo nahrať nový album. Tu treba povedať, že finančne boli na dne, keďže peniaze z najslávnejšieho obdobia sa stratili z dôvodu, že sa stali obeťou finančného podvodu, The Wall bol síce úspešný, ale finančne stratový album (vysoké náklady na nahrávanie a turné, z dôvodu technickej náročnosti sa odohralo len pár desiatok koncertov). Peniaze teda museli vynaložiť z vlastného vrecka a dúfať, že Waters s právnikmi im nezabráni v tom, aby podnikli turné. Turné sa nakoniec podarilo uskutočniť a zvyšní Pink Floyd mali väčší úspech, ako sólové turné Watersa s jeho novým albumom. Zatiaľ čo prvé album bez Watersa s názvom Momentary Lapse of Reason vznikalo pod tlakom, ďalší album Division Bell bol už vyrovnanejší a aj sebavedomejší, kapela si už nič nepotrebovala dokazovať. Urobila aj turné, ktoré ako sa ukázalo, bolo posledné. Skončili na vrchole, už žiadne návraty, spomienkové turné či pokusy nadviazať na niekdajšiu slávu.

No a pointa tohto blogu? Keď som si otvoril ten magazín Uncut, myslel som si, že si len oprášim jednotlivé momenty a MOŽNO sa niečo nové dozviem. Lenže niektoré pasáže a informácie ma posadili na zadok a ešte viac skrášlil príbeh tejto kapely. Niektoré novinky boli prekvapivé, iné dávali zmysel a dokresľovali charaktery jednotlivých členov a ich pohnútky v rôznych časoch. A najviac ma prekvapilo, že skladby, ktoré som predtým považoval za menej známe, boli v skutočnosti veľmi zásadné či zlomové pre vývoj Pink Floydu. Idem sa teda s vami podeliť o tieto nové prekvapivé skutočnosti, ktoré ešte viac vyšperkujú príbeh najzásadnejšej hudobnej skupiny v histórii (pre mňa, skromne).

Ak chcete zažiť esenciu prvej inkarnácie Pink Floyd na čele so „šialeným diamantom“ Sydom, pustite si Astronomy Domine či Interstellar Overdrive. Tieto vo svojej skrytej podstate R´n b skladby dokázal Syd pretvoriť v divokú pulzujúcu psychedelickú jazdu, ktorá na koncertoch bežne trvala aj vyše 30 min (na prvom albume Piper at the Gates of the Dawn). Toto boli skladby, ktoré tvorili jadro koncertného prejavu, kým sa nestali slávnymi. Syd však vedel zložiť aj chytľavé hity ako Arnold Layne či See Emily Play, ktoré kapelu dostali z undergroundu do popu. Problém bol, že „hity“ boli žiadané na koncertoch, pričom kapela by radšej hrala divoké jammy ako predtým. Netreba hovoriť, že z toho mali zmiešané pocity.

Pôvodne som si myslel, že Waters sa chytil ako frontman skladania na plno už od prvého albumu, ktorý nahrávali po odchode Syda (Saucerful of Secrets). Ale chyba lávky. Waters sa ešte len hľadal, skúmal ako vystavať dobrú skladbu. Let There Be More Light ešte pôsobila miestami akoby išla na tri valce, ale Set the Control of the heart of the Sun už začínala mať tú správnu štruktúru a grády. Naopak, Rick Wright (ktorému sa bude neskôr periodicky vyhadzovať na oči, že málo prispieva) sa blysol dvomi psychedelickými peckami Rembember a DaySee-Saw. Tak či onak, na tomto albume je už nakopnutá povestná duša prieskumníkov na zdanlivo neobratnom, ale veľmi vytrvalom škuneri Pink Floyd, ktorí dokážu na prvý pohľad bezvýchodiskové situácie meniť na dobrú hudbu.

Koncom 60. rokov to kapelu ťahalo ku skladaniu hudby k filmom. Nahrávali svoj ďalší album, lenže zatiaľ to nikam nesmerovalo a tak uvítali možnosť robiť hudbu k filmu More. Mali to zaplatené (peniazmi vtedy veľmi neoplývali, všetko vrážali do vybavenia), zobrali to ako kreatívne cvičenie a možnosť produkovať sa sami. A udiali sa prevratné veci. Watersa niečo naštartovalo a dokázali album napísať a nahrať za týždeň a popri tom ešte dorábať veci na vlastný album a koncertovať. Roger Waters mal leví podiel na napísaných skladbách a odvtedy to už nepustil z rúk. Videl to ako príležitosť, chopil sa jej a zamakal. Oplatí sa pustiť si CymbalineGreen is the Colour. Gilmourova gitara a hlas boli všade, prvý krát sa ukázalo, že je to výhoda a dobre to znie. Naopak, Rick Wright bol v útlme a reálne zvažoval, že odíde z kapely.

Ako sme už písali vyššie, nový album (Ummagumma) sa rodil pomaly a ťažko. Bezvýchodiskovú situáciu vyriešili demokratickým pokusom. Každý dostane polovicu jednej strany platne (niečo vyše 10 min) a nech si napíše a nahrá čo chce. Druhá platňa bola vyplnená záznamom koncertov z toho obdobia, skladby boli koncertné štandardy z prvých dvoch albumov, ktoré vtedy hrávali už roky a boli hraním pekne preleštené. Zatiaľ čo koncertná strana ukázala kapelu ako veľmi schopné hudobné teleso s osobitým zvukom, štúdiová časť bola rozporuplná. Išlo o nepodarený experiment a memento, že takto to fungovať nebude. Zazneli aj záblesky zaujímavých nápadov, ale rozhodne nešlo o dosku, na ktorú by boli Floydi po rokoch hrdí. Za zmienku stojí Watersova Grandchaster Meadows, tu sa zaskvel a ukázal formu podobne ako na soundtracku k More.

Album Atom Heart Mother, ktorý nasledoval po Ummagumma  spomínať nebudeme, pretože naň radšej nechcú spomínať ani členovia kapely. Ďalší pokus (tentokrát s orchestrom), ale nie veľmi presvedčivý výsledok. Waters aj Gilmour sa zhodli, že toto bolo ich umelecké dno. Osobne si to nemyslím, suita Atom Heart Mother má aj svoje silné momenty a taký Fat Old Sun hráva Gilmour rád dodnes.

Tak či onak, začiatkom roka 1971 sedela smutná štvorica v štúdiu a uvažovala čo ďalej. Mali za sebou tri roky experimentov, ktoré nedokázali jednoznačne povedať, akým smerom sa vydať. Skôr ukázali, ktorým smerom sa nevydať. Ako povedal Rick Wright – ak by hrali blues, ich cieľom by bolo zlepšovanie sa v hraní bluesových skladieb. Lenže čo robili oni? Neustále len hľadali, čo vlastne majú robiť. Nechceli hrať prvoplánovú radostnú psychedéliu ako na začiatku, z toho už vyrástli a nebolo by to úprimné. Demokracia tiež nefungovala, nemohol si každý nahrať čo sa mu zapáčilo, neboli takí inštrumentalisti ako napr. Yes. Hra s orchestrom tiež nebola ich šálka kávy. Boli však posadnutí pilovaním svojej technológie, ktorá im pomáhala vytvárať nové zvuky. Všetky tie aparáty, nástroje, zosilovače, krabičky, efekty, toto ich naozaj bavilo. Lenže absentovali nápady, mali len pár útržkov.

Situácia v štúdiu pripomínala skeč od Monty Pythona. Sedia štyria v štúdiu a ticho dumajú. Zrazu sa niekto ozve a povie nápad. Ostatní spozornejú, ale potom povedia – nie nie, to nemôžeme. A opäť ticho. Opäť sa ozve nejaký nápad, ale situácia sa zopakuje. Každopádne, týždne brainstormingu priniesli aspoň útržky a náčrtky zvukových nápadov. A Floydi začali robiť to, čo vždy. Začali budovať novú suitu. Nápady ukladali ako tehličky do stavby, občas niečo vybúrali a urobili to inak. Pribudli ozdoby – tie sa upravili a prerobili. Následne ďalšie poschodie, materiál sa nadpájal až dielo začínalo mať svoju prvú podobu. S vtipom im vlastným, pomenovali toto nové dielo ako Nothing (Nič). Neskôr sa už na koncertoch uvádzalo ako Nothing part 1 – 14 (Nič, časť 1 – 14). O nejaký čas už na koncertoch znela Son of Nothing (Syn ničoho) a následne Return of son of nothing (Návrat syna ničoho), čo už znel ako názov hororu. Stále išlo o tú istú skladbu, ktorej dĺžka postupne narastala a jej štruktúra sa občas mierne upravovala. Kapela sa na tom autenticky bavila a jej dobrá nálada mala dobrý dôvod.

V štúdiu totiž nastal moment heuréky. Rick Wright si omylom zapojil klavír do reproduktoru s rotačným kanálom (určený pre Hammond) a zahral jedinú notu. Tá znela ako pípnutie sonaru. A opäť v tvorivej atmosfére stačilo takto málo, aby sa rozhorel plameň kreativity. Okamžite ich napadlo, že jednotiacou tematickou líniou albumu bude skúmanie neznáma. Veď tomu sa doteraz venovali, len to akosi nevedeli pomenovať. A to pípnutie znelo tak nostalgicky a staro, ako signál z hviezdy, ktorá dávno skolabovala, ale jej svetlo ešte vidieť. Bolo to trochu strašidelné, vzdialené a určitým spôsobom smutné. Kapela sa autenticky nadchla pre tento koncept, pretože sa s ním dokázala stotožniť a mala svoj cieľ. Nevedeli kam idú, ale vedeli ktorým smerom majú ísť. Ich hudba dostala formu. Búrali bariéry a skladali spolu (po prvý krát), ani jednu skladbu nenapísal sám Waters, hoci na všetkých sa podieľal.

Pink Floyd during a concert given on June 16th, 1971 to the abbey of Royaumont. (Photo by Bernard Allemane / INA via Getty Images)

Z Return of Son of Nothing vznikla Echoes, ktorá, poskladaná z množstva malých nápadov, mala cez 20 minút. Na koncertoch medzi 18 a 24 minútami. Album Meddle, ako sa nakoniec nazval, začínal so skladbou One of these days. Začína zvukom veternej búrky do ktorej postupne hrajú na basu naraz Waters aj Gilmour a znie na nepoznanie zmanipulovaný hrozivý hlas Nicka Masona (jeho jediný vokál v katalógu Pink Floyd) a celé to podkresľuje divoký hammond Ricka Wrighta, do ktorého strúha sóla Gilmour na pedal steel gitare. David Gilmour po rokoch povedal, že toto bola najviac jedinečná spolupráca celej kapely v hej histórii. Na tento album mohli byť Pink Floyd konečne hrdí. A zatiaľ sa konečne ukázalo, že toto nie je klasická kapela s jasným lídrom, skladateľom, gitaristom a spevákom, ktorý donesie hity a ťahá to. Pink Floyd boli tajomná kolektívna identita, ktorá tvorila celok a v ňom nebolo možné rozpoznať jednotlivé súčasti. Z obalov albumov zmizli fotky kapely, fanúšikovia často nevedeli, ako vyzerajú členovia. V popredí boli audiovizuálne efekty, dymová a ohňová šou, v pozadí bola kapela. Gilmour mohol doslova ísť cez prestávku pomedzi fanúšikov na pivo a tí si mysleli, že to je asi nejaký technik kapely. Floydi si to užívali, nestáli o veľkú publicitu. Mimochodom to pípnutie, ktoré bolo na začiatku, sa nikdy nepodarilo znovu zahrať rovnako, kapela musela aj na koncertoch použiť nahrávku zo štúdia, kde bol zvuk zachytený. Rick ho mal nahratý v klávesoch a na začiatku ho slávnostne pustil a tým sa začala skladba.

Už dlho píšem čo? Dáme prestávku a pokračujeme nabudúce :)

Teraz najčítanejšie