Self-destructive Slovakia

Prečo nevieme vopred rozpoznať spôsobilosť a charakter politikov? Prečo sme ako národ podobní človeku, ktorý vždy skončí vo vzťahu s partnerom/kou, ktorý/á mu ubližuje?

Seba-deštrukčné tendencie Slovenska vo voľbách sa podobajú prípadom ľudí, randiacich s násilnými alebo narcistickými partnermi, budujúc si jemnú verziu štokholmského syndrómu a neschopní ho opustiť.

Raz som počul, že jedna z kľúčových vecí vo vzťahu je čím skôr spozorovať „červené vlajky“, indikátory, že na toto si treba dávať pozor a buď partnera konfrontovať, alebo sa prinajmenšom nenaviazať, ak rovno neopustiť. Naši „vodcovia“ takéto červené vlajky vykazujú už desaťročia a predsa si ich tam zvolíme. Narcizmus, sebastrednosť a potreba pozornosti. Vulgárnosť, papalášizmus a morálna ohybnosť. Neschopnosť priznať si chybu, urobiť kompromis či byť konštruktívny v debate.

Čo očakávame od partnera, ktorý túži po všetkej pozornosti a je schopný v hádke udrieť? Čo očakávame od predsedu, ktorý založí namiesto demokratickej strany s jasnou víziou s.r.o.-čku, má v nej nespochybniteľnú autoritu a žiadnych oponentov, len obdivovateľov a prisluhovačov? Očakávame, že bude viesť krajinu demokraticky a konštruktívne, keď sám vystupuje len vulgárne, egocentricky, sebastredne a detinsky? „Páči sa nám, čo hovorí. Hovorí ‚pravdu‘!“ A čo robí? „Žiadne slová, iba činy„, spieva PARA a nedá sa nesúhlasiť. Nie, výlet do Francúzska nie je dostatočný čin. A ani vlaky zadarmo. Vyššie spomenutý popis platí nanešťastie na viac ako jedného premiéra SR.

Prečo nevidíme alebo nechceme vidieť prejavy takéhoto charakteru a takejto (ne)profesionality aká nám vládla a vládne pred tým, ako nám vládnuť začne? Keď Matovič založil stranu bez stanov, bez členov, bez možností zosadiť ho z predsedníckeho kresla, ktorú založil sám pre seba, prečo sa nám nezdalo to autoritárske a sebastredné? Keď podrážal svojich najbližších napríklad nahrávaním a zrádzal dôveru posielaním na detektor, prečo sa nám to nezdalo pomstychtivé, detinské a nekonštruktívne? Keď zmanipuloval dav, aby na námestí kričal na koaličného politika „hovno“, väčšina Slovenska len vrelo tlieskala. Prečo nám vulgárnosť nehovorila niečo o jeho charaktere? Pretože hovoril našu pravdu. To, akým spôsobom to robí je irelevantné, to, že je rovnaký ako ten druhý, je vedľajšie, pokiaľ je na našej strane. Ak potrebujeme jemnejšiu verziu Fica, aby sme sundali Fica, nevadí. Účel svätí prostriedky.

Nie je to vec názorov. Je to záležitosť charakteru a spôsobu presadzovania názorov. Radšej chcete partnera s ktorým nesúhlasíte, ale každá debata je pokojná a svoj názor vám nevnucuje, ako partnera, ktorý vás bije, aj keď s ním súhlasíte? Je to záležitosť profesionality, efektivity a produktivity. Chcete radšej kolegu, s ktorým nesúhlasíte, ale je dobrý v tom čo robí, ako kolegu, ktorý vám vo všetkom rozumie, ale vašu firmu potápa svojím nezodpovedným správaním?

Vo vyspelej demokracii stačí jedna chyba a v politike ste skončili. Na Slovensku stačí 100 chýb a možno si vás konečne zvolia za premiéra. A potom to už ide na Pašku – vyhraj voľby, môžeš všetko. Pri pohľade na Slovenskú politiku sa pristihnem pri tendencii súhlasiť s neslávnym a nekorektným Haščákom. Volič nič nevie.

Možno má celé toto seba-deštruktívne správanie psychologické vysvetlenie v histórií. Uhorsko, Fašistické Nemecko, Socialistický zväz. Zvykli sme si na zlých vládcov, hlavne nech nás neotravujú a nezasahujú do našich životov? Sme ako človek, ktorý neverí, že by si mohol nájsť dobrého partnera a tak ostáva s tým manipulatívnym násilníkom? Ešte sme ani poriadne nezačali existovať ako štát a už veríme, že dobrú vládu mať nemôžeme. Politika je predsa vždy zlá a špinavá, neexistuje, aby tam niekedy bolo aj niečo konštruktívne a dobré. A keď sa niečo javí ako dobré, určite je v tom chyták, je to „príliš dobré, aby to bola pravda“. Nie sme schopní nadchnúť sa pre nič, pretože vidíme prekážky, vieme sa tak akurát nahnevať proti niekomu. Mečiarovi, Dzurindovi, Ficovi, Matovičovi. Naše nároky pre toho, komu dáme hlas sú nízke, náš skepticizmus naopak extrémne vysoký.

A teraz trpíme ako krajina, trpíme nie ekonomicky a nie iba niektoré skupiny ľudí. Trpia všetci a trpia zdravotne. Zomierajú, strácajú priateľov, blízkych, strácajú prácu, bývanie a chuť do života. A to preto, lebo sme si roky volili násilného a vulgárneho Mečiara, potom bezcharakterného a skorumpovaného Fica a teraz sebastredného a pomstychtivého Matoviča. Prišla kríza a všetko sa to prejavilo. Blbé na tom je, že väčšinu z tých charakterových čŕt sme mohli vidieť pred tým, ako sme si ich zvolili, maximálne tak pár mesiacov po ich vstupe do politiky.

Nerád hovorím „hovoril som to“. Obzvlášť, keď to zahŕňa extrémne bolestivé prípady.

Ale to nič, Pellegrini to vyrieši, že? Pretože on nemá žiadne „red flags“, ako napríklad pôsobenie v korupčnom Smere, zúčastňovanie sa na deštrukčnom vládnutí, papalášske správanie alebo neschopnosť prejaviť morálnu integritu. Hlavne že má jamky v lícach.