O trolloch Putinových

Predstavte si, že pracujete ako investigatívna novinárka v bezpečnej demokratickej krajine, ktorá sa nazýva Fínsko. Robíte si svoju prácu najlepšie ako viete. Trápi Vás množstvo dezinformácií, ktoré sa lavínovito šíria, tak sa rozhodnete odhaľovať ich zdroje. Veľká časť z nich smeruje zo susedného štátu, ktorým je Rusko. Cieľavedomým pátraním zistíte, že jedna z najväčších trollích fariem sa nachádza v krásnom historickom Petrohrade na ulici Savuškina 55, a to pod názvom Agentúra pre výskum internetu. O svojich zisteniach informujete svojich spoluobčanov … a následne sa stane z vášho života peklo.

V závere roka 2020 vyšla vo vydavateľstve českého Deníka N kniha pod názvom Putinovi trollové od fínskej autorky Jessikky Aro. Práve táto fínska investigatívna novinárka, pracujúca vo fínskej verejnoprávnej rozhlasovej a televíznej spoločnosti Yleisradio, sa preslávila popisom metód petrohradskej trollej fabriky na dezinformácie. Výsledky jej žurnalistickej práce vyústili do drsnej pomsty v podobe prenasledovania, šikanovania vo fyzickej aj virtuálnej podobe a rozsiahlej dezinformačnej kampane. Trollovia prenikli do jej súkromného života, na internete a sociálnych sieťach zverejňovali jej skutočné aj zmanipulované fotografie, rôzne výmysly a klamlivé informácie a často sa jej vyhrážali smrťou. V knihe neopisuje len svoj príbeh, ale aj prípady ďalších známych kritikov Putinovho režimu a dezinformačných aktivít:

Litovský diplomat Renatas Juška sa „previnil“ tým, že podporoval pro-demokratické sily v post-sovietskych krajinách. „Odmenou“ za to bola 7-ročná dezinformačná kampaň zameraná na jeho osobu. Vďaka tomu a aj vďaka nelegálnym tajným odposluchom cielene zostrihaným a následne publikovaným na YouTube bola zničená kariéra niektorých diplomatov vrátane Juška.

Muž s pseudonymom Roman Burko zažil ruskú okupáciu Krymu, kde skoro prišiel o život. Spolu s ďalšími dobrovoľníkmi začali informovať o prebiehajúcich operáciách Ruskej federácie na Ukrajine a vytvorili stránku InformNapalm, s pomocou ktorej vedú informačnú vojnu proti Rusku. Je zrejmé, že neušli pozornosti ruských bezpečnostných zložiek, ktoré po nich idú na všetkých frontoch. Najdôležitejším cieľom dobrovoľníkov je vojnu vyhrať. A zároveň nazbierať a zverejniť dostatok dôkazov, ktoré zabezpečia, aby sa jedného dňa ruskí zločinci, ktorí terorizujú Ukrajinu, ocitli pred Haagskym tribunálom a zodpovedali sa za svoje vojnové zločiny.

Bill Browder je v ére Vladimíra Putina pravdepodobne najohováranejší a najprenasledovanejší občan Západnej krajiny. Browder je úspešný investor a podnikateľ, ktorý mal svoje aktivity v Rusku už od 90.rokov. Ako investor musel bojovať proti firemnej kriminalite, ktorá súvisela s mnohými ruskými oligarchami. Po Chodorkovského prípade, v čase, keď sa Putin zameral na zaistenie vlastných ekonomických výhod, došlo aj k násilnému prevzatiu Browderových firiem. Ten si najal šikovného právnika menom Sergej Magnitskij, ktorý objasnil a rozplietol celé klbko úradných podvodov. Browder bol vyhostený z Ruska a zakotvil v Londýne, Magnitskij skončil v base. Zomrel v roku 2009 po vyše ročnom týraní a mučení vo väzení. Billovi Browderovi sa podarilo presadiť prijatie tzv. Magnitského zákona v USA a v európskych štátoch, vďaka ktorému sa dostávajú na sankčný zoznam ľudia porušujúci ľudské práva. Ako hovorí Browder,  “nič sa Putina nedotkne viac ako predstava, že jeho v Rusku nakradnuté peniaze by mohli byť zmrazené na účtoch mimo ruského územia“.

Thomas Nilsen, Atle Staalesen a Trude Pettersenová sú nórski novinári dlhé roky pracujúci pre medzinárodný spravodajský web Barents Observer. Prinášali investigatívne spravodajstvo z oblasti Barentsovho mora, kde zdieľajú hranice Nórsko a Rusko. Okrem iného sa venovali aj najväčšej ruskej ropnej spoločnosti Rosnefť, ktorá podniká v rôznych krajinách po celom svete. V Rusku je mnoho dôstojníkov FSB pridelených na pozície vo veľkých firmách. Generálnym riaditeľom spoločnosti Rosnefť je agent FSB Igor Sečin, ktorý je známy ako druhý najvplyvnejší človek v Rusku. No a odhaľovanie faktov o aktivitách tejto spoločnosti stálo spomínaných novinárov nielen pracovné miesto, ale zakúsili aj všetky „benefity“ záujmu ruských špiónov ako sledovanie, zasahovanie do nezávislosti novinárskej práce, vyhrážanie a zákaz vstupu do Ruska.

Martin Kragh je švédsky expert na Rusko, ktorý v roku 2017 vydal akademickú štúdiu o moderných pokusoch Kremľa ovplyvňovať Švédsko. O dva mesiace bol 36-ročný vedec schudnutý a nevedel poriadne ani spať. A to všetko vďaka podivnej mediálnej búrke, ktorú voči nemu rozpútali ruské štátne médiá, švédski neonacisti a extrémna ľavica, trollovia na YouTube a aktéri švédskych médií, ktorí boli prepojení s Ruskom. Dokázali dokonca ovplyvniť aj najväčší švédsky denník Aftonbladet, ktorý vyzýval aj ďalších redaktorov z iných švédskych novín, aby sa k mediálnej štvanici na Kragha pridali.

V roku 2016 označil časopis Politico srbskú novinárku Jelenu Miličovú ako jednu z 28 najvplyvnejších ľudí v Európe. Okrem iného odkrývala širokej verejnosti nepriateľské ruské vplyvové operácie na Balkáne. Vďaka tomu si „vyslúžila“ to, že sa stala cieľom nemilosrdnej proruskej kampane, do ktorej sa zapojila značná časť srbských médií. V pozadí stál ruský propagandistický kanál Sputnik a ruské trollie farmy. Toto skoro úplne zničilo jej reputáciu, ktorú si musí budovať odznova.

Meno Elliot Higgins je pre mnohých neznáme, ale odporúčam si ho zapamätať. Založil totiž známy projekt Bellingcat. Ako bloger popísal a na youtubových videách poukázal na zverstvá a terorizmus v Sýrii, Egypte aj Líbii. Propagandistická mašinéria ruskej vlády si ho všimla už vtedy, keď odhalil, že Asad použil v Sýrii chemické zbrane. No a ešte viac sa vystupňovala potom, ako začal byť nápomocný pri vyšetrovaní katastrofy letu MH17 Malajzijských aerolínií, ktoré bolo 17.7.2014 zostrelené nad Doneckou oblasťou. Zahynulo všetkých 298 ľudí, ktorí boli na palube. Vďaka skúmaniu otvorených zdrojov začal objasňovať podiel ruskej armády a vlády, ktorá tejto armáde velí, na tejto tragédii a masovej vražde. Higgins a projekt Bellingcat čelí do dnešného dňa neustálym atakom a očierňovaniu zo strany ruských propagandistických kanálov RT a Sputnik, hackerským útokom, vyhrážaniu cez internet aj fyzickým hrozbám. K dezinformáciám sa pridal aj web WikiLeaks Juliana Assangea, ktorý viedol kampaň proti kandidátke na prezidentku USA Hillary Clintonovej tým, že zverejnil informácie z emailov demokratov, ktoré získal od ruských hackerov.

Veľmi zaujímavý je aj príbeh bývalej moderátorky Liz Wahl(ovej), ktorá pracovala pre ruský televízny kanál RT, známy svojim výrazným propagandistickým zameraním. Okrem svojej kvalitnej novinárskej práce sa Liz Wahl preslávila tým, že v marci 2014 počas moderovania správ v štúdiu RT America vo Washingtone oznámila: „Nemôžem byť súčasťou stanice, ktorá je financovaná ruskou vládou a ktorá maľuje Putinovo počínanie na ružovo. Som hrdá na to, že som Američanka a verím na pravdivé informácie. Preto po tomto vysielaní podám výpoveď.“ Krátko po jej odchode z RT sa na ňu začala valiť kopa informačnej a diskreditačnej špiny nielen z kanála RT, ale aj od pro-ruských „užitočných idiotov“, ktorí boli častými hosťami vo vysielaní RT, ako Alex Jones a jeho web Infowars (podobnosť so slovenským webom Infovojna nie je čisto náhodná) alebo jeho „žiak“, šíriteľ krajne pravicových a pro-kremeľských myšlienok Paul Joseph Watson. Využívané boli, samozrejme, sociálne siete Facebook, Twitter, YouTube aj LinkedIn. Hlavnou zásluhou Liz Wahl je pomoc pri odhaľovaní skutočného zamerania a praktík RT, ktoré poskytla pri mnohých rozhovoroch a na rôznych konferenciách po celom svete. Najúprimnejší popis úlohy RT neskôr odhalila Margarita Simonjan, jej zodpovedná šéfredaktorka, ktorá pôsobí v Rusku: “ RT je zbraň kremeľskej informačnej vojny. Zbraň, ktorá je prakticky vždy pripravená k boju.“

Skazený sleď, veľká lož a princíp 40 na 60

Ruský spisovateľ a bloger Vladimír Jakovlev vo svojej knihe Zvláštna propaganda popísal formy propagandy, ktoré sú určené k bojovému využitiu, no jej prostriedky sa používajú aj voči civilnému obyvateľstvu. Ako uvádza, „je to účinná zbraň,  ktorá sa používa k jednoduchému účelu: vytĺcť nepriateľovi mozog z hlavy“. Tých foriem je dlhý zoznam, no trollie farmy a kremeľskí vplyvoví agenti, ktorí pôsobia medzinárodne, používajú zrejme najčastejšie tieto tri:

• Skazený sleď odkazuje na zasmradenie oblečenia cieľovej osoby odporným pachom. Technika je založená na šírení nepravdivých a škandálnych tvrdení, ktoré je treba čo najviac dostať do verejného povedomia. Ak sa technika vydarí, tak sa meno obvinenej osoby opakuje v spojení so škandálom tak dlho, až sa „zašpiní “ a začne páchnuť.
• Technika Veľká lož tiež funguje skvelo. Základom je vymyslieť takú veľkú lož, že je až nemožné si predstaviť, žeby to niekto mohol vymyslieť. Lož je tak veľká, že v cieľovom publiku vyvoláva psychické traumy a definuje spôsob, akým sa v budúcnosti budú títo ľudia chovať k danej osobe v budúcnosti. Príkladom takejto veľkej lži môže byť historka o prepojení Hillary Clinton s pedofilskými kruhmi.
• Princíp 40 na 60 vymyslel minister propagandy nacistického Nemecka Joseph Goebbels a táto taktika patrí k zlatým pravidlám propagandy. Dôvera verejnosti sa dá získať, keď sa jej predloží 60 percent faktických informácií, ktoré „sú blízke záujmom nepriateľa“. Získaná dôvera sa dá následne zneužiť 40 percentami úplne vymyslených klamstiev.

Takže keď budete nabudúce čítať nejaké informácie z webov ako Hlavné správy, Slobodný vysielač, Zem a Vek, Sputnik a pod., prípadne z rôznych anonymných stránok na sociálnych sieťach, môžete sa zahrať hru na identifikáciu metódy, ktorá bola práve použitá.

Záver

Pokiaľ vás téma hybridnej vojny a ovplyvňovania sveta zo strany súčasného Ruska zaujíma, určite si knihu Putinovi trollové od Jessiky Aro prečítajte. A keď vás to nezaujíma, aj tak si ju prečítajte, aby ste vedeli, v akom informačnom chaose žijete. Keď čítame informácie, ktoré odhaľujú kremeľské vplyvové operácie, vždy si treba uvedomiť odvahu, ktorú potrebujú dotyční novinári, aby sa do týchto tém pustili. Riskujú totiž oveľa viac než ja, ktorému Putinovi trollovia rozťali obočie. Našťastie len pádom tejto knihy z poličky…