Denník N

Prvý rok od volieb vám povie, ako to dopadne

Nad budúcim smerovaním Slovenska je otáznik a počuť veľký krik: No počkajte, my sa vrátime!

… nie, ešte nie sú zaistení všetci gauneri ani súdruhovia, čo boli pred rokom nedotknuteľní. Ale niektorí áno. Ani po roku sme sa nezbavili tieňov, ktoré vrhá na myslenie spoločnosti polstoročná éra totalít. Ale neofašisti padajú, a to ešte nie je  ich vodca odsúdený. Urobili sme symbolické kroky, ktoré boli po 30 rokov tabu: napr. obete okupácie sa dočkali, že 21. august sa stal pamätným dňom. Po polstoročí, čo tomu bránili husákovci, potom mečiarovci a napokon ficovci, oddaní to strážci „Poučenia z krízového vývoja“. Onedlho sa skončia aj výsady a výsluhové dôchodky eštebákov.

Nezmizli nacionalisti, ale zákon o zákaze dvojitého občianstva je po 10 rokoch konečne preč. Aj v médiách je to rovnaké: väčšinu vlastnia aj po roku pochybní oligarchovia. Ale novinári píšu slobodnejšie než kedykoľvek v minulosti. Vrah Kuciaka je už právoplatne odsúdený, a hoci súdu nestačilo označenie objednávateľov, chvíľa ich potrestania sa blíži. Za ten rok totiž prechádzajú slovenské súdy takou očistou, aká ešte nebola. V rukách polície skončili desiatky predajných judášov, dobytkárov, plevelov… Nádejou na zmenu je aj nový generálny aj špeciálny prokurátor.

V oblasti ochrany životného prostredia je stav bojiska podobný: nič ešte nie je vyhraté, ale dosiahli sme zmenu kurzu. Za 1 rok sme nevyčistili vzduch, ale za znečisťovanie sa už bude platiť násobne viac. Za 1 rok sa nedali odstrániť envirozáťaže, ale ich existencia prestala byť tabu (a ich vlastníci budú niesť náklady). Podobne sa už prestalo tajiť spaľovanie zahraničného rádioaktívneho odpadu alebo rozsah znečisteného ovzdušia. Dôvody doterajšej slabej ochrany ŽP sú rovnaké, aké našli ministri aj v iných rezortoch: Ficove vlády chránili hlavne záujmy „našich ľudí“ (zväčša išlo o boháčov a oligarchov), ktorí bohatli na úkor verejného záujmu a zdravia verejnosti. Preto sme na MŽP zaviedli napr. pevné poplatky pre výrobcov za jednotlivé prúdy odpadu, znásobili sme poplatky za znečistenie ovzdušia (nezvyšované 23 rokov!) sprísnili sme ochranu chránených zvierat (vlk dravý, napríklad) a Štátna ochrana príroda prestáva byť popoluškou bez reálneho vplyvu na chránené územia. Zásadnou premenou prechádza Inšpekcia životného prostredia: začala dávať reálne pokuty (namiesto doterajších, komických). Ale nebudem vás vyčerpávať svojimi témami: kritickému zhodnoteniu vlastnej práce som povinný sa venovať podrobnejšie pri ročnom výročí od nástupu (čo bude 21. 3.), nechcem to odbiť pár riadkami v blogu na Facebooku.

……………………………………………..

Ten prvý rok si zaslúži zhodnotenie ešte z jedného hľadiska:  boja minulosti s budúcnosťou. Prežívam totiž už tretíkrát takú dobu, kedy majú byť potrestané zločiny a zločinci minulosti. Už po tretíkrát za svojho života zažívam pád politickej garnitúry, čo dlhodobo zneužívala štát. Vždy to začína odporom voči zlu, nasleduje vzopätie slušných ľudí, víťazstvo…a potom sa má víťazstvo premeniť na zmenu života, prinajmenej toho politického. Má nastať implementácia sľubov. V tom momente sa opakuje error.

………………………………………………..

Prvým takým obdobím boli mesiace po Nežnej. Z nádejí námestí vzišla obrovská sociálna energia a nová politická legitimita . Vtedy sa vládnuci komunisti báli VPN (kým bola pod mojim vedením). Nie revolučného násilia, to sme nepripustili. Vedúci komunisti sa obávali – a to právom – spravodlivých trestov za zločiny komunizmu. A aj o svoje, politicky nadobudnuté majetky (príkladom za mnohé môže byť opulentná Biľakova vila).
Pokým sa komunistickí mocipáni obávali spravodlivosti, tak sa niektorí z nich aj kajali. Iní obracali kabáty…A našlo dosť aj takých, čo sa pustili do infiltrácie a rozvracania VPN. Ich cieľom bola najprv vlastná ochrana. Ako si starší pamätajú, jej prejavom bola napr. aj moja politická poprava. Po nej sa komunistom dýchalo voľnejšie a začal sa ich návrat. Do roka od volieb VPN opustila svoj revolučný program a jej úmrtný list už čakal len na dátum.

(Dodám k tomu, že za to, že moja lustračná poprava nebola pre mňa definitívnou bodkou, vďačím iba slovenským voličom, ktorí túto popravu prezreli a neakceptovali. Napr. vo voľbách 2020 bolo takých voličov cca 120 tisíc, za čo každému z nich v tento výročný deň opäť ďakujem (…a dúfam, že neľutujú).

Vo svojej dobe moje odstavenie len podčiarklo, že VPN nepotrestá zločincov z éry komunistického režimu. To doslova prehodilo výhybku nášho dejinného vývoja: nenaplnila sa elementárna túžba ľudí po spravodlivosti za 40 ročnú éru zneužívania štátu. Nepotrestanie zločincov totality znejasnilo názor občanov na totalitný režim. A tým aj postoj ku udalostiam r. 1989 a ku jeho hodnotám. Dôsledkom týchto absencií u nás nevznikol právny štát (ten totiž musí stáť na jasne definovaných politických základoch).

V 90. rokoch došlo k novému zneužívaniu tajných služieb ( začalo to v Prahe, v rámci boja o federáciu) a ku obrovskému drancovaniu majetkov štátu (začalo to kupónovou privatizáciou). Vtedy sa zrodili politicko-podnikateľské mafie, z ktorých má nejedna vplyv podnes.
……………………………………….
Druhý pád garnitúry politických gaunerov, čo zneužívali štát, prišiel po zjednotení demokratov do Slovenskej demokratickej koalície (SDK). Vtedy vstúpila do príbehu slovenskej politiky tragédia – únos a vražda. Tie zmobilizovali antimečiarovcov v politike, aj v treťom sektore. Ale súboj rozhodla verejnosť – tá vtedy podržala Slovensko aj demokraciu: k urnám prišlo v roku 1998 vyše 84% voličov. Ľudia tým potvrdzovali svoj postoj k hodnotám Novembra, ale aj napr. Ku geopolitickému smerovaniu SR (Ahoj, Európa!), bol to aj prejav volania po slušnosti v politike a po právnom štáte.

Úspech SDK vo voľbách r. 1998 dal druhú šancu európskemu a demokratickému Slovensku. Dzurindova garnitúra mala zabezpečiť, aby v tomto štáte mali ochranu tí, čo sú dbalí zákonov a nie partajnícki „naši ľudia“. Aby štát umožňoval úspech schopným , nie tzv. šikovným (tzn. spriadačom korupčných sietí).

Komunisticko – mečiarovskí zlodeji sa po voľbách 1998 obávali zaslúžených trestov, aj zhabania pochybne získaných majetkov. Tentoraz už neišlo iba o nejakú tú vilu, ale o obrovské majetky. Ku nastoleniu spravodlivosti ale nedošlo. Prečo? Ak by som to mal popísať stručne, tak sa zopakovalo to isté, čo po Nežnej 1989. Tak isto, ako vtedy začala časť VPN za mojím chrbtom paktovať s porazenými, ale stále mocnými komunistami – práve tak začala aj časť koalície víťaznej SDK po r. 1998 paktovať (a kšeftovať) s porazenými, ale bohatými mečiarovskými privatizérmi. Proste ich zlákalo to rozprávkovo ľahké zbohatnutie. Do roka od volieb zvíťazili v SDK pragmatici, ktorým sa hodil Mečiarov systém zneužívania štátnej moci. Ku zbohatnutiu (strán aj politikov) vtedy stačilo jediné: nezrušiť ten systém. Preto nikoho nepotrestali. Podnikatelia a firmy, nastavené na tunelovanie štátu, už pár mesiacov od volieb 1998 smelo nadväzovali na za Mečiara začaté biznisy. Novým, antimečiarovským politikom núkali ľahké a napohľad bezpečné zbohatnutie. Z antimečiarovcov sa tak po voľbách často nestali slušní, bežní demokrati, ale iba ich zbastardená, prechodná forma – postmečiarovci.

Na druhej strane bojiska, medzi mečiarovcami, vedeli oceniť bezzubosť Dzurindových rečí o spravodlivosti. Ostal pri rečiach. Mečiarovci, posmelení beztrestnosťou a peniazmi privatizérov si  do roka po voľbách 1998 vytvorili novú sebaobrannú stranu, SMER. Tá postupne pohltila aj zvyšky KSS, SDĽ, SDA, SOP aj ZRS a HZDS. Do čela SMERu mečiarovci nastrčili dovtedy relatívne nemajetných (ale po luxuse bažiacich) politikov bratskej strany, SDĽ. Viesť ich mal nový a mladý politik R. Fico. V skutočnosti nebol jedno, ani druhé, ale falošnosť jeho projektu prikryl drahý martketing. A ľudia naleteli.

Fico nahradil ale aj reštartoval porazených mečiarovcov. A súčasne nastala v radoch víťazných antimečiarovcov  demoralizácia. Tento raz to totiž boli oni, z ktorých vzišli zneužívači štátu. Slovenskí a maďarskí demokrati, víťazi nad Mečiarom, do roka po prelomových voľbách porazili sami seba. Toto veľké zlyhanie strán a ich čelných politikov viedlo nevyhnutne ku mocenskému návratu V. Mečiara (2006), jeho ľudí a najmä – jeho spôsobov.

Od roku 2006, keď sa pod egidou R. Fica vrátil k moci Mečiar aj Slota, sme až do minulých volieb opäť žili pod politikmi, konajúcimi podľa komunistického poňatia politiky. Aké je to poňatie? Pre komunistov bola politika vždy iba nástrojom na ovládnutie štátu a potom na zneužitie jeho moci. V porevolučnej dobe im už nešlo o nastolenie svojho zriadenia, ale o korupciu a akumolovanie bohatstva.

Druhým pilierom komunistického poňatia politiky je uplatňovanie nadradenosti Strany (a straníkov) nad právom a zákonmi. V posledných rokoch tú nadradenosť stelesňoval pojem „naši ľudia“. S tým súvisí aj komunistický koncept beztrestnosti „našich ľudí“ – to preto urobili SMERáci zo súdov a prokuratúry svoj ochranný servis.

Komunistické poňatie politiky nebolo po r. 1989, ani po r. 1998 objasnené, ani potrestané. Preto sa stalo víťazným štýlom slovenskej politiky. Občianstvo síce občas prezrelo a rozhnevalo sa, ale zriedkavé ohrozenia korupčného systému doteraz vždy vyriešilo, ak sa strany a politici „prekabátili“. Zaranžovali nejakú tú výmenu tvárí, resp. názvov strán (KSS-SDĽ, HZDS , ZRS, SOP, SNS, SMER…). Korupční politici, politickí mafiáni a odporcovia nového zriadenia u nás nešli do väzení, ani neboli odstavení od moci. U nás mohli kandidovať a za nakradnuté milióny si robiť pôsobivé kampane, ktorými znovu a znovu obalamutili naivných voličov.

Opakované nepotrestanie politickej kriminality spôsobilo, že sa komunistické poňatie politiky na Slovensku stabilizovalo. Zvykli sme si. Napokon sme dospeli do situácie, ktorej hovoríme „únos štátu“.

Na Slovensku preto podnes nie je politická ľavica a vlastne ani pravica. Voliči sa delia  na tých, čo strpia (alebo dokonca vítajú) pokračovanie tradičného komunistického poňatia politiky a na tých druhých. Tí druhí sú z rôznych názorových , náboženských aj národnostných skupín, aj preto bývajú nesvorní a súperia medzi sebou o voličov. Je to logické. Naopak – gauneri a politickí kšeftári držia spolu a chránia sa navzájom, ako mafia (aj to je logické).

Nepotrestané zlo komunizmu (a fašizmu) preto zo Slovenska neodchádza ani s plynúcimi rokmi. Je už 31 rokov po páde komunistov (a 76 od pádu fašistov), ale ich „hodnoty“ si aj dnes hľadajú a nachádzajú nových a nových nositeľov.

Bez odhalenia a vylúčenia politických kriminálnikov spred roku r.1989, spred r.1998, aj spred r. 2020 ostáva komunistické poňatie politiky stále ešte na scéne. Je jedným z dvoch jej pólov. Všetko sa redukuje do sporu týchto dvoch koncepcií politiky. Koncept vychádzajúci z minulých nedemokratických ideológií vedie vojnu s politikmi a politikou vychádzajúcou z demokratických hodnôt. A štát (resp. občan) financuje oba tieto nezlučiteľné politické svety. Táto anomálna dualita slovenskej politiky deformuje a brzdí jej prirodzený rozvoj, najmä rozvoj a chápanie politickej plurality (ilustráciou toho môžu byť aj aktuálne napätia a spory v súčasnej koalícii). Čo z toho vyplýva? Že pokým bude u nás cca polovicu voličov blokovať komunisticko-fašistická aberácia, dovtedy bude vytváranie vládnych koalícií demokratov problematické.

…………………………………………………

Dramatickým zvratom mohlo a malo byť zvolenie I. Radičovej premiérkou SR (2010). To víťazstvo sa dosiahlo iba súhrou okolností, ale to nič nemení na tom, akou veľkou bolo šancou. Odhalenia systému korupcie, ktoré sa u nás začali až po roku 2020, mohli účinkovať a čistiť Slovensko už o dekádu skôr! A to je v živote krajiny, aj ľudí, veľa času. (Nehovoriac o tom, že to nemuselo dospieť ku zavraždeniu novinára…)

Lenže: voľby 2010, ktoré premiérku stvorili, nevyhrala Radičovej strana (taká nebola), ale strany lídrov, čo sa neubránili infekcii komunistického chápania politiky. Spomeňme si, čo sa dialo okolo voľby generálneho prokurátora, ako skoro sa objavili prejavy straníckeho klientelizmu, ako sa množili napätia lídrov koalície voči vlastnej premiérke…. Tri strany koalície, KDH, SDKÚ a Most-Híd po voľbách 2010 nepomýšľali na to, že by šancu menom Radičová využili na splnenie svojich dávnych sľubov a vízií. Vedenia týchto strán mysleli skôr na to, ako sa Radičovej „bezbolestne“ zbaviť. A dostať sa do koalície so silným SMERom. Mnohým vplyvným postavám z týchto strán totiž išlo iba o jedno – aby mohli robiť práve tú zlodejskú politiku, ktorú oné strany navonok odmietali.

Spojenectvo s Ficom plánovala po „úspešnom“ hlasovaní o páde Radičovej vlády (r. 2011) každá z troch menovaných, navonok antificovských strán. Lenže naleteli – darovali Ficovi šancu predčasných volieb. Ale nepredpokldali, že dopadnú tak, že ich po nich už nebude potrebovať. Fico zostavil v roku 2012 svoju vládu z jednej, vlastnej strany.

Zradná likvidácia premiérky Radičovej priniesla Slovensku pohromu na takmer desaťročie. Po takejto zrade voličov, aj hodnôt, by inde dotyční politici chodili kanálmi. U nás nemuseli. A tak to po roku 2012 vyzeralo, že Slovensko sa zo spiknutia zlodejských straníckych politikov a oligarchov (ovládajúcich médiá) nedostane ani o ďalších 20 rokov.

Menované tri opozičné strany robili Ficovi v nasledujúcich rokoch už iba bezzubú kulisu. Prečo? Z predstieranej opozičnosti ťažili kšeftári zo zázemia oných predstieračov. Hanba o tom písať…

………………………………………………………

Voliči pravdu napokon zistili (či vycítili) a vo voľbách 2016 poslali dve z troch falošne opozičných strán do dejinného prepadliska (KDH a SDKÚ). Ale tá tretia ešte zaslúženému osudu unikla – Bugárov MOST. A tak B. Bugár zrealizoval to, čo chcel urobiť, vraj už v r. 2006 (a potom v r. 2012): útek spod demokratických zástav na tú druhú, biznisovú stranu barikády.

Po voľbách 2016 vytvoril MOST tretiu Ficovu vládu (inclusiv zbratania sa s SNS!). Tým sa dovŕšila sebadeštrukcia tzv. štandardných strán. Strany, ktoré dlhé roky tvrdili, že odmietajú komunistické poňatie sveta a politiky – to definitívne vzdali. Ľudí oklamali toľkokrát, že už ich mali všetci dosť.

Po r. 2010 sa začalo kryštalizovanie nových nekomunistických strán (SaS, OĽaNO). Bola to už iná generácia, štyridsiatnici, ktorí dospievali v chaotických 90.rokoch. Tak ako za vrcholiacej moci počas tretej vlády Mečiara, aj za tretej Ficovej vlády zasiahol do nášho politického príbehu osud: opäť sa stala s politikou spojená vražda. Tentoraz zabili novinára Kuciaka a jeho snúbenicu. Zápas síl budúcnosti, až dovtedy prehrávajúcich s perfektne vyladenou mašinériou oligarchického štátu pod kontrolou SMERu, dostal novú šancu. Ale o výsledku historickej križovatky, akou boli voľby 2020, rozhodlo opäť najmä pobúrenie verejnosti. To umožnilo, aby demokratické strany splnili, čo mali: vyhrali voľby. Od tej chvíle je to práve rok.

Deň po voľbách sa začala odvíjať nová etapa slovenského príbehu, ale ja takú prežívam už po tretíkrát. Opäť raz boli odhalené zločiny istej mocenskej garnitúry, ktorá zneužila štát aj dôveru voličov. Porazení opäť založili „novú“ stranu. Tento SMER II pod vedením bývalého Ficovho podpredsedu sa svojou falošnosťou už ani netají. Stačí mu marketing a trable Matovičovej vlády. V našom príbehu sa totiž objavil nový prvok – pandémia COVID-19.

Žiadna vláda na svete sa počas tejto pandémie nevyhla tomu, aby nenaštvala ľudí . Zasiahla im totiž do plánov a súkromných životov tak, ako nik doteraz. „Pandemické“ rozhodnutia obmedzujú a hnevajú každého – od seniorov, až po škôlkárov. A porazení z volieb 2020 si nad panémiou mädlia ruky a robia všetko preto, aby sa prehĺbila. Dokonca strany SMER, Hlas, ĽSNS (a podobné) zvolávali nepovolené demonštrácie a vyzývali ku ignorácii hygienických nariadení (rúška). A verejnosť, tá sa po „covidovom roku“ už ani nečuduje, že od bývalých mocipánov nepočuť žiadne prepáčte. Počuť od nich iba vyhrážky a zastrájanie rozvratom. Nad budúcim smerovaním Slovenska dnes stojí otáznik a počuť veľký krik: No počkajte, my sa vrátime!

Rok po voľbách teda nie je nič vyhraté. Ale – ešte ani stratené. Vláda urobila veľa dobrého, aj chyby (zväčša „pandemické“). Ale nespreneverila sa svojej hlavnej úlohe: vykydať hnoj z nášho chlieva. Preto by sme si mali aj rok po voľbách povedať: Nie je to voňavé, ale raz sa to už muselo začať. A po voľbách 2020 sa to aj začalo.

Teraz najčítanejšie