Denník N

Literárna tvorba môže byť terapiou nielen pre autorov, ale i pre čitateľov

Leonid Pasternak - Muky tvorenia (pred rokom 1900). Zdroj: commons.wikimedia.org
Leonid Pasternak – Muky tvorenia (pred rokom 1900). Zdroj: commons.wikimedia.org

Akákoľvek tvorivá činnosť, nielen tá literárna, poodhaľuje vnútorný svet pôvodcu diela. Nazeraním do tohto vnútorného sveta je možné rozpoznať pohnútky a príčiny, ktoré stoja za konkrétnym výtvorom. Podobné je to aj z opačnej strany: dielo, ktorému venujeme pozornosť nás môže zaujímať teoreticky, ale môže nám pomôcť i odpovedať na vlastné otázky osobnejšieho charakteru.

Viktor Frankl nazval tento záujem, ktorý prekračuje iba teoretickú zvedavosť a poskytuje terapeutickú úľavu, akademizáciou problematiky. Teda jednotlivec skúma problém, ktorý ho trápi a prekvapivo zistí – čo je nakoniec prirodzené – že tou a tou záležitosťou sa zaoberalo a zaoberá množstvo iných osôb s podobným problémom, či už privátne alebo profesionálne. Táto skúsenosť zdieľaného trápenia poskytuje potrebný odstup od danej starosti a jednotlivec tak získava priestor na objektívnejšiu racionalizáciu otázky. Získaný nadhľad sa dá využiť iba súkromne, alebo možno poznatkami nadobudnutými týmto nadhľadom obohatiť poznanie danej problematiky. Často sa to deje práve písaním. A práve takáto literárna tvorba môže odhaliť vnútorný svet autora a poukázať tak na viac ako len teoretický záujem tvorcu; môže mať pre neho takisto terapeutický význam. Uvediem dva príklady.

V roku 1929 nemecký filozof Martin Heidegger predniesol prednášku Čo je metafyzika?, ktorá bola potom aj uverejnená. V kontexte svojej filozofie bytia sa v nej okrem samotného bytia a jestvujúcna (toho, čo vo svete existuje) venuje aj témam nudy úzkosti. Tieto témy využíva na osvetlenie vlastnej filozofickej pozície. Sám odmietal existenciálnu interpretáciu svojho myslenia a v tomto s ním súhlasia mnohí jeho interpretátori. To nás momentálne nemusí zaujímať. Heidegger vo svojej prednáške opisuje existenciálnu nudu, keď nás prepadne ľahostajnosť k veciam vo svete a všetky sa nám zlievajú do jedného celku, tzv. jestvujúcno v celku. Tieto fenomény nudy a jestvujúcna v celku môžu prejsť do pocitu úzkosti, kedy „je človeku nejako divne. Všetky veci i my sami sa noríme do akejsi ľahostajnosti. Avšak nie v tom zmysle, že by jednoducho všetko mizlo, ale tak, že sa k nám obracia vo svojom ustupovaní ako takom. Toto ustupovanie jestvujúcna v celku, ktoré nás v úzkosti obkľučuje, nás skľučuje.“ Tento pocit nastupuje podľa Heideggera preto, lebo úzkosť zjavuje Nič. Nič ako protiklad bytia. Nič, ktoré sa ukazuje pri ustupovaní jestvujúcna. „Úzkosť nám zaráža slová v hrdle. Pretože jestvujúcno v celku sa nám vymyká a týmto spôsobom na nás nalieha Nič, nie sme tvárou v tvár onomu Nič už schopný hovoriť ‚je‘.“

Pocity úzkosti, pri ktorých strácame pôdu pod nohami, sú podľa Heideggera odkazom na toto Nič. Heidegger dokonca vytvára jazykový novotvar: Nič samo ničuje. (Das Nichts selbst nichtet.) Toto ničovanie nás upozorňuje na možnosť ne-bytia oproti bytiu, ktoré zažívame. Úzkosť nás vykláňa do Ničoho, a z tejto perspektívy potom dokážeme nanovo nahliadať na bytie a jestvujúcno v celku. Heidegger ďalej pokračuje v rozvíjaní týchto myšlienok v súvislosti s vlastným filozofickým konceptom. Čo však znamenajú tie zvláštne fenomény bytia, ustupovania jestvujúcna, ničovania a vyklonenia do ničoho? A akú súvislosť to má s úzkosťou? Vyššie uvedené pojmy nápadne pripomínajú pocity derealizácie a depersonalizácie, ktoré sprevádzajú napr. generalizovanú úzkostnú poruchu alebo panickú poruchu. Tieto pocity predstavujú zneskutočnenie sveta a vlastného vnímania reality. Heidegger sa zvykne uvádzať i v učebniciach psychiatrie v súvislosti s historickým prehľadom daných ochorení. Nič sa nám však podľa nemeckého filozofia pripomína i ďalším príznakom týchto ochorení, ktorým je hnus (nauzea).

V roku 1938 vydal Jean-Paul Sartre filozofický román Hnus, ktorý taktiež obsahuje množstvo odkazov na pocity sprevádzajúce neurotické ochorenia. Prejavuje sa to napríklad pri dôraze na bezprostrednosť a náhodnosť existencie, kde sa opäť vynárajú momenty zneskutočnenia a dvíhania žalúdka: „Chystal som sa hodiť ten kameň, pozrel sa naň a vtedy sa všetko spustilo; cítil som, že existuje. A neskôr ma kedy-tedy zalievala Nechuť v okamihu, keď mi predmety zrazu ožili v ruke. Pocítil som výraznú Nevoľnosť v hostinci, ktorej predchádzala Znechutenosť.“ Zaujímavou je ešte skutočnosť, že Sartre rozlišuje medzi somatickou Nevoľnosťou, ktorá ohlasuje Hnus, ktorý sa týka skôr duševného prežívania.

Z uvedeného samozrejme nevyplýva, že autori trpeli nejakým zo spomínaných ochorení. Možnože len boli pozorní voči cudzím alebo aj vlastným pocitom, ktorým potom dali literárne vyjadrenie v rámci svojej tvorby. A ak by ich diela aj boli ovplyvnené ideami pochádzajúcimi z osobných duševných zážitkov, nijako to neznižuje ich hodnotu. Heideggerovo uvažovanie o bytí a jestvujúcne sa tiahne celou jeho tvorbou a prinieslo výsledky pri uvažovaní o problémoch vedy, techniky či umenia. Sartrov dôraz na neukotvenosť a náhodnosť existencie vyústil v jeho filozofiu slobody a zodpovednosti. Zabúdať nemožno ani na terapeutický efekt na čitateľov, ktorí v ich tvorbe nachádzajú pochopenie a vysvetlenie vlastných pocitov, bez ohľadu na pôvodnú príčinu vzniku uvedených koncepcií. Sartre nakoniec sám hrdinovi svojho diela ponúka terapiu zameranú na produktívne prežitie života. Je ňou, ako inak, tvorivá činnosť:

„Musel by som sa zamerať na nejakú inú knihu. Ešte som nevedel, ako by mala vyzerať, ale mohol by som to vytušiť za vytlačenými slovami, za stranami, za niečím, čo neexistovalo, čo sa pohybovalo nad existenciou. Napríklad príbeh, ako sa nemôže prihodiť dobrodružstvo. Mal by byť pútavý a tvrdý ako oceľ a vzbudzovať hanbu v ľuďoch za vlastnú existenciu.“

* * *

Heideggerova prednáška Čo je metafyzika? vyšla nemecko-česky v pražskom vydavateľstve OIKOYMENH naposledy v roku 2006 a momentálne sa chystá dotlač. V kontexte týchto úvah je podstatná samotná prednáška. Úvod a doslov k nej pochádzajú z neskoršieho obdobia Heideggerovej tvorby a sú orientované na ďalšie problémy. Sartrov román Hnus vyšiel v slovenskom preklade v roku 2011 vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov. Dnes je už len ťažko dostupný, ale nájdete ho vo viacerých knižniciach.

Teraz najčítanejšie