Ch. Miéville: Kraken (Čitateľský denník 13/2021)
„Stěny sálu tvořily další regály. A byly tam stovky dalších láhví, od těch, co člověku sahají po prsa, po ty velké jako sklenice vody. Všechny obsahovaly zkormoucené zvířecí tváře. Výzdoba v linnéovském duchu, živočišné druhy vmáčknuté v stupňovité klině. Byly tam plechové nádoby, kladky visící jako popínavé rostliny. Nikdo si jich nevšímal. Každý upíral oči jenom na obrovskou nádobu ve středu místnosti.
Kvůli němu sem přicházeli, kvůli tomu narůžovělému gigantovi. Navzdory jeho nehybnosti, poznamenání zpomaleným rozkladem, strupovitosti, která kalila jeho roztok, navzdory scvrklým a ztraceným očím, neduživé barvě, navzdory změti končetin, pokroucené, jako by ho někdo ždímal. Navzdory tomu všemu, kvůli němu sem přicházeli.
Tady na ně čekával, absurdně mohutný, chapadlovitý, sépiový hit. Architeuthis dux. Krakatice obrovská.“
Obrazy holandského výtvarníka Hieronyma Boscha sú známe svojou prepracovanosťou, obsahujú zväčša obrovské množstvo podivuhodných postavičiek vytvárajúcich dokopy pestrú štruktúru tiel a predmetov. Diela tohto „diabolského maliara“ sú najzaujímavejšie práve v týchto detailoch — môžete stráviť celé hodiny ponorení do skúmania drobných ťahov štetca, kreatívnych nápadov a rôznych podpríbehov, ktoré sa v nich dajú nájsť. A prežívať radosť, hnus i hrôzu z nájdeného.
Kraken mi tak trochu pripomína tieto renesančné výjavy. Taktiež je plný nápadov — kreativitou priam preteká — spolu však netvoria jeden zmysluplný obraz, ale iba dookola točia sériu podobných, monštruózne prezdobených, scén. A pritom to celé nezačalo vôbec márne.
Billy pracuje ako sprievodca v Britskom prírodovednom múzeu. Jeho špecialitou je osem metrov dlhý exemplár krakatice obrovskej, ktorý neustále priťahuje davy zvedavých turistov. Až pokým jedného krásneho rána nezmizne — ktosi ho ukradne aj s celou nádržou formaldehydu. Majú s týmto zločinom niečo spoločné zvláštne chápadlovité kulty? Prečo sa oň zaujíma podozrivá trojica detektívov z tajného oddelenia? Londýnske uličky toho v sebe zrejme skrývajú viac, než sa na prvý pohľad zdá. A Billy to čoskoro pocíti na vlastnej koži.
China Miéville, jeden z hlavných predstaviteľov literárneho smeru zvaného New Weird, má bujnú fantáziu. V Krakenovi, ktorý patrí k jeho neskorším dielam, doslova maľuje boschovské znepokojivé výjavy — slizké kulty, súboje mestských božstiev, hovoriace tetovania, nájomní vrahovia požierajúci svoje obete. Na všetky strany štedro rozhadzuje svoje nápady. Tu si niečo požičia od Lovecrafta, tam zas od Gaimana. Žmurkne na Doyla i Rowlingovú. Spomenie si na Mad Maxa. Ale dokopy, dokopy mu z toho nakoniec vyjde guláš, ktorý po výbornej prvej tretine začne bolieť v žalúdku.
Dej sa tu totiž neustále točí dookola. Postavy síce neprestajne pobehujú po Londýne a zisťujú nové informácie, ale je to tak úmorne a nezaujímavo podané, až to bolí moje chápadlovité srdce. Miéville je sčítaný a remeselne zručný, zrejme ale podľahol ilúzii o svojej dokonalosti, keď len vŕši jednu bizarnosť za druhou a to najpodstatnejšie — príbeh — mu úplne vymizne. Zrejme mu dám ešte jednu šancu, predsa len, je to už istým spôsobom referenčný autor, ale vy svoj vzťah s týmto členom britskej trockistickej strany určite Krakenom nezačínajte. Radšej si pozrite Boschove olejomaľby.
Ch. Miéville: Kraken
Laser books, 2010
520 strán
*
50 %
Čitateľský denník vo forme podcastu môžete sledovať tu.
Moje ďalšie písačky a kresbičky môžete sledovať tu.
