Kap. 11 – Zase je niekto na vine?
Tak sa nám pandémia prevrhla do nového dna. Všetci už len znechutene krútia hlavou a krčia nosmi s rúškami či bez rúšok. Na vine je premiér Jojo? Alebo je na vine miništrant zdravotníctva? Alebo Excelektor? Žeby boli tak trocha na vine všetci? A s nimi ešte kopa ďalších? A nie je tak trochu, trošililinku na vine aj ľud, ktorý dlho-predlho ignoroval všetky dobré rady? Ktorý sa na Vianoce rozbehol po vlekoch, rodinách a kamarátoch a na Silvestra si to zopakoval? Teda, česť výnimkám…Lenže, keďže viem, že ľud si nedovidí ani na špičku rúška, je mi jasné, že rozčuľovanie nad Jojom a zvyškom je prinajmenšom alibizmus. Kto tam Joja zvolil? Ľud. Kto uvažuje nad tým, že Joja zosadí a posadí na jeho miesto Peleho-Meleho? Taký istý, hoci trocha iný ľud. Na vine je, teda každý len nie ja – súčasť ľudu, myslí si člen ľudu, u ktorého si Frederik predstavuje, že myslí. Ja, čo behám, kade-tade lebo neviem zniesť život s vlastnou rodinou nemám so šírením vírusu nič, myslí si isto priemerný člen ľudu… A okrem toho, na vine sú predsa šikmáči, alebo makaróni ale najskôr USA a Bruselská centrála CIA. Všetko zahraničné a nepriateľské živly, ktoré nás východo-, pardón, stredoeurópanov nemajú radi, lebo sme lepší, taký akýsi….dobrejší? Iba náš veľký a neustále sa zväčšujúci nevlastný pobratim z východnej Barbovirie nám chce dobre…Fascinujúce hĺbky tuposti.
Frederik už prestal sledovať správy. Po tom, čo v telke začul aj také perly, ako výzvu k dôchodcom nech si kúpia germicídne čističe. Vivat už zaplateným celoživotným zdravotným odvodom! Zrušil i predplatné novín, ale to i z iného dôvodu. Redakčná politika sa mu zdala prinajmenšom čudná. Mienkotvorný denník chce zjavne tvoriť iba mienku tých, čo si ho zaplatia. A potom sa čuduje, že ľud nezdieľa jeho videnie demokracie. Ešte ich v redakcii nenapadlo či by sprístupnenie aspoň jedného článku týždenne o obludnej vzjatke za vlád Judra neprilákalo nových možných predplatiteľov? Ani to či by info, ktoré by bolo, bože uchovaj, zadarmo, nepresvedčilo aspoň niekoľkých váhavých čitateľov bývalého denníka strany o tom, že Judr Robo a jeho android Pele-Mele neboli ( a nie sú) pre Lovákovo až také terno…
Čas mi odvtedy hneď plynie akosi inak, usmieva sa Frederik. Politika sa stala tušeným neduhom, ktorému som, zdá sa, prikladal príliš veľkú váhu. Načo vlastne počúvať politika každý deň? Stačí mi, predsa počuť ho raz a viem, s kým mám tu česť či skôr nečesť, myslí si Frederik. Hneď, ako som prvýkrát počul Pavúka Križiaka mi bolo jasné, že sa minul storočím. A, že je to nebezpečný fanatik, okrem iného. Ďalší, čo má patent na pravdu priamo od vymysleného Stvoriteľa Bláznov…Podobne, keď som prvýkrát videl Pelka-Melka, pomyslel som si, aha ho, aký hochštapler…To, že sa aj z neho stal predseda vlády nie je moja vina, ale vina mojich spoluobčanov, ktorí odmietajú počúvať, čo politici hovoria a posudzovať slová v spojení s činmi. Alebo Excelektor. Anachronickým ekonomickým liberalizmom nasiaknutý inteligent s narcistickou poruchou. Hneď, ako sa dostane k moci, ide liberalizovať. Ako celá takzvaná pravica. Reformovať v jej ponímaní znamená s pôžitkom sa vysrať na hlavu chudáka. A tak aby o tom isto vedel. Tak ako teraz. Čo to asi tak spraví s chudákmi, keď sa dozvedia, že to, čo im o pravici do zlobotomenia opakoval Judr s Pelem -Melem je naozaj pravda pravdúca? Budú sa tešiť aká je pravica fiškálne zodpovedná? Alebo na to zareagujú v ďalších voľbách trocha inak? Inak, tú narcistickú poruchu, ktorá sa tak pekne prejavuje u Joja, Excelektora, JUDr či Pavúka Križiaka majú všetci politici. Už by ste mi mohli aspoň raz vybrať takého, ktorý má okrem tejto a iných antisociálnych porúch aj nejaké pozitívne schopnosti a možno by sa to tu trocha zmenilo, myslí si Frederik.
Ďalším skvelým činom bude zrušenie fakbuku, myslí si Frederik. Už sa k tomu schyľuje príliš dlho. Pretože, keď mám čítať to vzájomné spamovanie infantilnými virologicko- politologicko-ekonomicko-psychologicko-religiózno- estetickými úvahami, to už radšej budem pozerať, ako Pelko -Melko smaží Deniskin umelý nos na cibuli. A najlepšie sú tie občasné lokálpatriotické výbuchy statusovej a komentárovej aktivity. Ako napríklad minulotýždňové odkúpenie okresnej mačky vo vreci, ktorú predtým hlavné mesto okresu predalo za štvrtinovú cenu ako nepotrebnú. Cesty v slávnom to bývalom kráľovskom meste vyzerajú akoby po nich chodili tanky, na uliciach to po zotmení vyzerá ako v nočnej more dystopika, ale to ľud zjavne netankuje. Na to ľud serie. Ľud má totiž rád grandiózne plány, ktoré nikam nevedú…Rád sa nechám prekvapiť, ako to tentokrát vypáli, usmieva sa Frederik.
Vedľa z izby počuje Otca hadať sa s telkou. Mama do toho zenovo klepe pletacími ihlicami. Telka čosi uvzato tvrdí a Otec nesúhlasí, zvyšuje hlas a o chvíľu už kričí. Telka ostáva pokojná a ďalej si hundre svoje. Otec pridáva hlas, obviňuje ju z toho, že sa asi zbláznila, že to nemôže myslieť vážne. Telka sa mu smeje reklamou. Otec vypľúva krátke, ostré, špinavé slová. Nadáva komusi do zlodejov. Potom sa vyhráža. Jeho celodenný boj so správami pokračuje. Možno, i to prispelo k tomu, že som sa na správy vyprdol, uvažuje Frederik. Pozorovať každý deň pokročilé štádium besnoty zo správ je terapia ako žiadna iná. Človek by si myslel, že na dôchodku, keď už môže mať všetko v dupe sa človek konečne začne dívať na Svet s úsmevom. A vyrovnane ľahostajne. Ale kdeže. Otec sa rozhodol, že sa urozčuľuje k Smrti. Ešte predtým, ale prepadne nejakým bludom, aby som sa aj ja mal nad čím rozčuľovať, myslí si Frederik. Ešte šťastie, že nemá fakbuk. A kupovať mu tablet bol nápad, za ktorý by som si mal dať jednu po pysku. Najlepšie s horčicou.
