Pandémia prehlbuje sociálne nerovnosti

S kritickou situáciou sa stretávame už rok. V mnohých oblastiach ešte stále nemáme ustálené postupy, ktoré by zohľadňovali najlepšie možné riešenia. Príkladom toho je aj plošná karantenizácia rómskych osád. K „opáskovaniu“ komunít došlo už v prvej vlne a napriek kritike a následnej sebareflexii sa s podobnými postupmi stretávame aj teraz. Ten, kto s touto témou pracuje vie, že rómske komunity sú rôznorodé a žiadna z nich nie je homogénna. Aj keď sa zvonku môže zdať, že podmienky v osadách sú pre všetkých rovnaké, nie je tomu tak. Vnútorná diferenciácia komunít je veľká a odráža ekonomickú a vzdelanostnú úroveň prejavujúcu sa životným štandardom, kvalitou bývania, prístupom k životu… Ten, kto do niektorej osady vstúpil, zistil, že tam žijú ľudia ako všade inde. Starostliví, poriadkumilovní, ceniaci si svoje zdravie a bezpečie svojej rodiny, aj keď mnohí z nich majú k dispozícii omnoho menej zdrojov.
Kríza spôsobená šírením COVID 19 vyvolala potrebu rýchlych, ale nie vždy empatických riešení. Viaceré z rómskych komunít boli plošne karantenizované. V časovom strese boli prijaté opatrenia na plošné obmedzenie mobility bez toho, aby sa zvážili aj iné prijateľnejšie riešenia. Tento typ opatrení vychádza z nedostatku poznania komunít, ale hlavne z akéhosi „pocitu ohrozenia“, že ľudia žijúci v osadách nebudú a nechcú dodržiavať karanténu. Určite sa nájdu aj takí, ako aj všade inde, ale vo väčšine prípadov je ochota dodržiavať opatrenia na zabráneniu šíreniu nákazy vysoká. Už som spomenula, že rómske komunity nie sú homogénne a teda mnohí z postihnutých majú možnosti na dodržiavanie individuálnej karantény. Určite sa však nájdu aj takí, ktorí bývajú v subštandardných obydliach – chatrčiach a pre takéto rodiny je problém sa izolovať. Takéto rodiny by potrebovali pomoc, napríklad aj sprístupnením štátnej karantény a možno aj prostredníctvom ubytovania v jednoduchých „unimobunkách“. Plošné uzatvorenie tak, ako sme ho v posledných dňoch videli v Sačurove, je zlým riešením. Uzatvorenie, opáskovanie komunity, neznamená, že sa zníži prenos, práve naopak, vytvoria sa podmienky na jeho lepšie šírenie vo vnútri lokality. Väčšina ľudí za páskou stratí možnosť ísť za prácou alebo príležitostným zárobkom, k lekárovi zadovážiť si lieky, ale aj potraviny podľa svojho výberu. A naopak, sú nútení stretávať sa so susedmi, napríklad ak v komunite nie je vodovod a po vodu si obyvatelia musia chodiť k verejnej studni. Okrem toho narastá v komunitách nervozita, veď si len predstavte, že nemôžete opustiť malý priestor, kde chýba občianska vybavenosť. Napríklad potrebujete hotovosť, máte ju na účte, ale nemáte možnosť si vybrať peniaze. Ruku na srdce, kto by ochotne a rád dával svoju bankomatovú kartu napríklad starostovi, aby mu v najbližšom bankomate vybral peniaze? Alebo máte nejaké návyky, kde a čo nakupujete. Máte to vypočítané, že ak olej kúpite v akcii môžete si dovoliť o jednu fľašu viac. Ak zostanete v karanténe, nakupovať vám pôjde vojak alebo terénny pracovník, ten nemá čas sa obzerať po akciovom tovare a vy tak dostanete predražený nákup. Nemáte lieky? Iste, ak zostanete v karanténe, niekto Vám ich kúpi, ale nie vtedy kedy chcete vy, ale kedy má čas on. A tak chorí môžu bez svojich liekov zostať aj niekoľko dní. A ešte jeden dôležitý argument, v opáskovaných komunitách nie je pohyb obmedzený len smerom von, ale aj dovnútra. A tak sa prístup k zdravotnej starostlivosti pre pozitívnych ľudí za páskou komplikuje a už vôbec sa im nedostáva kvalifikovaného vyhodnotenia príznakov, resp. potreby intenzívnejšej pomoci.
V argumentácii sa potom zodpovední uchyľujú k formulácii ONI sú nezodpovední, ONI nedodržiavajú pravidlá, ONI nás ohrozujú… Na báze kolektívneho vnímania dochádza k „stigmatizácii“ obyvateľov postihnutých lokalít, ale často to dopadá na všetkých Rómov, bez ohľadu, kde bývajú.
Už dnes v mnohých marginalizovaných rómskych komunitách dochádza k humanitárnej kríze. Chýbajú zdroje na zabezpečenie základných potrieb, jedla a tepla. Je evidentné, že chudobné deti zostali mimo vzdelávací systém a dištančné vzdelávanie sa ich netýka. Ak k tomu priradíme ešte aj plošné karantenizácie ako odraz protirómskeho postoja a neochoty hľadať iné riešenia, tak na pandémiu doplácajú tí najzraniteľnejší.
Nemali by sme zabúdať, že reťaz je taká silná, aké silné je jej najslabšie ohnivko. Alebo v prípade rómskych komunít neplatí, že #SPOLU TO ZVLÁDNEME?