Denník N

Od materskej impresie až po epigenetiku alebo pohľad do histórie jednej dôležitej otázky

Vedecké záujmy študentky prijatej na Oxford: 1. časť

My ľudia sme nesmierne rozmanití. Je nás viac ako 7 miliárd a predsa je každý z nás unikátny. Líšime sa výškou, tónom pleti, farbou hlasu, či rýchlosťou postrehu… Čo ale spôsobuje tieto rozdiely? Životný štýl? Predpoklady zdedené od rodičov? Prostredie v ktorom žijeme? Alebo snáď všetko dokopy? Na otázku „Prečo sme to , čo sme?“ hľadá ľudstvo odpovede už od dávna…

 

Pochybné staroveké teórie

V antike prišli niektorí myslitelia s myšlienkou takzvanej „materskej impresie“. Podľa tejto nesprávnej teórie vstupujú obrazy ľudí, zvierat a predmetov cez oči do tela tehotnej matky, kde sa následne otláčajú na jej nenarodenom potomkovi. Inými, slovami, vhľad dieťaťa určuje všetko to, na čo sa jeho matka pozerá počas gravidity, od partnera, cez domáce zvieratá, až po umenie. V dobových spisov sa dočítame: „Často sa stáva, že si žena zamiluje sochu a potom porodí dieťa, ktoré sa na túto sochu podobá.“

Ponurý stredovek a novovek

Nad predstavami žien ktoré v snahe porodiť pekné dieťa strávili hodiny civením na krásne obrazy sa teraz asi iba pousmejeme. Možno nás teda prekvapí, že teória materskej impresie prežila až do 18. storočia a spôsobila množstvo tragických situácii. Matky detí s vrodenými vadami boli často odsudzované spoločnosťou, i keď na stave svojich detí neniesli absolútne žiadnu vinu.

Genetika v 20. storočí (ne)pomohla

Objav princípov dedičnosti našťastie teóriu materskej impresie raz a navždy vyvrátil. V priebehu 19 a 20. storočia prišli vedci na to, že to, kto sme je z veľkej časti určené génmi zdedenými od našich rodičov. A čo sú to tie gény? Ide o také mikroskopické návody, na základe ktorých bunky ľudského tela dokážu vytvoriť konkrétne proteíny, ako napríklad farbivá, či hormóny. Deti dostávajú do vienka dve verzie každého génu. Jedna pochádza od otca a druhá od matky.  Práve preto sa mnohí z nás tak  veľmi  podobajú na oboch svojich rodičov.

Aj genetická teória však má svoje medze. Existujú gény, ktoré ovplyvňujú farbu očí, či krvnú skupinu. Máme v sebe ale aj gény ktoré priamo určujú našu hmotnosť, či inteligenciu?

Niektorí vedci v minulosti verili, že áno. Myšlienka, že DNA neodvratne určujú to, kto sme, viedla ale k strašným zločinom. Na začiatku 20. storočia si viacerí americkí vedci a politici obľúbili myšlienky o eugenike. Podľa tejto zvrátenej ideológie by bolo pre spoločnosť lepšie, keby tí jej členovia, ktorí majú „zlé gény“, nemali právo mať deti.

Popularita eugeniky v Amerike viedla k hromadnej kastrácii stoviek mužov a žien, ktorí mali podpriemernú inteligenciu. Tieto opatrenia mali zamedziť pôrodom neinteligentných detí. Podobnými princípmi sa riadil aj Hitler v nacistickom Nemecku.  Je smutné vidieť, ako ľahko sa dajú veľké vedecké objavy zneužiť a prekrútiť.

Kto teda sme?

Odborníci sa v súčasnosti zhodujú, že naše správanie a výzor je ovplyvnený nielen génmi, ale aj prostredím, v ktorom žijeme a rozhodnutiami, ktoré robíme.  To  napríklad vysvetľuje, ako je možné, že jednovaječné dvojičky, ktoré od rodičov zdedili presne tie isté gény (tie isté návody na tvorbu proteínov) nemajú identický vzhľad či osobnosť. Ak teda aj pochádzame z rodiny, v ktorej je častá obezita, neznamená to že budeme určite obézni aj my. Môžeme zdediť predpoklady na nadváhu, ak sa ale budeme správne stravovať a budeme mať dostatok pohyby, tieto predpoklady sa nemusia prejaviť. Podobne je to aj s inteligenciou. Aj deti podpriemerne inteligentných rodičov môžu byť inteligentné, ak sú správne vychovávané.

Epigenetika vstupuje na scénu

Ako presne ale vplyvy prostredia a génov spolupracujú a určujú našu identitu? Jednou z vedných disciplín, ktorá odpovedá na túto otázku je epigenetika. Epigenetika sa pozerá na to, ako bunky zaobchádzajú s génmi zdedenými od rodičov. Ako už bolo spomínané, tieto gény môžeme prirovnať k návodom, na základe ktorých bunky budujú proteíny. Niektoré látky z vonkajšieho alebo z vnútorného prostredia ale môžu spôsobiť, že bunky tieto návody prestanú čítať, alebo že ich začnú čítať nesprávnym spôsobom. Zaujímavé je, že tieto epigenetické zmeny môžu prebehnúť ešte pred narodením. Životný štýl matky teda môže mať dopad na zdravie jej dieťaťa.

Napríklad, počas druhej svetovej vojny Nemecko okupovalo Holandsku. Táto okupácica viedla k hroznému hladomoru, ktorým trpeli najmä tehotné ženy.  Deti, ktoré sa narodili týmto ženám preukazovali v dospelosti zvýšenú mieru obezity, cukrovky a schizofrénie. Výskum ukázal, že títo ľudia prišli o svoje zdravie kvôli epigenetickým zmenám, ktoré nedostatok živín spôsobil ešte pred ich narodím.

Niekto by mohol namietať, že epigenetika v mnohom pripomína teóriu materskej impresie. To je ale iba zdanie. Na rozdiel od materskej impresie, epigenetické zmeny majú pevný vedecký základ. Viac o tom, ako presne epigenetické zmeny prebiehajú a ako nás môžu ovplyvňovať budem písať v niektorom z ďalších blogov.

 

Ak máte akékoľvek otázky alebo ak si myslíte, že môj článok obsahuje chyby, budem rada, ak sa vyjadríte v komentároch. 

Teraz najčítanejšie

Paulína Vicenová

Vďaka štedrej podpore Slovákov som od októbra tohto roku začala študovať biomedicínu na Oxfordskej Univerzite.  Som tu preto, aby som sa naučila viac o epigenetike a moderných výskumných metódach.  Snívam o tom, že po ukončení môjho štúdia sa budem podieľať na vývoji nových terapií pre chorých pacientov z rôznych kútov sveta. Cez tento blog by som chcela postupne zdokumentovať svoj študentský život v Oxforde. Možno sa mi takýmto spôsobom podarí pomôcť Slovákom, ktorí by radi šli na kvalitnú školu v zahraničí, ale sú na pochybách, čo všetko to obnáša : ).