Denník N

Ústava SR oslavuje 23 rokov. Ako často ju politici nerešpektujú a kde všade sa rozchádza s realitou?

Národná rada Slovenskej republiky novelizovala Ústavu SR už 13-krát. Foto – Tomáš Lukačovský
Národná rada Slovenskej republiky novelizovala Ústavu SR už 13-krát. Foto – Tomáš Lukačovský

Slovenská ústava vyzerá na papieri dobre, no v mnohých prípadoch sa rozchádza s realitou. Často ju nerešpektujú alebo porušujú najmä politici. Niektorí si z nej dokonca urobili trhací kalendár.

Naša ústava má k 1. septembru 2015 už 23 rokov. Od jej uzákonenia v roku 1992 bola 13-krát novelizovaná a prispôsobovaná politickej realite, no niekedy aj politickej kampani a teda svojvôli. Ukážkovým príkladom je „obohatenie“ Ústavy SR o definíciu manželstva ako jedinečného zväzku medzi mužom a ženou, ktorá bola marketingovým nástrojom Roberta Fica v jeho prezidentskej kampani.

Táto formulka bude ešte určite predmetom vášnivých diskusií a zaručene bude časom upravená, prípadne z ústavy vypustená. Odráža síce nálady časti slovenskej spoločnosti a želania politických strán SMER-SD a KDH vo volebnom roku 2014, no v realite nebola vôbec potrebná, keďže situáciu existujúcich manželstiev na Slovensku nezlepšila.

Naopak, celkovú situáciu zhoršila a ešte viac zauzlila, lebo zabránila párom rovnakého pohlavia vstúpiť do manželského zväzku vo svojej domovine – pod patronátom Slovenskej republiky. Formulka teda nepomohla súčasným manželským párom a mnohým potenciálnym navyše do budúcna zabránila vzniknúť.

Ústavná teória tak hovorí jedno, no prax žiada druhé – páry rovnakého pohlavia na Slovensku reálne existujú. Tento príklad perfektne ilustruje nedokonalosti základného kameňa nášho štátu. Kde všade sa ešte ústava rozchádza s realitou? Ktoré články našej ústavy sa v realite nerešpektujú alebo priamo porušujú?

Článok 1 odsek 1

„Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“

V roku 2000 podpísala Slovenská republika so Svätou stolicou medzištátnu zmluvu, ktorá Slovenskej republike prikazuje rešpektovať sviatočné dni katolíckej cirkvi ako dni pracovného pokoja. Týka sa to aj dní, ktoré väčšina populácie, vrátane mnohých veriacich, aktívne neoslavuje: 6. január, 5. júl či 15. september. V prípade, ak by Slovenská republika chcela v budúcnosti zachovať súčasný počet dní pracovného pokoja, ale rozhodla sa sláviť namiesto niektorých katolíckych sviatkov viac štátnych sviatkov, nebude to možné, pretože medzinárodné zmluvy sú vždy nadradené zákonu.

Vatikánska zmluva ďalej prikazuje Slovenskej republike vytvárať podmienky pre katolícku výchovu detí na všetkých štátnych základných a stredných školách. Zmluva ale napríklad nedovoľuje, aby kostolné zbierky podliehali zdaneniu alebo povinnosti vyúčtovania. Vatikánska zmluva sa v celom rozsahu nesie v duchu priznávania práv katolíckej cirkvi a ukladania povinností Slovenskej republike.

Tieto skutočnosti pochopiteľne podkopávajú ústavnú ideu zvrchovanosti Slovenskej republiky a jej neviazanosti na nijaké náboženstvo. Zvrchované a nezávislé však nie sú ani slovenské cirkvi, pretože vďaka nezrealizovanej odluke ostávajú naďalej finančne závislé na vládnej moci a ich duchovní sú de facto zamestnancami štátu. V tomto roku cirkvi získali od štátu dotácie vo výške 38,3 milióna eur.

Článok 1 odsek 2

„Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.“

Severoatlantická zmluva, ku ktorej sa Slovenská republika pripojila v roku 2004, v článku 5 hovorí, že v prípade ozbrojeného útoku proti členovi NATO mu každý člen NATO príde na pomoc a podnikne akciu, akú bude považovať za potrebnú, vrátane použitia ozbrojenej sily.

V marci 2014 premiér Fico povedal, že „dnes nie je doba, kedy by sa štáty mali pridávať k nejakému inému štátu, ktorý bol napríklad napadnutý v rámci NATO“. Slovami predsedu vlády tak Slovenská republika spochybnila najdôležitejší článok Severoatlantickej zmluvy. Namiesto nej by sa Fico radšej spoliehal na Bezpečnostnú radu OSN, a to napriek tomu, že tá je v prípade medzinárodných konfliktov ako je ten na Ukrajine nefunkčná, pretože 5 jej stálych členov vrátane Ruskej federácie disponuje právom veta.

Článok 16 odsek 2

„Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“

V marci 2009 desiati policajti šikanovali na košickej policajnej stanici šiestich rómskych chlapcoch podozrivých z prepadnutia dôchodkyne. Nútili ich navzájom sa fackovať a bozkávať. Zastrašovali ich psami a vyhrážali sa použitím násilia či zabitím. Nakoniec ich prinútili vyzliecť sa donaha a nahých si ich natáčali na mobil. Podľa obžaloby dokonca psy pohrýzli troch chlapcov, policajti jedného chlapca zavesili na zábradlie a inému priložili k hlave služobnú zbraň. Okresný súd Košice II vo februári 2015 všetkých obžalovaných policajtov oslobodil.

Článok 19 odsek 1

„Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.“

Ťažko chorí a trpiaci ľudia nemajú na Slovensku právo rozhodovať o svojom vlastnom živote. Mnohí z nich ako napríklad Jana Matavovská žiadajú schváliť eutanáziu, pretože ich život sa stáva čoraz viac nedôstojnejším. Na každú aktivitu potrebujú asistenciu iného človeka a liečba im už po mnohých rokoch nezaberá. Nedarí sa im však presvedčiť politikov, aby na Slovensku otvorili tému eutanázie a dôstojnej smrti. Namiesto toho sa stretávajú s pseudohumanizmom veriacich. Ak by politici brali úctu k človeku a jeho dôstojnosti vážne, svoj odmietavý postoj k eutanázii by určite prehodnotili.

Mnohí politici však neberú vážne ani len právo ich vlastných kolegov na osobnú česť, dobrú povesť a ochranu mena. Ako inak sa dajú vysvetliť nekončiace osobné útoky politikov? Napríklad v roku 2011 líder opozície Robert Fico bez dôkazov označil premiérku Ivetu Radičovú za klamárku a podozrivú z korupcie, za čo mu Okresný súd v Pezinku nariadil verejne sa Radičovej ospravedlniť, čo nikdy nespravil. V auguste 2015 zase predseda hnutia OĽaNO Igor Matovič obvinil Fica bez predloženia dôkazov verejnosti z toho, že má aj s manželkou Svetlanou uložených takmer 675 miliónov dolárov na tajných účtoch v Belize.

Článok 26 odsek 5

„Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. (…)“

Premiér Fico už takmer 2 roky neodpovedá na otázky denníka SME a rovnako neodpovedá ani na otázky Denníka N, kam prešla časť novinárov práve zo SME.

Článok 29 odsek 4

„Politické strany a politické hnutia, ako aj spolky, spoločnosti alebo iné združenia sú oddelené od štátu.“

Politické strany sú od štátu oddelené len formálne, no v skutočnosti sú na ňom finančne závislé. 8 politických strán získalo za výsledok vo voľbách 2012 štátne príspevky vo výške viac ako 48 miliónov eur. Najúspešnejšia strana SMER-SD získala rovnú polovicu z celej sumy – takmer 24 miliónov eur. Nie je teda prekvapením, že hlavnou snahou politických strán už dávno nie je presadzovať idey a program, ale zabezpečiť svoje znovuzvolenie. Je preto potrebné venovať pozornosť diskusii o finančnej odluke politických strán od štátu.

Článok 36 písmeno b

„Zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä (…) ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní (…).“

Učiteľ Oto Žarnay v roku 2013 upozornil na podozrivé praktiky na košickej Obchodnej akadémii, ktorá napriek ťažkej finančnej situácii zaplatila 12-tisíc eur za externé právne služby. Boj za spravodlivosť sa skončil tak, že Žarnay bol zo školy prepustený z „organizačných dôvodov“. Za svoj odvážny čin neskôr získal ocenenie Biela vrana.

Článok 44 odsek 4

„Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie (…).“

Štát dlhé roky dotuje ťažbu hnedého uhlia na hornej Nitre. Výroba elektriny z uhlia pritom veľmi škodí životnému prostrediu a je spoluzodpovedná za prebiehajúcu klimatickú zmenu. Elektrina z uhlia navyše len v roku 2015 zaťaží štátny rozpočet v objeme takmer 94,5 milióna eur. Proti štátnej podpore uhlia dlhodobo protestujú environmentálni aktivisti z Greenpeace, ktorí navrhujú presmerovať tieto financie do obnoviteľných zdrojov, čím by vzniklo minimálne 2000 nových pracovných miest.

Denník SME nedávno priniesol článok o toxickom znečistení Slovenska. Podľa odhadov až 10% územia našej krajiny je ekologicky zaťažených, pričom väčšina týchto záťaží vznikla ešte pred rokom 1989. Ich úplné odstránenie žiadna z ponovembrových vláda neuskutočnila, pretože náklady sa pohybujú až niekde okolo sumy 2,3 miliardy eur.

Štát sa navyše dlhodobo vyhýba ochrane životného prostredia aj tam, kde to až také nákladné nie je – nič napríklad nebráni zavedeniu povinnej recyklácie odpadu, ktorá je mnohým Slovákom známa napríklad z Rakúska či Nemecka. V týchto krajinách sa odpad recykluje všade – doma, v školách, nemocniciach, úradoch, železničných staniciach aj na verejnom priestranstve. Na koľkých slovenských železničných staniciach alebo peších zónach sú dnes inštalované odpadové koše na triedený odpad?

Článok 53

„Slovenská republika poskytuje azyl cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd. (…).“

Zo 417-tisíc ľudí, ktorí za prvý polrok 2015 oficiálne prekročili brány Európskej únie, aby v niektorej z jej členských krajín požiadali o azyl, je Slovensko ochotné natrvalo prijať 200 utečencov zo Sýrie, a aj to len pod podmienkou, že pôjde o kresťanov. Takáto diskriminačná podmienka nielen vzbudila záujem svetových médií, ale navyše opäť podkopáva ústavnú ideu o neviazanosti Slovenskej republiky na nijaké náboženstvo.

Článok 73 odsek 2

„Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.“

Mnohí poslanci zákony neštudujú a za ich prijatie alebo neprijatie hlasujú najmä podľa pokynov nadriadených. Mediálne najznámejším sa v tejto súvislosti stal palec podpredsedníčky NR SR Jany Laššákovej, bez ktorého si už len ťažko vieme predstaviť fungovanie slovenského parlamentu.

Článok 101 odsek 1

„(…) Prezident (…) svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. (…)“

Prezident Ivan Gašparovič odmietol v roku 2011 vymenovať do funkcie generálneho prokurátora kandidáta Jozefa Čentéša, ktorého riadne zvolila Národná rada. Následkom toho Generálna prokuratúra fungovala takmer dva a pol roka bez legitímneho generálneho prokurátora. Situáciu napokon vyriešila Národná rada, ktorá v roku 2013 zvolila nového kandidáta Jaromíra Čižnára, ktorého prezident Gašparovič vymenoval.

Prezident Andrej Kiska vymenoval v roku 2014 namiesto troch len jedného sudcu Ústavného súdu, následkom čoho Ústavný súd funguje s nekompletným počtom sudcov – namiesto trinástich sudcov je ich jedenásť. Vzniknutú situáciu ale tentoraz Národná rada nepomáha riešiť a odmieta navrhnúť nových kandidátov, z ktorých by si prezident Kiska mohol nanovo vyberať.

V oboch prípadoch je samozrejme na mieste otázka, či prezidenti nevymenovaním riadne zvolených kandidátov pomohli zlepšiť alebo skôr zhoršiť chod ústavných orgánov.

Článok 141 odsek 1

„V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.“

Slovenské súdnictvo je známe rodinkárstvom a prepojením na politické strany. Najznámejším prípadom prepojenia súdnej a výkonnej moci je plynulý prechod Štefana Harabina z Najvyššieho súdu na post ministra spravodlivosti vo vláde Roberta Fica v roku 2006 a následný prechod z pozície ministra naspäť na Najvyšší súd len o tri roky neskôr – a to rovno na predsednícku stoličku.

Záver

Ústava SR síce vyzerá na papieri dobre, no v mnohých prípadoch sa rozchádza s realitou. Často ju nerešpektujú alebo porušujú najmä politici: poslanci, vláda, prezident. Niekedy to dokonca vyzerá tak, že základný kameň nášho štátu úmyselne rozbíjajú. Inokedy si z ústavy robia trhací kalendár a menia ju podľa potrieb politickej kampane. Položiť ruku na Ústavu SR a odprisahať jej dodržiavanie však dnes nemôžu s čistým svedomím ani mnohí iní – sudcovia, policajti či riaditelia škôl. Vlastne – koľkí z vás by tak mohli urobiť?

Teraz najčítanejšie