Denník N

Participácia v časoch korony

V období, keď žiaci a študenti prichádzajú o hlavnú možnosť priameho kontaktu so školským prostredím, zmeškalo Slovensko jedinečnú príležitosť zapojiť ich o rozhodovania o tom, ako bude ich vzdelávanie vyzerať. Aj deti však túžia byť vypočuté.

Čo by na to povedal Ján Ámos?

Túto rečnícku otázku sme použili ako názov našej publikácie o partcipácii detí a mladých ľudí v školskom prostredí. Dnes by asi Ámos len smutne krútil hlavou.  Hoci o participácii Ján Ámos určite ani nechyroval, jeho „škola hrou“ zostala s nami dodnes ako nenaplnený ideál.

V časoch korony je hra a možnosť zapojiť sa do niečoho fyzicky, a nielen v priamom prenose cez obrazovku, presne to, čo deťom najviac chýba. Ak hra a pohyb chýbajú, je dôležité využívať aspoň tých pár príležitostí, ktoré ponúkajú možnosť podieľať sa na niečom, čo dáva nádej do budúcnosti.

Jednu takúto obrovskú príležitosť sme práve premárnili. Návrh nového školského zákona z dielne ministerstva školstva bol totiž predložený bez akéhokoľvek zapojenia najdôležitejšej skupiny jeho užívateľov – bez detí. Okrem nich v procese prípravy zákona chýbali aj viacerí kľúčoví aktéri z radov občianskej spoločnosti a zriaďovateľov škôl.

Preto asi nikoho neprekvapí, že návrh skritizoval snáď každý, kto má so školstvom niečo spoločné. Okrem viac ako 1000 pripomienok a 1300 podpisov v hromadnej pripomienke prišlo aj 38 zásadných pripomienok od Združenia miest a obcí Slovenska.

Práva dieťaťa: prehliadaný plagát na chodbe školy

Vráťme sa však späť k téme zapájania detí do riešení, čo odborne nazývame princíp participácie. Táto premisa vychádza z dvoch základných ľudských potrieb – bezpečia a prijatia. Obe potreby podporujú sebaurčenie a identitu jednotlivca.

Participácia je v prvom rade prístup a v druhom rade nikdy nekončiaci proces. K tomu, aby ste ju vedeli efektívne využívať ako nástroj na zlepšovanie verejných politík – napríklad pre lepší školský zákon, potrebujete k tomu určitú kultúru komunikácie a v neposlednom rade aj dôvery.

Práve o nastolenie takejto kultúry sa snažíme aj v našom programe Otvorené školy. Na Slovensku sa často stretávame len s deklaratórnym a formálnym uplatňovaním participácie. Okrem toho je chápaná len veľmi oklieštene a ako okrajová téma. A to všetko napriek tomu, že je to práve participácia detí, ktorá tvorí podstatu a dušu Dohovoru OSN o právach dieťaťa ako základného dokumentu ľudských práv detí.

Žiaľ platí aj to, čo veľmi trefne vystihla jedna z účastníčok našich školení – “práva dieťaťa sú len prehliadaný plagát na chodbe školy”.  Naša skúsenosť z práce s deťmi však hovorí, že vedia nielen veľmi presne pomenovať problémy, ale nachádzať aj efektívne riešenia.

Spomínaný návrh zákona preto nemohol obstáť ani v očiach ombudsmanky Patakyovej.

“Poslala som do medzirezortného pripomienkového konania k školskému zákonu viaceré zásadné pripomienky. Žiadam efektívnu desegregáciu, zabezpečenie dostatočného prístupu k právu na vzdelanie pre deti so zdravotným postihnutím či zmeny v diagnostike týkajúcej sa určovania, ktoré deti patria do špeciálneho prúdu vzdelávania,” uviedla v stanovisku.

Právo byť vypočutý 

V Nadácii otvorenej spoločnosti už takmer 30 rokov veríme, že spoločnosť aktívnych a uvedomelých občanov má popri vládnom a podnikateľskom sektore svoje nezastupiteľné miesto ako tretia sila pri udržiavaní demokratickej rovnováhy.

Zároveň však platí, že nik z nás sa nerodí ako aktívny občan. Takým sa môže iba stať. A aby sa tak stalo, spoločnosť musí zabezpečiť mechanizmy, ktoré občanom umožnia nielen vypočutie, ale sprostredkujú im aj pocit sebaúcty a osobnej dôstojnosti.

Čo je dôležité pre deti? Z názorových prieskumov detí na Slovensku sa dozvedáme, že za najčastejšie porušované právo označujú právo byť vypočutý.

Deti skrátka nie sú na Slovensku spoločenskou témou, ktorá dostáva adekvátnu pozornosť. Medzi vyspelými krajinami sme tretí – ale od konca – ktorí majú nadlhšie zatvorené školy.

Vyspelejšie demokracie považujú deti a ich blaho za prioritu. Ich potreby, ako aj názory na školu sú zohľadňované v prípravách dôležitých zákonov a verejných politík, ktoré sa ich priamo týkajú.

Svoju úvahu o zapájaní detí do diania okolo nás preto zakončím opäť slovami Márie Patakyovej, verejnej ochrankyne práv:

“Myšlienka participácie je úžasne dôležitá. Prečo? Pretože vedie deti a mladých ľudí k tomu, aby sa naučili uplatňovať svoje názory a zároveň vnímať pohľad na vec iných ľudí. Ide o základ spoločenskej dohody, základ riešenia všetkých problémov, s ktorými sa v živote stretávame. Je preto potrebné, aby k participácii boli deti vedené už od útleho veku a škola je pre to prirodzeným prostredím. Neskôr, keď budú postavené pred úlohy, aby rozhodovali o veciach, ktoré sa týkajú nielen ich, ale aj širšieho okruhu, nesmierne dobre zúročia tieto zručnosti. Zároveň budú môcť prispievať k tomu, aby správa vecí verejných bola skutočne v záujme všetkých ľudí, a aby sme vedeli s úctou k dôstojnosti každého jedného človeka zvládať krízu, akou je napríklad pandémia ochorenia COVID-19, ale aj krízu spojenú s klimatickými zmenami na našej planéte.”

Zuzana Čačová, OSF

Teraz najčítanejšie