Denník N

Prečo sa politika zbláznila?

Pri vysvetľovaní toho, ako dnes funguje vnímanie politiky medzi ľuďmi, čo je a čo nie je v komunikácii účinné, ale aj, o čom by politika jednoducho mala byť, dnes v mediálnom podaní hrajú veľkú úlohu napríklad diskusie o konšpiračných teóriách či dopade internetu na komunikáciu, orientácie a hodnoty. Je to extrémne povrchné a väčšinu z toho, čo sa vlastne v spoločnosti udialo predtým, ako sa politika zmenila smerom k akceptácii excentrických aktérov typu Trumpa či Johnsona (alebo Matoviča), v skutočnosti nevysvetľuje.

Podobne nám veľa nenapovedia ani tradičné kategórie pravice a ľavice. Tie u nás väčšina komentátorov nevedela používať ani v 90. rokoch, keď sa nimi rozhodne nedalo komplexne vysvetliť to, čo sa v domácej politike dialo. Takéto kategórie sa, podobne ako iné (program strany, demokracia) , používajú naivne. Je niečo iné reálne analyzovať fungovanie kapitalizmu a čo z toho vyplýva, a úplne iné byrokraticky vyhlásiť, že „musíme mať pravicu a ľavicu“, alebo ľudí mechanisticky škatuľkovať podľa „ľavicovosti“ či „pravicovosti“.

Nasledujúci text má snahu trochu hlbšie, ale bez akademickej zložitosti, vysvetliť, čo sa reálne v politike, v mysliach ľudí (vo vzorcoch ich vnímania, v konceptoch chápania reality) deje a ako to prakticky uchopiť. Text končí apelom na to, aby sme sa všetci, kto máme určitý spoločenský, prípadne ekonomický vplyv, k dnešnej spoločenskej a politickej situácii postavili s plnou vážnosťou, pretože nám reálne hrozí veľmi nepríjemný vývoj.

Od vojny po dnes: tri rôzne druhy politiky

Aj povrchnému pozorovateľovi je pri historickom pohľade jasné, že to, čo rozumieme pod pojmom „politika“ sa v západných spoločnostiach za ostatné dekády značne zmenilo.

Počas prvých povojnových dekád stranícku politiku určovali záujmy spoločenských blokov, v niektorých krajinách doslova tried v klasickom marxistickom význame. Zjednodušene: väčšia regulácia pracovného prostredia, viac štátom organizovanej sociálnej výpomoci vs. lepšie podmienky pre tvorbu zisku re- alebo dereguláciou, otváraním hraníc alebo štátnou podporou kapitálu. Tieto záujmy boli dlhodobo stabilné, podobne ako bloky či triedy.

Do toho ešte ako moderátor pôsobili buď náboženské, alebo klasické komunitné témy (obrana niektorých stavov, regiónov, atď), ktoré, opäť, boli pomerne dlhodobo predpovedateľné.

To, čo rozumieme pod demokratickou politikou v primárnom zmysle, teda dosiahnutie väčšinového vplyvu s cieľom presadiť skupinové záujmy, sa dialo dvoma spôsobmi.

Prvým bolo vytváranie spojenectiev (alebo až historických blokov, podľa Gramsciho). Opäť veľmi zjednodušene: napríklad spojenectvo malých podnikateľov so zástupcami proletariátu alebo, naopak, s veľkopodnikateľmi, alebo katolíckeho establišmentu s malými podnikateľmi a veľkopodnikateľmi proti proletariátu, atď. V rôznych krajinách sa takéto spojenectvá menili rôzne často a vývoj do určitej miery určovala práve politická šikovnosť lídrov jednotlivých blokov.

Druhou možnosťou vyvolať politický pohyb bola kooptácia, a to členov jedného bloku či triedy, do iného bloku. Takým typickým, vyhraneným prípadom bola privatizácia domov vo vlastníctve samospráv britskou konzervatívnou vládou v 80. rokoch, vďaka ktorej sa aj tradične triedne veľmi vyhranené robotnícke vrstvy začali cítiť súčasťou konzervatívnej revolúcie.

Inými slovami, myslieť politicky skutočne znamenalo myslieť v intenciách ustálených dlhodobých záujmov tried či komunít a vyvolať zmenu sa dalo nejakou konkrétnou, materiálnou akciou.

Zmena, veľmi viditeľná, nastala približne v 90. rokoch a vystihujú ju vtedy veľmi populárne politologické slovné spojenia „race to the middle“ alebo „capture the middle/centre ground“. Inými slovami, po turbulenciách 70. a 80. rokov (k tým ochvíľu) si politika našla nové ekvilibrium. Na jednej strane postupnou zmenou ekonomiky stratili na sile tradičné zoskupenia proletariátu (klasických, manuálnych zamestnaní, sústredených do tovární, ktoré okrem iného posilňovali súdržnosť, ubudlo; a takisto stratili na sile odbory). Na druhej strane rôzne sociálne výdobytky už boli principiálne akceptované takmer celou spoločnosťou. Navyše, reálnym centrom komunikácie sa stala stredná vrstva, ktorá bola pomerne veľká, spokojná a ktorej súčasťou boli okrem úradníckych (vtedy ešte dobre platených) profesií v štáte či firmách aj pracovníci médií či akademici. To bolo pre komunikáciu, a teda atmosféru v spoločnosti, dôležité.

Dôsledkom bolo, že „začal dominovať stred“. Ľudí nezaujímala ráznejšia kritika zľava alebo sprava, chceli skôr status quo s jemnými zlepšeniami a politika sa sústreďovala najmä na ponuku týchto „zlepšení“. Toto je presne obdobie, keď sa stranícke programy do určitej miery zmenili z ponuky záväzkov k radikálnym zmenám („sprivatizujeme štátne podniky“ alebo „zavedieme minimálnu mzdu“) na ponuky viac technických riešení (obmedzíme detskú chudobu takýmto súborom riešení… alebo sfukčníme štátnu správu týmto a týmto).

(Pravda, na Západe tá zmena nikdy nebola taká radikálna ako napríklad u nás, kde sa straníckym programom často nerozumie ani tak súbor záväzkov konkrétneho výsledku, ale skôr technické návrhy, ako sa zmenia zákony.)

Typickým prejavom tohto trendu bola premena britskej Labour Party na New Labour (vrátane oklieštenia právomocí odborov v riadení strany), so značne novou ideológiou, vrátane prepísania slávnej „klauzuly IV“ o znárodňovaní majetku. Podobný ústup od požiadaviek k socializmu smerom k akceptácii zmiešaného hospodárstva bolo vidno aj u ľavicových strán v ďalších krajinách, medzinárodne to bolo podčiarknuté vytvorením osobitného združenia takýchto strán Tretej cesty (opäť britský termín, ktorý ideologicky vytvoril Tony Giddens), Progresívnej aliancie (ako konkurencie staršej a „nemodernej“ Socialistickej internacionály).

New Labour okrem podpory súkromného vlastníctva (niektoré časti konzervatívnej privatizácie dokonala práve New Labour) podporovala napríklad aj pomerne značnú finančnú dereguláciu a záujmy veľkých bánk.

Naopak, Konzervatívna strana postupne upustila od viacerých aspektov thatcherizmu a od nástupu Camerona až po dnešok zdôrazňuje do značnej miery tradície „malého konzervativizmu“ (záujmy malých obchodníkov, étos anglikánskej církvi, myšlienky Disraeliho viac ako Thatcherovej). Týmto sa strane podarilo vrátiť k masovej popularite, hoci to už zasahuje do nového, tretieho povojnového obdobia.

Dôsledkom vývoja bola zvýšená dôležitosť charizmatického lídra. Keďže voličstvo sa oveľa menej ako v minulosti identifikovalo s triednymi záujmami, mohlo sa masovejšie prikloniť tam, kde ich oslovil konkrétny politik. A to často čisto komunikačnou zručnosťou, menej dôležité sa stalo, či sa s ním voliči stotožňovali vďaka jeho backgroundu a podobne.

Ďalšou črtou vývoja 90: rokov bol nárast dôležitosti „single issue politics“. Pod týmto výrazom sa rozumie nástup rôznych hnutí, s cieľom presadiť veľmi konkrétnu agendu (od práv gejov po konkrétne zelené riešenia). Paralelne s tým aj nárast politického vplyvu mimovládnych, ale politicky orientovaných organizácií (opäť, environmentálnych, sociálnych, propodnikateľských, atď.).

Pre poriadok treba ešte uviesť aj posledný kamienok mozaiky, a tým je nárast vplyvu medzinárodných organizácií a medzinárodnej kondicionality. Inými slovami, medzinárodné zoskupenia začali oveľa výraznejšie ako v minulosti, prasadzovať veľmi konkrétne agendy a konkrétne riešenia pre štáty.

Treťou etapou povojnového vývoja je to, čo zažívame dnes. Politika sa stala tekutejšou (v súlade s konceptom „tekutej modernity“), a od „obsadzovania stredu“ sa, naopak, posunula k boju cez extrémy (Brexit, Trump a jeho MAGA, či Matovičov rétorický „boj proti mafii“). Tieto extrémy ale nie sú nutne ekonomického či sociálneho rázu, týkajú sa skôr „kultúrnych rozporov“.

Paralelne s vyššie opísanými troma modalitami politiky si môžeme všímať aj typologickú zmenu lídrov. V klasickom povojnovom období dominovali skôr patricijské typy. Od politika sa síce vyžadovala aj istá ľudovosť (napríklad cez tradičné stump speeches, town hall meetingsbaby kissing v USA alebo osobné návštevy voličov v rámci tradičného britského canvassing) ale od výkonu priamo v úrade sa vyžadovala určitá postaristokratická štátnickosť: používanie nadhľadu, veľké, grandiózne prejavy (vrátane rétorických prekvapení), schopnosť projektovať sa ako vodca, nadaný zjavnou chytrosťou či múdrosťou.

Naopak, posun k hypermedializácii 90. rokov znamenal aj posun k novému typu politika, takému, ktorý čo najviac stelesňoval svojho typického voliča. A tak kým Margaret Thatcherová sa v začiatkoch svojej kariéry v politickej špičke naučila pomocou koučov hovoriť hlbším hlasom a snobskejším dialektom, aby vyzerala viac patricijsky, a silno komunikovala svoje stretávanie s inými štátnikmi či lídrami biznisu, Tony Blair sa pred kamerami stretával s hviezdami mydlových opier a hovoril prejavom typického manažéra strednej úrovne riadenia.

Posledným francúzskym patricijským prezidentom bol Jacques Chirac, naopak Sarkozy už bol typický petit con, pako odvedľa. Posledným americkým patricijom bol Bush starší, Bill Clinton bol naopak prejavom či výzorom najtypickejší Američan, ako sa len dá. To isté v Nemecku, kde by už v 90. rokoch asi nemal u voličov veľké šance Helmut Schmidt, posledný patricij s bezchybným prejavom a jemne aristokratickými záujmami. Bol napríklad špičkovým amatérskym klaviristom, to sa dnes v politickej komunikácii neodporúča, treba mať „obyčajné“ záujmy: chodiť do práce na bicykli a podobne.

Typickým znakom komunikácie tohto obdobia je extrémne silná kontrola mediálnych výstupov s cieľom nepovedať nič politicky radikálne či citlivé. Jednak práve s cieľom nezneistiť stredového voliča, jednak preto, že v tomto období väčšej mediálnej plurality mohli médiá ľahko aj z drobného prerieknutia vyrobiť kontroverziu.

Toto obdobie vystriedalo to, čo nastúpilo pomerne nedávno. Voliči frustrovaní reálnym ekonomickým vývojom (vrátane stagnácie príjmov strednej vrstvy) aj symbolickými zlyhaniami „systému“ (finančná kríza) začali hľadať vinnníkov a tým sa politika zradikalizovala. Niekde sa tým vinníkom stala Európska únia, zobrazovaná ako typická štruktúra mocných, medzinárodného kapitálu, medzinárodných politických špičiek (Brexit), niekde tajomné vládne štruktúry v spojení s finančnými kruhmi (Trump a napríklad hnutie QAnon).

Navyše, naplno sa začala prejavovať frustrácia z komunikácie „elít“ vrátane kultúrnych a mediálnych. Zároveň naplno začal pôsobiť fenomén reality šou (o ňom nižšie). To prinieslo, v ostrom kontraste s predošlým obdobím, akceptáciu lídrov, ktorí sú organickejší, spontánnejší, menej vyumelkovaní a s menšou formou sebakontroly, ako tí predtým. Trump, Johnson, Matovič, ale aj Babiš či Piráti, talianske Hnutie piatich hviezd, či noví, excentrickí lídri pravicových strán v Estónsku či Fínsku.

Čo počas týchto etáp pretváralo voliča? Ekonomický vývoj

Za zmenami fungovania politiky bol vždy do značnej miery ekonomický vývoj. Povojnové usporiadanie malo veľký impulz vo vojnovej ekonomike. Vojnová morálna a psychologická mobilizácia priniesla na jednej strane dôveru v nové formy usporiadania ekonomiky a celkovú dôveru v štát. Tá sa v prvých rokoch ďalej potvrdzovala, napríklad znárodneným oceliarňam či baniam v Británii prudko stúpla produktivita. Na druhej strane bola moderná, masová vojna značne demokratizujúcim prvkom, vojaci, ktorí umierali za vlasť, dostávali počas vojny uistenia o rovnostárskejšom usporiadaní, ktoré ich po vojne čaká.

Opäť na to pekne poslúži príklad Británie, starej demokracie a až do 30. rokov jednej z najrozvinutejších ekonomík sveta. Počas prvej svetovej vojny vojakom mobilizovaným do masových operácií premiér Lloyd George slávne prisľúbil „houses fit for heroes“ (veľký program výstavby rodinných domov) a počas 2. svetovej vojny vznikla slávna Beveridgeova správa, ktorá bola na začiatku povojnového, rozvinutého sociálneho štátu. (Aj základy staršieho, rudimentárneho britského sociálneho štátu položila vojna: počas búrskych vojen boli britskí úradníci zhrození zlým zdravotným stavom regrútov a to dalo jeden z hlavných impulzov k vládnym intervenciám smerom k zlepšeniu sociálneho a tým pádom aj zdravotného stavu robotníckej triedy).

Prvé povojnové dekády sú tak dekádami mnohostrannej štátnej intervencie, s veľmi produktívnymi výsledkami (najväčší hospodársky rozmach západných spoločností v moderných dejinách).

Štát však nehral úlohu len ako arbiter ekonomických vzťahov alebo garant rovnomerného sociálneho rozvoja. Jeho dôležitou úlohou bolo fungovať ako garant racionalizmu a scientizmu. Štát tak, v idealizovanej forme, garantoval nezávislú spravodlivosť, nestrannú byrokraciu, vedecký rozvoj, modernú, mechanistickú medicínu, no aj nestranné, „verejnoprávne“ médiá. Práve rozbitie týchto konštruktov je jedným z najdôležitejších aspektov vývoja ostatných rokov.

Prvá vážna kríza prišla v 70. rokoch, z učebníc známe obdobie „stagflácie“.  Túto vážnu krízu kapitalizmu politicky vyriešil nástup Novej pravice (alebo, zjednodušene, thatcherizmu).

Táto nálepka patrí ideologickému hnutiu v prospech privatizácie, deregulácie, globalizácie (otváraniu hraníc pre obchod, zavádzaniu medzinárodných technických štandardov v prospech intenzívnej tovarovej výmeny, atď.). Nová pravica sa presadila najmä v USA (Reagan) a Británii (Thatcherová), no jej koncepty (privatizácia, outsourcing, vnášanie prvkov trhového hospodárenia či komunikácie do verejného sektora) boli veľmi silné v celom západnom svete.

Privatizácia vďaka niektorým rýchlym úspechom (lepšie služby zákazníkom, príťažlivejšia vizualizácia firiem) vytvorila priaznivejší postoj k súkromnému vlastníctvu a odpor k niektorým politickým a byrokratickým elitám.

Finančná deregulácia umožnila rýchlejší obeh kapitálu a tým nielen celkovo vyšší hospodársky rast, ale silný nárast konzumného kapitalizmu, ktorý vytvoril príťažlivé obrazy ašpirácie (dnes sme chudobní, ale o pár rokov si budeme môcť dovoliť takéto pekné auto a takéto dovolenky, medzitým si budeme vedieť kúpiť takéto pekné veci do domácnosti).

Uvoľnenie imigrácie viedlo k rozbitiu sily organizovaného robotníckeho hnutia (vrátane odborov), a to dvoma kanálmi. Jednak imigranti poskytovali extra pracovnú silu, ktorá konkurovala pôvodným obyvateľom a jednak, priamy kanál, neboli odborovo organizovaní. Tento trend ešte zvýraznilo otváranie hraníc pre pohyb tovaru a kapitálu – v tomto prípade domácej pracovnej sile konkurovali oveľa lacnejší pracovníci často tisíce kilometrov vzdialení.

Tým pádom sa moc v ekonomickom rozhodovaní posunula výrazne smerom k vlastníkom kapitálu. Mzdy boli pod kontrolou, rozhodovanie vo výrobe sa stalo flexibilnejším.

Tento vývoj mal ešte mnoho ďalších nuansí. Napríklad celé povojnové obdobie je poznamenané postupným nahrádzaním uhlia (vysoko prácne získavaného odborovo organizovanou, často najradikálnejšou pracovnou silou zvyknutou na riziko a fyzické ujmy a preto na všetko odhodlanou) ropou, plynom, aj jadrovou energiou. Tieto zdroje boli dramaticky menej závislé od pracovnej sily etablovanej v západných štátoch.

Aj z týchto dôvodov vyzeral kapitalistický štát 90. rokov ako neohrozená entita, historicky najvyššie a finálne štádium rozvoja ľudstva, „koniec histórie“.

Tento vývoj ale zároveň podrýval stability oboch hlavných spoločenských blokov západného štátu: zamestnancov ako takých a okrem toho aj strednej triedy.

Prečo? Flexibilné rozhodovanie vo firmách znamenalo, že sa technologický rozvoj veľmi silno presadzoval najmä tam, kde sa dalo šetriť na pracovnej sile. V 90. rokoch sa výrazne zrýchlil zánik stabilných, vysokokvalifikovaných zamestnaní. Malo to postupný dopad na fungovanie spoločnosti aj na psychológiu jednotlivca. Zanikli komunity sústredené okolo tovární, kde dlhé roky fungovali ako pracovná sila.

Namiesto toho je typicky nízkopríjmovým zamestnancom dneška človek, ktorý nemá dôstojnosť a pocit dôležitosti a výnimočnosti vychádzajúci z kvalifikácie (zručný pekár, zamestnanec knižnice, sústružník). Na trhu práce sú dôležité skôr generické zručnosti, a schopnosť rýchlo sa prispôsobiť novej práci.

Zároveň s tým zaniká aj pocit bezpečia, pretože zamestnania sa rýchlo menia (ani nehovoriac o tých, ktorí pracujú dokonca ako agentúrni zamestnanci na krátkodové nasadenia vo firmách podľa potreby). Takisto pocit kolegiality aj, jednoducho, dlhodobé priateľstvá.

Vzniká typický človek pokročilej modernity, ktorý nemá identitu silne budovanú zo svojej role v práci, a dokonca ani v miestnom spoločenstve či v rodine (tie tiež prestali byť stabilnými entitami). Naopak, často jedinou možnosťou, ako si budovať identitu, pocit dôležitosti, je zapájať sa buď do lacnej zábavy typu reality šou (hlasovaním, povzbudzovaním svojich favoritov) alebo zapájaním sa do online komunít, veľmi často konšpiratívneho charakteru (o tomto niečo hovorí moja dlhšia poznámka o skúmaní konšpiračných teórií). Dnešná konšpiračná scéna je prakticky nevyhnutným výsledkom daného ekonomického vývoja.

Získavame teda rozsiahlu vrstvu nízkokvalifikovaných pracovníkov, psychologicky vykorenenú. A nenávidiacu niektoré vysoko viditeľné črty vývoja. Napríklad imigráciu. Človek v kancelárskom zamestnaní často nevie pochopiť „rasistov“ v bývalých robotníckych štvrtiach. Preňho je ale imigrant niekto, kto aj v Nigérii či Indii získal veľmi podobné vzdelanie, sleduje rovnaké hollywoodske filmy, prípadne dokonca číta rovnaké periodiká (Cosmopolitan, Esquire, The Economist). No pôvodní obyvatelia nejakej nemeckej či britskej štvrte vnímajú príchod nie jednotlivcov, ale celých komunít, ktoré sú navyše značne ponorené do svojej pôvodnej kurdskej, marockej či somálskej kultúry.

Práve tu sa ale tvorí extrémne silná, hlboká polarizácia medzi časťou spoločnosti a „liberálmi“ z médií či akademického prostredia, bežný človek vs. „kaviareň“.

Druhou črtou vývoja je spomínaný zánik výsadnosti strednej triedy. Globalizácia totiž umožnila, aby si čoraz väčšiu časť zisku nechávali kapitalisti. Rôznymi spôsobmi. Jednak sa Nová pravica postarala o radikálne zníženie redistribúcie prudkým znížením najvyšších marginálnych sadzieb. Takisto ale globálna korporácia nepodlieha rovnakým lokalizovaným formám kontroly, ako národné firmy. Tam, kde by kedysi zamestnanci alebo akcionári protestovali proti príliš vysokým odmenám manažmentu alebo dividendám, dnes globálna korporácia, naširoko rozkročená cez množstvo krajín, takýto problém nemá.

Celý trend ešte umožňuje to, že firmy kvôli komplikovanosti vlastníckych štruktúr ťažko kontrolovať a podobne ťažko kontrolovať manažmenty, ktoré majú aj oproti rozdrobeným akcionárskym štruktúram obyčajne vysoko navrch.

Navyše sa na príjmoch veľkých častí strednej triedy podpísala globalizácia úplne priamo: konkurenciou s pracovníkmi v iných častiach sveta.

Čo je dôsledkom všetkých týchto prúdov vývoja? Tam, kde si vysokokvalifikovaný pracovník kedysi vedel pomerne pohodlne zarobiť na dom (možno najprv s hypotékou, ale pomerne rýchlo splatenou), je dnes často aj človek s inak vysokým sociálnym statusom nútený zápasiť so zabezpečovaním strechy nad hlavou.

Extrémne dramatické je to v USA. Nájmy vo veľkomestách sú astronomické (nie, nehovoríme o Manhattane alebo Beverly Hills, ale o slušnejších rezidenčných štvrtiach ďalej od centra). Typické profesie nižšej strednej vrstvy nemajú prakticky šancu na „normálny“ život. Obrovská časť učiteľov si musí privyrábať, aby ako-tak prežila (napríklad ako taxikári). Ešte horšie to majú zamestnanci vysokých škôl, čo je dnes, zhodou okolností, jedno z najglobalizovanejších prostredí. Až 70 percent vysokoškolských učiteľov v USA dnes prežíva na krátkodobých kontraktoch, väčšinou na niekoľko mesiacov.

Tieto zmeny sa pritom udiali takmer v priebehu jednej generácie: kým na začiaktu 90. rokov byť vysokoškolským učiteľom znamenalo dobré ohodnotenie a dlhdobú stabilitu, dnes je typickým obrazom akademického života človek, ktorý, ako pri učiteľoch stredných či základných škôl, musí mať aj druhé zamestnanie a prípadne aj v štyridsiatke žije spolu s ďalšími ľuďmi (iste, k tomuto prispela aj masifikácia vysokého školstva, ale tento obraz sa týka aj špičkových inštitúcií).

Psychologicky ešte možno spomenúť úlohu dlhu. Expanzia dlhových nástrojov od 70. rokov 20. storočia vytvorila typického „mortgage slave“ – človeka, ktorý je poslušným pracovníkom, pretože neposlušnosť vedie k strate zamestnania a teda príjmu, s často rýchlymi a dramatickými následkami v podobe exekúcií, straty domova, atď. Dlh je tak na jednej strane veľmi efektívnym nástrojom sociálnej kontroly (typicky kapitalistickým v tom, že je neosobný, skrýva skutočné mocenské vzťahy).

Na druhej strane pomáha v spoločnosti vytvárať atmosféru nevraživosti voči finančným elitám,  voči tým, ktorí v pozadí ťahajú nitkami, atď. Navyše, je možné, že práve pôsobenie finančného trhu na úrovni bežného spotrebiteľa významne prispelo k nedôvere v racionalizmus: pretože investičné životné poistenie, investície do akcií, nabratie osobného dlhu (hypotéky, spotrebných úverov), to všetko sprevádza reklama založená na intenzívnom pseudoracionálnom diskurze: toto sa predsa oplatí, toto je rozumné, pozrite na prepočty, atď., len spotrebiteľ často akosi reťazovito dopláca. Takže sa vlastne neoplatí dôverovať nikomu, kto sa vám prihovára s tým, že veciam rozumie viac, ako vy, pretože má dobré (ekonomické) vzdelanie, a podobne.

Najdôležitejším učiteľom voliča sú médiá: bulvár, reality show (a neurotický mainstream)

A tým sa dostávame k poslednému čriepku mozaiky, k médiám. Od 80. rokov sa komunikačná atmosféra západných spoločností zmenila troma spôsobmi: nástupom moderného bulváru, radikálnou premenou televíznej zábavy smerom k reality show a nakoniec nástupom internetu.

Moderný bulvár vznikol paralelne s nástupom Novej pravice a do určitej miery je aj jej úmyselným dielom.

Ak to trochu zjednodušíme, dá sa povedať, že starší bulvár bol najmä „klebetník“, doplnený o občasné politické či spoločenské škandály. Moderný bulvár pracuje oveľa intenzívnejšie s výchovou svojho konzumenta. Viac ho vťahuje do deja cez príbehy v móde „obete“ s ktorou sa čitateľ môže stotožniť: TOTO sa stalo krásnej Viole, TAKTO trpí herečka XY (rodinne či zdravotne). Rafinovane tiež podsúva čitateľovi dojem, že je kvázi aktívnym účastníkom deja (voyeursky štylizované fotografie „tajného“ paparazzovania). Najmä je ale autoritatívny (odhalenia nemorálností celebrít či politikov) a agresívne akoby na strane čitateľov. A pracuje s úplne primitívnou a veľmi efektívnou vizualizáciou (obrovské obrázky, minimum textu).

To, že si bulvár čitateľa cieľavedome vychováva, vidno v tom, že ak aj príde niekde nové bulvárne médium, alebo do staršieho nový manažment, neaplikujú sa okamžite všetky tieto prvky, ale dávkujú sa postupne, aby sa čitateľ na ne naučil.

Bulvár ma extrémne silnú politickú funkciu, umožnil totiž mentálne zamestnať obrovské vrstvy obyvateľstva (sekretárka si listuje lifestyleovým časopisom, jej muž cestou do práce číta príbehy opitých celebrít), kooptovať ich do určitých obrazcov vnímania reality. Tam, kde boli predtým politicky komunikujúce robotnícke špičky či zamestnanci s ašpiráciami vzdelávať sa, byť spoločensky mobilnejší, je dnes bulvár.

V 80. rokoch došlo k zmene mediálneho prostredia aj liberalizáciou televízneho prostredia, a to jednak rozšírením káblovej televízie, jednak satelitným vysielaním (ktoré navyše narušilo moc národných regulátorov). Tento vývoj zavŕšilo digitálne, multikanálové vysielanie.

Televízia sa stala deregulovaným biznisom, s čoraz agresívnejšími formátmi „zábavy“. Vrcholom je reality šou, formát, ktorý z diváka robí akoby aktívneho účastníka.

Ak sa dnes zamýšľame nad zmenou politického správania ľudí, obrovskú časť tejto zmeny môžeme vysvetliť rozšírenosťou tohto televízneho formátu. Reality šou stiera rozdiel medzi fiktívnym svetom zábavy a realitou veľmi efektívne, takisto normalizovala nielen vulgárne formy správania, ale aj skratkovitosť v myslení, koncept, že podstatný je „názor“ (celý biznis reality šou je o tom, že najdôležitejšia vec v živote konzumenta je mať „názor“, ale nie v zmysle obrazca reality založeného na logických vzťahoch, ale nejaké pudové pnutie založené na expresnom vneme, napr. kto sa mi páči).

Ak chcem vysvetliť fenomém Trump, v obrovskej miere stačí na to reality šou (a jemu výrazne pomohlo to, že bol dlhé roky hviezdou jednej z najsledovanejšej). Ak sa zamýšľame nad tým, ako je možné, že volič Igora Matoviča, ale prakticky aj hocikoho iného, odmieta aj jednoduché logické vyvodzovania a požaduje najmä okamžité vyjadrenie „názoru“, stačia na to dve slová „reality šou“.

Zmyslom textu do tohto momentu bolo poukázať na to, že dnešná politika je jednoducho zakorenená v ekonomickom, technologickom a mediálnom vývoji a to treba v snahe pochopiť, čo sa deje, rešpektovať. Poďme sa teraz pozrieť špecificky na Slovensko.

Slovensko: päť základných typov voliča

Dominantnou udalosťou, ktorý nadlho sformovala základný predel (cleavage) v politických preferenciách a najmä komunikácii, je transformácia 90. rokov a Dzurindových vlád. V zjednodušenom podaní časti médií (ak sa týmto v skutočnosti najdôležitejším politickým fenoménom vôbec analyticky zaoberajú) či dokonca akademikov je to rozdelenie na prívržencov modernizácie na jednej strane, a nejaké genericky antimoderné, antipokrokové vrstvy, mentálne zžité s reálnym socializmom.

To je čiastočne pravdivý ale z veľkej časti aj zavádzajúci obraz, už prvé roky transformácie boli príkrym šokom pre intelektuálov (novinári, akademici, kultúrni pracovníci), ktorí boli dovtedy z veľkej časti aj pomerne kritickí k socialistickému režimu. Hneď na začiatku 90. rokov sa tak začala vytvárať veľmi silná komunita voličov, ktorá sa cítila oklamaná vývojom, je veľmi vnímavá voči vysvetleniam o manipulácií mocných, má pudový nepokoj voči politickým pohybom, zmenám, plánom, víziám.

Mimochodom, toto nie je text o tom, či bola realisticky vôbec iná možnosť vývoja, ale o vnímaní a komunikácii: a tu hrajú dané udalosti jednoducho kľúčovú rolu.

Aj preto je zďaleka najsilnejšie rozdelenie do táborov formované buď pocitom krivdy, alebo ašpiráciami, o tom hneď nižšie. Dôležité je uvedomiť si, že toto rozdelenie je formované do značnej miery rétoricky. Zrejme aj preto, že ľudia si zvykli, že reálna politika v skutočnosti až tak veľa hmatateľného neprináša, mnoho z kľúčových vecí, ktoré sa sľubujú, sa v našich podmienkach jednoducho nesplní, ale rétorika je okamžitá. Preto to, či si vás voliči stotožnia so svojím táborom, oveľa viac závisí od toho, čo vypovedáte, ako od sľubov, či programu (niežeby tieto veci boli bez významu, ale sú až v druhom slede a tiež hlavne hrajú úlohu rétoricky).

Ako najjasnejšie rozpoznateľné skupiny voličstva by sme mohli určiť tieto tri:

Konzervatívci. Zďaleka najväčšia skupina, ich pohľad na politickú realitu vystihujú výpovede o tom, ako nás v 90. rokoch chcel Západ ponížiť, zničiť naše poľnohospodárstvo aj vyspelé školstvo. Nehľadajú víziu (bez ohľadu na to, že o nej hovoria), ale najmä stabilitu, pokoj, bezpečie. Vyznačujú sa extrémnou nedôverou k zmenám, ale aj nedôverou, až podráždenosťou voči rétorike zlepšenia či ašpirácií. Ide o rozhodujúci typ voliča takmer všade v postsocialistických krajinách. Pekne to bolo vidieť v Českej republike, kde sa dominantní politici (Klaus a Zeman) snažili pracovať skôr s rozdelením na pravicu a ľavicu podľa západného strihu, ale aj tam stačil príchod vodcu s pragmatickejším inštinktom (Babiš) a toto rozdelenie sa ukázalo ako dočasné, umelé a v skutočnosti vôbec nefungujúce na základe hlbokejšieho spoločenského dopytu. Ešte silnejšie je to vidieť v Poľsku, Maďarsku, Rumunsku (bez silného vodcu) či, najviac, v Bulharsku, ale do začnej miery tento sentiment hrá úlohu aj v Slovinsku či Estónsku alebo Litve. Zaujímavý je posun posledných rokov, keď časť tohto prostredia prebrala diskurzy zo Západu, a tak sa aj u nás konzervatívci identifikujú s donedávna čisto americkými príbehmi o New World Order a nadávajú na „liberálov“ opät v poňatí americkej ulice. Tento konzervatívny stred tak naberá voličov frustrovaných staršími aj novšími krivdami a je rétoricky veľmi súdržný. S historickými paralelami treba narábať inteligentne, ale opatrne sa dá povedať, že podobne ako v 20. rokoch 20. storočia je to blok ľudí, ktorí sú znechutení podobou demokracie, akú vidia v médiách: rozhádaní poslanci, korupcia rôzneho typu, príliš veľký vplyv medzinárodných finančných klík na domáci vývoj. V politike chcú mať rozpoznateľné, familiárne, v domácom prostredí ukotvené tváre.

Liberáli. Sem patrí časť majiteľov firiem, úspešnejší živnostníci, určitá časť intelektuálneho prostredia. Liberáli sú najviac klasický politický typ, podobný tomu, čo vidíme v iných krajinách: chcú nižšie dane, menej regulácie, nemajú, väčšinou, radi náboženstvo. Počujú na rétoriku o tom, že štát je neefektívny, úradníci do značnej miery zbytoční. (Mimochodom, v našom prostredí sú to zároveň často ľudia, ktorí v skutočnosti zbohatli zo štátnych zdrojov, napríklad eurofondových, ale to nehrá v ich sebaidentifikácii s úspešnosťou, kreativitou a nezávislosťou veľkú rolu.) Liberáli sú klasickí „reformátori“ v štýle Ivana Mikloša a ďalších, najviac na nich pôsobí „program“ v štýle návrhu radikálnych zmien. Časť tohto voličstva sa však rokmi pretvorila na tretí typ, a tým sú:

Progresívci. Ide sčasti o typickú ašpirantskú triedu, ľudí, ktorí sa chcú identifikovať s modernizmom a pokrokom, a ten pre nich, na rozdiel od predošlej skupiny, nepredstavuje štylizovaný anglosaský kapitalizmus ale „autority“ ako Európska únia či iné medzinárodné organizácie. Komunikácia sa sústreďuje na „riešenia“, na rebríčky, na rady „vyspelého sveta“, či „medzinárodných organizácií“. Aj preto, opäť, je jednoduché túto kategóriu identifikovať podľa toho, ako sa ľudia identifikujú s kľúčovými výrazmi a výpoveďami, ktoré skupinu charakterizujú. Morálnym nábojom je „konanie dobra“, preto tu silno rezonujú témy ako školská inklúzia, umiernená intervenčná sociálna politika, boj za práva marginalizovaných skupín. Typickými predstaviteľmi sú ľudia z akademickej či kultúrnej sféry, časť štátnych úradníkov. Očakávajú vytvorenie miest, často priamo či nepriamo platených štátom, ktoré im umožnia lepší život a vyšší status ako práve majú.

Toto sú najviditelnejšie, najsúdržnejšie skupiny voličov. Okrem toho by som ale pomenoval ešte ďalšie dve:

Skeptickí pragmatici. Obrovská skupina voličov aj nevoličov, ktorých charakterizuje relatívne okrajový záujem o politiku. Ich politické preferencie sú do značnej miery vymedzované negatívne (teda, koho nechcú a koho vinia zo zlého stavu spoločnosti) a sarkastická komunikácia je u nich často dominantným štýlom komunikácie o politike. Typickým predstaviteľom je pracovník v open-plan office v pobočke veľkej korporácie, ktorý vo voľnom čase číta Daily Male či si pozerá Zomri. Nemá veľké ilúzie o kapitalizme (bizarnosti korporátneho života zažíva na vlastnej koži), ale je pragmatikom zmiereným so stavom vecí. Žiada ale určitý mierny pokrok a najmä zmenu politikov, ktorí môžu za dnešný, neuspokojivý stav.

Človek bulváru. Obrovská skupina voličov a nevoličov, ktorí nemajú prakticky žiadne vyhranené preferencie, najmenej rozumejú základným procesom v rámci štátu a najviac ich priťahuje zaujímavý líder (v zmysle pekný, extravagantný alebo proste viditeľný) či iní politici s takouto charakteristikou. Voliči v tejto skupine berú politiku najviac ako formu reality šou, kde je dôležitý momentálny výkon na obrazovke. Politická šou je pre nich spôsob, ako „mať názor“, čo je dôležité pre ich identitu, a tento „názor“ má formu jednoduchých, zvyčajne agresívnych výpovedí („hajzel Matovič“, „smerácka mafia“, atď.).

Oslovovať naraz voličov z viacerých skupín je problematické (aj keď to ide, typickým príkladom je Hlas, ktorého voliči pochádzajú asi najmä z prvej a poslednej kategórie). A to ani nie tak preto, že by sa ich nedalo zaujať naraz, prípadne rôznymi vecami, ale preto, že ich odpudzuje, ak vidia, že medzi vašich fanúšikov patrí niektorá z ďalších skupín.

Je to trochu, akoby ste zaujali obrovský dav, ktorý vám tlieska, potom si tí ľudia všimnú, že v dave sú aj tí, ktorých nemajú radi, a potlesk sa zmení na agresívne vrčanie.

V politickej práci teda hrá často najzákladnejšiu úlohu, do akej miery sa viete rétoricky a gestami identifikovať s niektorou z prvých troch skupín. Okrem toho, ako vždy a všade, hrajú úlohu ďalšie tri veci.

  • Vizáž, alebo proste vizuálny dojem, vrátane oblečenia, gest, atď. Najjednoduchšie to majú ľudia, ktorí pôsobia ako typický chlap (vysoký, urastený,  súmerné črty, atď.), ale do určitej miery sú možné aj iné úspešné typológie, opäť v značnej závislosti od typu voliča.
  • Aktuálny spoločenský sentiment. V príliš hysterickej atmosfére môže zabodovať politik, ktorý pôsobí upokojujúco, po období pragmatických banditov, niekto, kto štát trochu vyčistí aj za cenu straty efektivity (a naopak), niekedy je spoločnosť naklonená protrhovým opatreniam, inokedy chce viac štátnej intervencie.
  • Mediálna práca a podpora. Túto kapitolu by bolo zbytočné rozvíjať tu, možno len krátka poznámka ku komunikácii ako takej. Za ostatné roky sa extrémne zmenilo to, na aké symboly voliči reagujú. Pred desiatimi rokmi by si politik polepšil takými „známkami kvality“ ako stretnutím s nejakým významným vedcom, svetovým politikom či umelcom. Dnes to hrá len okrajovú rolu. Ľudia často už vôbec nevnímajú svet v hierarchiách, ktoré by sa im pripomínali aj fyzicky (dôležití ľudia sú tí, ktoré sú kdesi v tej veľkej vládnej budove). Osoby v tomto sploštenom mediálnom aj čisto digitálnom priestore skôr vnímajú ako simulákra, nevnímajú, resp. necítia sa povinní domýšľať si, čo je za nimi (toto je dôležitý človek, lebo…), tieto simulákra berú len v danom kontexte, ako nejaké okamžité, situačné reprezentácie. Aj preto je dôležitejšie byť celebritou (čo je okamžitá, zjavná hodnota), ako byť dôležitý kvôli akýmsi výsledkom v minulosti, postavení v akejsi hierarchii, akémusi vzdelaniu a podobne. A tým pádom pre politika je dnes nepomerne komunikačne efektívnejšie byť napríklad v spoločnosti celebrity ako významného štátnika, o intelektuáloch či vedcoch ani nehovoriac.

Záver: sme na tom veľmi zle a v podstate musíme brániť civilizáciu, akokoľvek pateticky to znie

Proti dlhodobým trendom, aj tam, kde ich vnímame veľmi negatívne, je veľmi ťažké bojovať okamžitými zbraňami. Dopad nejakej „príručky kritického myslenia“ na ľudí denne tráviacich hodiny konzumáciou bulvárneho obsahu je v podstate nulový. To isté platí ale aj o entuziastických konzumentoch iných typických masmediálnych vzorcov reality, vrátane veľkej časti príbehov „serióznych médií“. Toto všetko je úloha štátnej politiky a beh na veľmi (!) dlhé trate.

Takisto je úplne, totálne naivné myslieť si niečo iné, ako to, že vnímanie a komunikáciu ľudí neovplyvňuje ich hlboká, dlhodobá skúsenosť, na základe ktorej si tvoria heuristiky či koncepcie svojej identity. Táto dlhodobá skúsenosť je formovaná ekonomickými vzťahmi, ktoré potom určujú aj spoločenské štruktúry, vrátane širších či užších komunít, na ktoré sú naviazané isté druhy komunikácie a diskurzov.

V neposlednom rade je úplne zbytočné alebo skôr nezodpovedné v snahe skutočne politiku tvoriť sa o nej rozprávať v štýle a v politologických kategóriách občianskej náuky úvodných ročníkov strednej školy.

Zvlášť dnes. Naozaj nezodpovedné. Reálne sa nachádzame vo veľmi zlej situácii z hľadiska zachovania civlizačných hodnôt (založených na antickej kultúre, kresťanstve aj osvietenských tradíciách). Ešte raz, toto ohrozenie sa tvorí tým, čo v spoločnosti vytvára hospodársky vývoj, aj ako ľudia denno-denne komunikujú a vnímajú realitu cez bulvár či digitálne platformy, a tým, ako tieto zmeny komunikácie ovplyvnili politiku.

Preto sa treba zmobilizovať. To, čo by náš stav zhoršovalo, by bolo ďalšie oslabovanie imidžu politiky a štátu príbehmi o mafii či rozkrádaní (preto treba zaraziť aj niektoré reálne aktivity, ale rovnako aj určitú mediálnu reprezentáciu politiky), ale takisto pokračovanie foriem vládnutia s extrémne nízkou štábnou kultúrou. Potrebujeme sa vyhnúť pokračovaniu vnímania politiky ako veľkého pseudopríťažlivého cirkusu sústredného na krik v parlamente a na tlačových konferenciách. Potrebujeme aj inú, dôraznejšiu mediálnu politiku (o mediálnej scéne podrobnejšie inokedy, ale nie je pravda, že funguje „štandardne“ a rovnako ako v Rakúsku, Nemecku či Francúzsku).

A takisto potrebujeme politiku, ktorá podporí základné civilizačné piliere spoločnosti, vrátane škôl a univerzít, ale ktorá podporí aj stabilitu spoločnosti ako takej tým, že niektoré sektory a inštitúcie jednoducho začnú lepšie fungovať, čím sa postupne (opäť, je to beh na dlhé trate) nastolí aj dôvera v štát, v spoločnosť, v racionalitu, v tradičné hodnoty ako pracovitosť, rešpekt k intelektuálnemu výkonu, úcta voči múdrosti, vedomostiam, civilizácii.

Nikto nemá v tejto situácii presvedčivú víziu rozpracovanú do dôveryhodných sérií krokov, ale ak môžem, mojím návrhom je nasledovné. Treba sa pokúsiť politickú scénu stabilizovať tak, aby dominovalo len niekoľko silných hráčov (ideálne jeden, ale buďme realisti), ktorí výrazne stabilizujú štátne štruktúry (inštitúcie). Potrebujeme politického hráča (hráčov) s presným programom povolebných krokov aj preto, že len sústavnou aktivitou, pohybom, sa vyhneme tomu, aby politiku tvorili médiá – tie to prakticky vždy budú robiť reaktívne, v zásade čo možno najčastejšie vytváraním príbehov s nábojom škandálu. Aj preto im (bez ohľadu na to, že realistický program pre krajinu potrebujem preň samotný) treba zúžiť pole pôsobnosti pre vlastné vymýšľanie príbehov a „spravodajstva“.

Program takisto treba preto, aby bola možná spomínaná reálna politika zefektívňovania základných procesov v krajine, inak bude chaos vytvárať aj reálny priestor na korupciu a spoločenský tlak sa banditsky správať. Pretože pri zlých medziľudských vzťahoch či absencii elementárnej bezpečnosti je to jednoducho racionálne a ľahšie morálne zdôvodniteľné – ak sa môžem spoľahnúť na sociálne siete či ekonomickú pomoc blízkych alebo inštitúcií, a ak žijem v slušných medziľudských vzťahoch a nepotrebujem na ich zabezpečenie silu majetku, tak mám menej dôvodov nejako si neštandardne „pomôcť“.

Povedané zjednodušene, korupcii náramne pomáha to, ak žijem vo všobecne agresívnom a neprajnom prostredí. Ak viem, že ľudia ma nebudú urážať, keď vidia, že vystupujem z drahého SUV alebo že si viem priamo ich náklonnosť kúpiť. Takisto to, ak nemám šancu sa uživiť kvalitnou či vysokokvalifikovanou prácou, ale rodinu nejako uživiť chcem. Zvlášť, ak je ten život komplikovaný aj tým, že je pracovné, spoločenské či politické prostredie vystavené mnohým náhodným zmenám, ktoré ma môžu veľmi nepredvídateľne a nepríjemne zasiahnuť.

Potrebujeme tiež vyvinúť čo najväčšiu snahu dostať do výkonu politiky ľudí, ktorí predstavujú „tradičné“ hodnoty v zmysle určitej odbornosti (netreba ju brať naivne, odborník nie je nutne ten, kto má papier ani ten, kto sa len pekne vyjadruje), pragmatickosti, duševnej vyrovnanosti, rešpektu k faktom a pravde.

V predvolebnom boji budú mať obmedzenú hodnotu, ale o to viac ich treba do povolebného obdobia, aby takíto ľudia obsadili kľúčové miesta v exekutíve a zákonodarnom zbore a čo najviac sa zúžil priestor pre postavy s typicky narcisistickým správaním a tendenciou zahlcovať verejný priestor bulvárnou komunikáciou, preudoriešeniami a pseudoproblémami.

Najmä ale jednoznačne potrebujeme zabrániť tomu, aby sa problémy, ktorými naozaj trpia v určitej miere všetky západné spoločnosti neprehnali zvlášť ničivo našou politicky plytšie štruktúrovanou krajinou a v niečom s menším vplyvom tradícií a iných stabilizátorov politického vývoja. Hlboké problémy dnešnej spoločnosti my tu nevyriešime (nezrušíme bulvár, nevieme presne, čím nahradiť dnešný kapitalizmus, a zrejme nechceme vyslovene zrušiť sociálne siete či potlačiť digitalizáciu), ale stále je možné ich moderovať, podobne ako vytvárať ostrovy racionality a civilizačných hodnôt.

Samotná politická práca v predvolebnom čase si bude vyžadovať také formy komunikácie, ktoré by ešte nedávno neboli považované za slušné, zdvorilé či štandardné. O tom bol čiastočne práve tento text. Ale cieľom musí byť uchopiť politickú moc preto, aby sa, naopak, štát a všetci, ktorí v ňom predstavujú civilizačné hodnoty, mohli začať brániť.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Juraj Draxler

Pracoval som ako novinár, akademik, vysokoškolský učiteľ, aj ako minister školstva, vedy, výskumu a športu. Dnes okrem iného vediem Centrum pre verejnú politiku.