Denník N

Kde sa Hobbes a Rousseau bijú, Bregman víťazí

Je trocha paradoxné, že jednu z najlepších kníh minulého roka nášho knižného trhu s názvom Ľudskosť, vydalo vydavateľstvo novín a teda akási fabrika na správy. V čom je ten paradox? V tom, že jej autor Rutger Bregman je toho názoru, že v súčasnosti v humanitu a dobro neveríme najmä pod váhou ťaživých informácií, ktoré nám dennodenne servírujú média.

Správy sú podľa neho drogou, ktorá spôsobuje u ľudí syndróm zlého sveta. Na jednej strane je apel, aby občania sledovali médiá a správy, čím sa má upevňovať demokracia a záujem o veci verejné, no na druhej strane pretlak informácií spôsobuje u ľudí pesimizmus, strach zo sveta a až mizantropiu.

Zamyslime sa spoločne nad našou každodennosťou. Kde už tesne po prebudení narazíme na zlé správy o neľudskom, protiprávnom alebo nemorálnom konaní? Sú to často ranné televízne správy alebo online spravodajstvo, v mnohom ignorujúce tradičnú distribúciu informácií, ktorá bola typická v dobe pred internetom a sociálnymi sieťami. Zlé správy na nás nečakajú do rána v ranných papierových novinách.

V ostatných rokoch náš negativizmus giganticky posilňujú najmä sociálne siete. Je pochopiteľné, že práve kvôli nim čoraz viac prevláda pesimistická reflexia človečenstva. Na sociálnych sieťach vedia byť ľudia skutočne zlí, a to nielen politici a ľudia so sociopatickým správaním. Bežní ľudia bez škrupúľ prajú iným ľuďom rakovinu alebo smrť, slovami topia migrantov, nehanbia sa za svoj primitívny rasizmus alebo slepo závidia čokoľvek, občas aj nešťastie toho druhého.

Pozorovateľ má potom pocit, že ľudstvo, ako také je obrazom biblického pekla. Ale je to skutočne tak? Akú máme vedomosť o sebe samých? Ako vnímame naše dejiny? Vo väčšine sa nám dejiny v našich predstavách a v pamäti vyjavujú ako príbehy násilia, vojen a vykorisťovania ľudí a prírody. Je to však skutočne naša prirodzenosť, alebo sa naša agresivita zrodila až so vznikom civilizácie?

Rutger Bregman je presvedčený, že násilie, agresivita a útlak človeka človekom sa objavilo až so vznikom civilizácie. Podľa autora sme evolučne ešte stále batoľatá. Ako druh sme sa práve narodili. Predstavte si, že celá história života na Zemi by sa odohrala namiesto štyroch miliárd rokov za jediný kalendárny rok. Asi do polovice októbra mala baktéria celý životný priestor len pre seba. Život, ako ho poznáme, s púčikmi, konármi, kosťami a mozgami, sa neobjavil skôr ako v novembri.

„A my ľudia? Náš vstup datujeme na 31. december, približne o jedenástej večer. Najskôr sme strávili zhruba hodinu túlaním sa kade-tade ako lovci a zberači. Okolo 23. hodiny 58. minúty večer sme objavili poľnohospodárstvo. Všetko ostatné čo nazývame „dejinami“, sa udialo v posledných šesťdesiatich sekundách pred polnocou: všetky pyramídy a zámky, rytieri a dámy, parné motory a rakety“.

Bregman na mnohých miestach romantizuje práve náš pravek. To, čo sme niekedy nazývali prvotnopospolná beztriedna spoločnosť, spoločenstvá lovcov a zberačov, kde mali ženy a muži rovnaké postavenie s prirodzenou deľbou povinností, považuje za akýsi zlatý vek ľudských spoločenstiev.

Pravek je najstaršie a najdlhšie obdobie ľudských dejín, no paradoxne aj najmenej prebádanou epochou ľudstva. Je preto otázne, či konanie zla nebolo vlastné aj pravekému človeku. Ak by sme sa však s názorom autora a iných ním citovaných autorít stotožnili, je skutočne na vine civilizácia? Nepriniesla nám civilizácia veľa dobrých vecí?

Bregman prínos civilizácie nespochybňuje, no keby sme podľa neho dejiny civilizácie zúžili do 24 hodín, prvých 23 hodín a 45 minút by to bola číra mizéria. Len posledných 15 minút sa môže civilizácia vnímať ako dobrý nápad a pokrok. Až v posledných sekundách sme vstúpili do najmierovejšieho obdobia, aké tu kedy bolo.

Otázka ľudského dobra sa nesie celými dejinami myslenia, najviac však konflikt týchto dvoch platforiem: lovci a zberači verzus civilizácia, charakterizujú filozofické koncepcie Thomasa Hobbesa a J.J. Rousseaua. Teda buď bol človek pred vznikom štátu agresívne zviera, alebo sa z ušľachtilého divocha stal práve vinou civilizácie obyčajný násilník.

Autor tento súboj dvoch paradigiem niekoľkokrát konfrontuje. Často sa prikláňa na stranu ušľachtilého divocha, pričom sa ale nedá povedať, že by jeho svetonázor bol anarchistický. Jeho argumenty sú presvedčivé. Ponúka plno optimistických odpovedí, príkladov humánneho správania, pričom na to neľudské má tiež uveriteľné a psychológiou podložené vysvetlenia. Jeho kniha prosto povzbudzuje vieru v našu ľudskosť, prívetivosť a prirodzený altruizmus.

 

Rutger Bregman: Ľudskosť (Optimistická história človeka), N Press, 2020, Preklad: Trajtelová Jana, Lipták Michal

 

Teraz najčítanejšie