Denník N

Syndróm latentného nadpriemeru

Pojem syndróm latentného nadpriemeru som si vymyslel, aby som si nejako vysvetlil či pomenoval správanie sa Slovákov v riadiacich funkciách na Slovensku. Pravdepodobne platí aj v iných krajinách, ale na Slovensku som sa s ním stretol najviac.

Ja žijem v Prahe. Ako veľa Slovákov. V Prahe sa žije ťažšie ale vo výsledku lepšie. Ťažšie preto, lebo je tu veľmi silná konkurencia, a teda keď chcete uspieť, musíte sa neustále zlepšovať.

Ak hovorím za seba, tak musím povedať, že som bol zo Slovenska vyhnaný, a to hlavne slovenským školstvom. Bol som ten, ktorý chcel veci meniť, tak aby dávali zmysel a boli prospešné pre všetkých. Nikdy som nebol úplne sám, vždy sa ku mne niekto pridal, ale bol to neustály boj. A tak som odišiel zo Slovenska zistiť, kto má pravdu. Či má pravdu moje vnútorne ja, ktoré hovorí, že veci sa dajú robiť inak a lepšie, alebo tí, ktorí boli pri kormidle a ktorí hovoria, že tak to proste chodí.

Ako plynul život, nadviazal som niekoľko spolupráci a stretol veľmi veľa elít. Elít v pravom slova zmysle. Teda ľudia, ktorí sú elitami bez ohľadu na ich aktuálnu funkciu. Veľmi sa dívam aj na morálnu stránku. Teda ani Trumpa ani Babiša za elity ani náhodou nepovažujem, hoci sú to z nejakého dôvodu, a je mi aj jedno z akého dôvodu, finančne veľmi bohatí ľudia na vysokých pozíciach.

Výsledok môjho, až bytostného experimentu bolo to, že pravdu malo moje vnútro a nie tí ľudia, ktorí chceli udržať status quo, možno aj preto, že nič iné nepoznali a ani neboli ochotní poznať.

Spolu so mnou však zo Slovenska aj odišlo veľmi veľa ľudí, z ktorých sú dnes elity. Z osobných rozhovorov s nimi viem, že odišli podobne ako ja, cítili, že ich vnútorne nastavenie je v rigidnej organizácií nežiadúce. Pre úplnosť viem aj o jednom prípade, kde bol človek tak veľmi chcený, že na neho iba nakladali a nakladali. Samozrejme, za smiešnu mzdu až zadarmo. Vraveli si, veď on predsa všetko zvládne. Áno, dnes určuje trendy vo výskume ale nie zo Slovenska. Navyše, kvôli syndrómu latentného nadpriemeru už nechodí ani na slovenské konferencie. To egoistické správanie, tľapkanie sa navzájom po ramene a pritom výsledky také, že keby neboli, tak by svet o nič neprišiel, mu za ten čas nestoja. Nehovoriac o tom, že pre ľudí jeho úrovne je úplne bežné, že sa zúčastňujú iba tých TOP konferencií na svete.

Stále máme na Slovensku pár svetových elít. Myslím si však, že väčšina tých najšikovnejších Slovákov odišlo smerom na západ (čisto môj osobný najviac objektívny pocit. Presné dáta nemám). Ale aspoň čo môžem sa povedať z rohovorov na túto tému, tak nepoznám nikoho, kto zo Slovenska odišiel iba tak. Odišli, lebo na Slovensku nemohli ukojiť svoju potrebu sebarealizácie.

Odchod výrazného počtu šikovných ľudí je pravdepodobne jednou z príčin, toho, prečo je syndróm latentného nadpriemeru na Slovensku tak rozšírený. Určite však nebude jediná (inak by pred pre 30 rokmi všetko krásne fungovalo).

A tak na Slovensku sú v riadiacich funkciách nadpriemerní ľudia. Bohužiaľ, väčšina z nich iba latentne a často im aj chýba skúsenosť mimo Slovenska.  Tá latentná nadpriemernosť im však z nejakého dôvodu stačí na to, aby nevideli za seba náhradu a verili, že sú na danú pozíciu najlepší možní.

Mimochodom, tento článok vznikol preto, lebo sa mi vymyslený termín syndróm latentného nadpriemeru veľmi páči, tak som sa chcel oň podeliť 😊

Teraz najčítanejšie