Denník N

Trojmesačný chlap so srdcom bádateľa

Naše deti sa nám rodia, aby nám niečo ukázali, aby sme cez nich našli aj sami seba. Náš najmladší syn má tri mesiace a už mi toho teda stihol poukazovať dosť. Asi preto poriadne nespí, lebo nestíha. No a čo robíme keď detí nespia? Nie neutekáme z domu, ani sa nezamkýname na záchode a ani nezačneme googliť kľúčové slová „adopcia“ a podobne. Keď dieťa nespí, vyberáme … nie, fľašku až večer … KOČÍK!

Pri malom bábätku musíte nájsť v sebe, alebo najbližšom okolí, toľko empatie, vynaliezavosti, fantázie a kombinatoriky, koľko len viete a ešte o trochu viac. Pretože keď dieťa plače a ešte nevie rozprávať, musíte vylučovacou metódou zistiť, čo mu chýba. Ak je napapané, suché, v teple, obklopené láskou a milujúcou eskadrou rodinných príslušníkov a aj tak je zle a nechce spať, tak bude chyba asi inde. Môžete ešte hojdať na rukách a čičíkať, ale to, ako sa hovorí, nie je dlhodobo udržateľné. Hoci moja manželka by bola v prípade zaradenia tejto disciplíny na olympijské hry veľkým favoritom.

A tak ostáva jazda vonku. Lenže ako som vďaka náhode svojej empatii a otcovským schopnostiam zistil, náš najmladší syn je v srdci bádateľ, prieskumník. No néé, žádne meandrovanie po uličkách našej obce. Keby vedel rozprávať tak mi povie asi nasledovné: „No tatík, vieš kde bý… si chodíme strážiť stavbu a nosíme si tam veci? Obec v lužných lesoch na Záhorí pri rieke Morave? Rezervácia so 4. stupňom ochrany Horný les? Kilometre cestičiek popri hrádzi a náplavových oblastiach? Koľko máš jazier do hodiny pešo z domu? 6? Nechystáš sa to náhodou už dva roky skontrolovať a zmapovať? Lenže kým si jazdil do roboty v Bratislave tak času nebolo? Lenže je „súčasná situácia“ a ty máš kancel oproti mojej detskej? Tak šup šup, už to pochop, chcem si pospať – nech to dobre hádže po terénoch a vtáčiky spievajú!“ Vypľuje dudel a odhodlane na mňa hľadí. No nevyhoviete mu?

A tak sme začali. Objavovali sme najskôr najbližšie okolie, prvé jazerá kde sú stromy ohryzené od bobrov a kde hlasno gágali a kačkali a špliechali okrídlené tvory, krásne miesta, ale aj slepé uličky či neprejazdné úseky. Mimochodom neprejazdný úsek znamená, že sa otáčam. Nie, už nechcem šúchať kočík s blatom zalepenými kolieskami s vidinou dobitia ďalšej kóty. Hoci synátor si v tom čase dudloval a bol so mnou zjavne spokojný. O to menej spokojný bol, keď sme sa vrátili na normálne cesty. Tam začala nespokojnosť a výhražné vypľúvanie dudla. Musel som simulovať hľadaním dier na chodníku aby sme sa mohli priblížiť k domovu. Pomáha aj to, keď rozprávam. Vediem siahodlhé monológy na rôzne témy, ja sa vyrozprávam, veľa vecí vyriešim a on od nudy zaspí. Je to symbióza. Nie, zápisnice z týchto rokovaní neexistujú, je to môj patent na uspávanie, ktorý si plánujem zatiaľ ponechať.

Musím sa ale priznať, že syn má dobrý vkus. Zobral ma na miesta, kde mi sánka padala nad krásou prírody. Je tu priložených zopár trápnych fotiek, ale nedá sa foťákom zachytiť ten moment, kedy idete s kočíkom po hrádzi (dieťa spí, inak by som nemal čas sledovať nejaké okolie) a po ľavej strane máte jazero a veľké mláky náplavovej lúky Moravy, ktoré sa zlatisto lesknú medzi stromami, pretože sa nich odráža zapadajúce slnko. Sú tam labute a ďalšie vtáctvo, ktoré ponad vašu hlavu postupne prelietajú na lúku na druhej strane, kde sa chystajú spať.

Opodiaľ idú kone, neskôr ich zazriem ešte raz na horizonte a som presvedčený že som vo westerne. Tam začína Dolný les.

Alebo kráčame na opačnú stranu, to je Horný les, kde je mŕtve rameno Kakvica. To spoznáte podľa toho, že cez meandruje rieka, ale nie, nie je to Morava. Tá je ďalej. Existujú dve varianty cesty, podľa toho či chcete tieň aj nad hlavou, alebo stačí len po stranách. Dubovo-brestovo-hrabový les, ktorý rastie a padá ako príroda káže, bez zásahu, vŕzga ako v strašidelných rozprávkach a ja tlačím kočík po už trochu nahlodanej (kedysi) asfaltovej ceste.

Frekvencia skackania a rozptyl medzi húpaniami prednej a zadnej časti nášho vozidla o sile jedného tatíka tu dosahuje optima a synátor od radosti v spánku stratí aj dudel. Ale zase aby som nepoľavil v strehu, rýchlo si ho aj vypýta. Poriadok a disciplína musia byť. Na jednej strane les, na druhej strane tiež les, je možné sa pohybovať po hrubom trávovom koberci na hrádzi, alebo po ceste pod ňou. Vidieť všetky možné kombinácie stromov a vody, mokradí, mlák, jazierok, močiarov, niekde voda úplne mizne, niekde sa rozprestiera až pokiaľ cez stromy dovidieť. Koncert hrajú v lete bociany, haje a ďalšie vodné vtáctvo, teraz v zime asi skôr ďatle a drobné vtáčiky. Zver tadiaľto prechádza k Morave. Vidno všetky druhy zelenej a hnedej na zemi, popadanom dreve ci porastoch najvšemožnejšieho druhu. Mohli by ste kráčať hodiny a hodiny a za ďalšou zákrutou by to pokračovalo. Nuž lenže objem žalúdka bábätka zatiaľ limituje náš akčný rádius, hoci sa postupne zlepšujeme.

Jedna vec nám so synom nedala spávať (jemu doslova), že ako prepracovať k jazerným dvojičkám, Štvorcu a trojuholníku. Sú to jazerá, kde rybári lovia kapre a patria k najkrajším v okolí. Našli sme všetky, okrem týchto dvoch. Teda, našli sme ich oveľa skôr, akurát nám náš sused vysvetlil, že to neboli ony. Viem ako sa k ním dostať autom po ceste, lenže to je nuda. Ale aspoň som si ich bol pozrieť a potom ešte raz aj s dcérou, aby sme vedeli, že stoja za to. Skúšali sme rôzne cesty, odhadovali možný smer a azimut, ktorou poľnačkou či družstevnou cestou či krkahájom by sme sa tam mohli prepracovať. So susedom sme to vždy konzultovali a on podľa stupňa obalenia koliesok kočíka blatom znalecky odhadoval, ako ďaleko sme asi boli. Viac krát sme sa vrátili, lebo cesta bola proste zarúbaná a nechcel som tlačiť na pílu. Kto si počká, ten se dočká. Ako sa otepľovalo, blata bolo menej.

Až raz sme sa vybrali na tradičnú poznávačku známou cestou okolo ľahšie dostupných jazier, keď som si uvedomil, že doteraz sme vždy odbočili za jazero a vrátili sa, lenže ďalšia cesta vedie medzi poľom a lesom dozadu. Vzhľadom na doterajšie skúsenosti sme sa už vedeli orientovať, že kde sme a ktorým smerom chceme ísť. Vedel som teda, že ak sa cesta bude zatáčať istým smerom, má význam po nej ísť. Možno poznáme nejaký nový okruh a nebudeme sa musieť stále vracať. Nuž, vykročili sme. Bolo tam pár zlých úsekov (našťastie suchých), ktoré nás mali odradiť. Lenže tie sú podľa gusta Mikulíka mladšieho. Platí, že keď mám najväčší problém udržať košík aspoň tromi kolieskami zo štyroch na trochu akceptovateľnej ceste, vtedy dudle netreba podávať. Nie, vtedy spí najlepšie. Cesta sa zlepšila a zdalo sa, že spejeme k nejakej križovatke, teda aspoň za medzou a kríkmi som dúfal v cestu, lebo inak to vyzeralo na dosť zlú cestu späť. Ak by juniorovi zatiaľ vytrávilo, asi by som si precvičil orientačný bez s kočíkom (nie, zatiaľ sa to nestalo). Lenže ÁNO, križovatka tu bola a minimálne jedna cesta viedla smerom k našej krásnej obci, čiže vracať sa nebudeme. Lenže tá cesta bola známa. Už sme ňou išli. Prišli sme na toto miesto už predtým, ale z iného smeru. V tom okamihu som sa cítil ako kapitán plachetnice v románoch Julesa Verna, ktorý práve naviguje v nezmapovaných vodách a určuje kurz. Aj my sme si určili kurz a vydali sa cestou, ktorú sme predtým zavrhli, lebo prieplav bol zatarasený ľadovými kryhami cez blato sa nedalo. Vzhľadom na polčas vyprázdňovania sa žalúdka juniora sme ešte mali trochu času, aby sme postupovali ďalej a v prípade nezdaru sa stihli vrátiť. Lenže namiesto blata bola už len ujazdená hlina a dokonca aj divé králiky sa nám uhli. Prerazili sme miesto, kde sme sa predtým dvakrát otáčali a vstúpili sme tam, kde ešte ľudská noha koliesko nášho kočíka nevyrylo brázdu.

Ešte stále sa to mohlo skončiť fiaskom, pretože cesta mohla proste viesť do ďalekých polí, čo teda nie je veľmi zaujímavé na pozeranie. Ale šťastena stála pri nás a Verne sa z obláčika určite usmieval. Cesta sa kvakrát zalomila tým správnym smerom a podľa orientačných bodov sme vedeli, že určite ideme správnym smerom, už tam len dôjsť. Nie, neexistuje že táto cesta tam nevedie. Ešte trocha napätia, keď sa točíte cez les a stratíte horizont, ešte jeden úzky priechod, kde bolo vlhko a tým pádom viac blata (tu som si ale povedal, že to pretlačím alebo aj v rukách prenesiem) a zrazu sme sa ocitli na známej ceste. Akurát ja som na ňu prišiel predtým autom a z opačného smeru. Objavili sme bájny „zadný“ priechod k Štvorcu a Trojuholníku o ktorom sme vedeli že musí existovať, ale nevedeli sme to dokázať. A tak sme si dali spanilú jazdu okolo oboch a vydali sa na spiatočnú cestu. Zorientovaní a šťastní a s tajným želaním, že ešte určite je čo objavovať.

Ce

Cesta späť do domovského prístavu prebehla hladko a na spánkovom tachometri bolo natočených cez 3h spánku, misia splnená. A viem, že nás čakajú ďalšie : )

P.S.: Týmto sa ospravedľňujem rodine a priateľom, ktorí nás za posledné dva roky boli pozrieť, že takéto nevideli. V prípade záujmu o poznávaciu jazdu, kontaktujte prosím Mikulíka mladšieho, ďakujem.

Teraz najčítanejšie