23 návrhov ako zlepšiť fungovanie parlamentu

S Miroslavom Beblavým sme sa pozreli na pravidlá a fungovanie NRSR. Namiesto veľkých debát o ústavných parametroch či volebnom systéme sa sústreďujeme na veci, ktoré by sa dali spraviť relatívne jednoducho a mohli by mať veľký prínos na správanie sa všetkých zúčastnených.

Parlament je miesto, ktoré vo veľkej miere definuje predstavu ľudí o politike. Žiaľ mnoho v jeho fungovaní nie je v poriadku. Obsadenie je podstatné, no treba zmeniť aj pravidlá v rámci ktorých funguje tak, aby sa väčšina a menšina rešpektovali, aby legislatívny proces nebol vo svojej poslednej fáze priestorom na predkladanie lobistických zákonov bez možnosti kontroly, a aby reálne parlament mohol byť protiváhou exekutívnemu ministerskému molochu. Ak to s parlamentnou demokraciou myslíme vážne, zákonodarná moc musí byť asertívnejšia. Tu nejde ani o to, kto je práve väčšina a menšina. Normálne fungujúci parlament by mala byť samozrejmosť, bez ohľadu na zloženie, lebo opak ťahá všetkých do vôd veľkej nedôvery verejnosti. Čo je minimálne dlhodobo veľmi nebezpečné.

Na procese záleží

Spôsob akým legislatívny proces vo svojej parlamentnej fáze funguje otvára obrovský priestor pre lobistov a zároveň znižuje možnosť verejnej kontroly.

Druhé a tretie čítanie zákonov, by malo prebehnúť s odstupom jednej schôdze. Dnes je to v jeden deň, pričom v druhom čítaní sa častokrát k niektorým zákonom pridajú pozmeňovacie návrhy aj v dĺžke desiatok strán, ktoré nemá nik šancu reálne skontrolovať. Samozrejmosťou by mala byť možnosť okamžitého zverejnenia na internete, kde by si verejnosť mohla ľahko skontrolovať, kto čo predkladá.

Zrýchlené legislatívne konanie by malo byť obmedzené tak aby, ho bolo možné použiť len v naozaj mimoriadnych situáciách. Dnes sa používa aj čisto marketingovo.

Verejnosť by mala možnosť podať pripomienku aj v parlamentnej fáze, tak ako je to bežné vo fáze schvaľovania zákona v exekutíve.

Diskusia o volebnom systéme je dôležitá, ale niekedy sa vykladá za riešenie všetkých problémov. Toto nie je priestor, kde sa idem púšťať do veľkej debaty. Načrtnem len ako nad tým rozmýšľam. Ak niekto navrhuje zmenu volebného systému mal by identifikovať problém, ktorý sa ňou snaží riešiť. Ja vidím dva, nerovnomernú distribúciu poslancov z regiónov a vysokú kontrolu straníckych centrál nad personálnym zložením parlamentu. Vo veľmi generálnej rovine by som riešenie prvého problému hľadal v zavedení väčších regionálnych obvodov a pri druhom absolútnou váhou preferenčných hlasov. Nech sa netvárim, že všetko viem a vymyslím, pre mňa najzaujímavejší príspevok k tejto téme napísal Peter Spáč z FSS MU v Brne.

Parlamentná menšina nie je len komparz

Zmeniť by sa mal aj spôsob ako sa pristupuje k opozičnej aktivite. Všetky poslanecké návrhy by mali byť prerokované v určitej časovej lehote a nemala by existovať možnosť ich odsúvať na veky. Rovnako by nemala existovať možnosť ignorovať mimoriadnu schôdzu navrhnutú opozíciou tým, že sa zvolá, ale neschváli sa jej program. Je to na hranici ústavnosti.

Samostatná kapitola a dôvod veľkého výsmechu sú hodiny otázok a interpelácie (písomné otázky na ministrov, ktoré sú definované aj v ústave). Prvý nástroj zneužíva dnes vláda tak, že necháva sa pýtať jednu otázku veľký počet svojich poslancov  a tak je takmer vždy vyžrebovaná. Podobne ako v britskom parlamente, by mali byť poslanci, či rovno lídri opozície, privilegovaní v kladení otázok.

Interpelácia predstavuje nástroj, ktorý je ministrami pravidelne ignorovaný. Lehota na jej zodpovedanie je 30 dní, oproti napríklad 8 dňom pri infozákone. Ak ju minister nedodrží, alebo nebodaj klame (aj také sa stalo), tak neexistuje postih. Predseda NRSR mysliaci zastupovanie svojej inštitúcie vážne, by mal byť výrazne aktívnejší a mal by existovať minimálne reputačný postih a preverovanie pri problémoch v tejto oblasti.

Výbory si zaslúžia väčšiu pozornosť

Výbory NRSR sú miestom, kde prebieha v celku dôležitá diskusia o zákonoch a vznikajú v nich veľké zmeny v navrhovaných zneniach legislatívy. Napriek tomu, dnes neexistuje žiadna povinnosť vytvárať z rokovaní zvukové či video záznamy. Jediné na čo sa môžeme pozrieť sú nekompletné zhrnutia a zápisy. Už aj niektoré mestá sú na tom lepšie. Záznamy naživo, by mali byť štandard.

Výbory často zasadajú v priestoroch o veľkosti väčšej obývačky a neumožňujú participáciu väčšieho počtu zástupcov verejnosti či novinárov. Vyzerá to v celku nedôstojne. NRSR má pritom dosť priestorov, ktoré by pri štipke manažmentu mohli byť využité.

Výbory by mali zabezpečovať riadnu kontrolu svojich rezortov. Jedným zo spôsobov by malo byť vypočutie všetkých nominantov, ktorí budú volení. Dnes to nie je všeobecný štandard. Rovnako, by pred vyslovením dôvery vláde mal rezortný minister vystúpiť pred výborom a dostať odporúčanie. Tak ako je to bežné s eurokomisármi, či v Kongrese USA. Výbory by rovnako mali využívať vo väčšej miere expertnú znalosť, možnosť vypočuť si zástupcov odbornej verejnosti a skúsiť zakomponovať ich názory do legislatívy.

Výbory so špeciálnymi oprávneniami

Niektoré výbory NRSR majú špeciálne ústavné či zákonné funkcie nad rámec legislatívneho procesu. Jeden z nich má napríklad za úlohu kontrolovať konflikt záujmov vysokých štátnych úradníkov. Spravodajské výbory zas dohliadajú na fungovanie tajných služieb. Vo všetkých z menovaných prípadov je vládna strana vo väčšine a keď sa ocitne v úzkych tak sa nebráni toto postavenie zneužiť. V týchto prípadoch by mali existovať pravidlá, ktoré prehlasovanie opozície neumožnia.

Od týchto výborov očakávame veľmi veľa. Výbor pre nezlučiteľnosť môže rozhodnúť o veľkých pokutách, či strate funkcie. Odvolacím orgánom mu je ústavný súd. Dnes neexistuje právne zázemie na písanie rozhodnutí, robí sa to podľa šikovnosti jeho vedenia a asistentov. Rovnako spravodajské výbory neposkytujú svojím členom žiadne odborné ani technické zázemie. Reálne tak v kontrole vedia spraviť len veľmi málo.

V špecifickom postavení je aj eurovýbor. Ten poskytuje mandát vláde na rokovanie v Rade EÚ. Túto právomoc výbor často ignoruje a rozhoduje o veciach ex post. Pritom, ak nariekame nad demokratickým deficitom EÚ, toto je jedno z miest, kde by ministri mali poslancom a verejnosti vysvetľovať s čím do Bruselu idú.

Odborné zázemie

Poslanci, hlavne opoziční majú oproti vláde minimálny prístup k informáciám a ľudským kapacitám. Ministri majú pod palcom často stovky úradníkov. Spôsob akým to vyrovnávať je mať v parlamentoch výskumné inštitúty, ktoré pracujú pre poslancov. V NRSR sa takýto orgán volá Parlamentný inštitút. Jeho rozvoj a posilnenie malo prebehnúť v rámci eurofondového projektu rozvoja strategických inštitútov na ministerstvách (napr. IFP MF SR), no doposiaľ sa tak nestalo

Poslaneckí asistenti sú často takí ako poslanci. Sú leniví a sú aj pracovití. Pri tých druhých je však ten problém, že ak chcú robiť svoju prácu dobre, NRSR im hádže pod nohy kopu prekážok – od využívania informačných zdrojov po banality ako jedáleň. Čo je však najzvláštnejšie (a mierne farizejské) asistenti poslancov sú živnostníci. Pre charakter práce niektorých sa to hodí, ale mala by existovať možnosť aj normálneho zamestnania tých, čo sú na Hrade na plný úväzok.

Celú sadu 23 návrhov, ktorú sme s Miroslavom Beblavým napísali pre ALFU nájdete tu.