Denník N

1-dno ti poviem, 2-hé si myslím a 3-tie napokon spravím …

Hodnotové ukotvenie morálky a osobnej integrity človeka nemalo nikdy tak ďaleko od seba ako v súčasnosti. V každodennom živote sú obrovské rozdiely medzi tým, čo si myslíme, čo druhému povieme a čo napokon spravíme. Kam táto mizéria až môže zájsť? Je z nej úniku? Koľko krát ešte musím-e dostať po papuli?

Pre štúdium politických vied na vysokej škole som sa rozhodol jednak pre to, že by som sa chcel raz stať hodnotovo orientovanou, politicky činnou, osobou a jednak, aby som lepšie porozumel tomu, ako mohli naši rodičia žiť šťastným a uspokojivým spôsobom života v predchádzajúcom, nedemokraticky spravovanom, režime. Ako sa mohla prejavovať v osobnostných črtách človeka, na pozadí jeho zdravotnej kondície, vtedajšia schizofrénia medzi verejným životom a tým rodinným. Nevedel som si pri začiatku svojho štúdia predstaviť, že by niečo takého a možno aj horšieho sme mali opätovne zažívať. Ako veľmi som sa vtedy mýlil…

Akoby štandardnou a široko akceptovateľnou realitou súčasného verejného a bohužiaľ aj súkromného života nejednej rodiny sa stala skutočnosť, že jedno si myslíme, úplne iné v predmetnej záležitosti druhým povieme a napokon úplne iné aj spravíme. Akoby cnosť ducha človeka a jeho hodnotová osobná integrita – t. j. súlad medzi tým, čo si myslím, čo cítim, čo poviem a čo napokon spravím, boli neželaným a nechceným dieťaťom odvekej túžby človeka po slobode, úcte a láske.

Táto nejednoznačnosť sa prejavuje v takmer každom spoločenskom aspekte života moderného človeka. Začínajúc konzumnou podobou intimity partnerstva na pozadí rozpadu významu nukleárnej rodiny ako základnej stavebnej bunky spoločnosti, o ktorej som písal vo svojom blogu „Muži a ženy – vráťte lásku naspäť domov – do postele„. Pokračujúc narastajúcou nedôverou voči úprimným a nezištným zámerom toho druhého, u ktorého vnímame skôr nátlak, vydieranie, zištnosť vlastných záujmov a nie číry záujem o toho druhého, ako som o tom písal vo svojom blogu „Človek, ktorý nám strpčuje život“ alebo „Pohľad z druhej strany – prišelec, ktorý nám strpčuje život„.

Dá sa takto naozaj zdravo fungovať? Môžme napríklad dúfať v dôstojnosť a starostlivosť v starobe? Dovolím si tvrdiť, že život za socializmu, z pohľadu rozdvojenosti života vtedajších ľudí, nemohol byť takým zlým a zložitým, ako je tomu teraz. Je to odvážne tvrdenie s ohľadom na skutočnosť, že k aktuálnemu spoločenskému dianiu mám viac dostupných informácii a skúsenosti tak povediac z prvej ruky a neraz ich cítiac doslova i na vlastnej koži.

Máme bezprecedentný nárast množstva duševných a teda aj psychosomatických ochorení – spôsobených bolesťou duše. Fungujúca stabilná rodina, vytvárajúca istú mieru bezpečia pre svojich členov, je skôr na výsmech ako na obdiv. Gentlemanské dohody v priateľstve, či podnikaní a bez záruk? Zbláznili ste sa??? Ochota zaujímať sa a zveľaďovať verejné priestranstvá, starať sa o životné prostredie? Výsmech priamo do očí matke prírode.

Predvídateľnosť a záruka profesionality služby verejných politických činiteľov naprieč politickému spektru?  Nie, len číri hyenizmus a vulgarizácia verejného politického života. Rozhodovania politikov, ktoré sú skôr z kategórie politikárčenia hraničiaceho s prostitúciou, sú len dodatočnou vodou na pohon mlynských kolies mlynov plných ľudskej nevraživosti, nenávisti, neúcty a radikalizmu. Prežívajúca tradícia kultu „našich ľudí“ a práva na rovnosť medzi rovnejšími zostáva ako trpké memento časov minulých.

Radosť ráno vstávať z postele a vyprevadiť deti do škôl. Radosť prísť vysmiaty do práce a po práci spokojne zasadnúť za spoločný stôl dôvery, lásky a úcty k tomu druhému? Musí to tak naozaj aj byť?

Nevadí mi, respektíve už som si aj na to zvykol, že nie som obľúbeným, častokrát svojou prítomnosťou trpeným. Moje úprimné, od srdca plynúce slová, sú chápané presne ako odraz dennej reality plnej neúprimnosti, zloby, potreby uspokojovať vlastné ego na úkor druhých. Ale aj pomyselný pohár trpezlivosti na oltár vyššieho spoločenského dobra založeného na hodnotách a úcte k vlastnému telu, duši a matke prírode, raz pretečie.

Už bohužiaľ vidím jeho hranice. Čo bude potom?

Teraz najčítanejšie

Pavol Ďuriš

Občiansky aktivista, predseda OZ K prameňom Bebravy, vyštudovaný politológ, analytik v bezpečnostných otázkach štátu, partner pre pivo v oblasti remeselného pivovarníctva a hrdý študent Politickej akadémie ročníka 2019/2020 z dielne IPEV-U. Hrdý ISFJ (introvert-sensitive-feeling-judgement a HSP (highly sensitive person) :-) "Dnes nejhlubší city a největší obětavost nepotřebuje barikád. Počínáme chápat, že sebeobětování není nejúčinnější, stává-li se v tichosti a neznámosti v dílně, pracovně, kdekoli. Počíname pochopovat, že největší idealism je pevné předsevzetí, ne umírat, ale žít, neboť žít je mnohem těžší úkol než umřít. Položit život v rozčilení a fantastickém rozechvění je mnohem snadnější, než život ten udržovat v rozmyslném úsilí, potírajícím všecko to, co život ten ohrožuje." T.G.M. SOUKUP, František. T. G. Masaryk jako politický prukopník, sociální reformátor a president státu. Ústřední delnické knihkupectví a nakladatelství, Praha 1930, s. 202 - Naše nynejší krise.