Denník N

Zbabelci

Nemám kapacitu čítať všetko, čo sa k téme utečenci a imigranti píše na „internetoch“. A už vôbec ma neláka čítať diskusie pod tými článkami, kde si, až na výnimky, nedovzdelaní zakomplexovaní úbožiaci uľavujú. Napriek prehusteniu priestoru, niekoľko myšlienok, na vysvetlenie toho, ako vnímam tento problém.

Problém utečencov a imigrantov (to nie sú voľne zameniteľné pojmy, aj keď to mnohí odmietajú pochopiť) má niekoľko rovín.

Tá prvá je, že tým, ktorí už sú tu, treba bez výnimky pomôcť. Prijať ako krajina toľko, koľko si môžeme dovoliť (100 ľudí je trapná symbolika a snaha zapáčiť sa voličom aj únii naraz), nakŕmiť, ubytovať a preveriť nároky na azyl. Slušne, s rešpektom a rýchlo. Je prejavom úbohej zbabelosti premiéra, keď sa snaží loviť v Kotlebovom rybníčku verejnými priznaniami zlyhania (aj jeho, ale nielen jeho) vlády pri riešení integrácie Rómov a ospravedlňovať tým neochotu postarať sa o časť utečencov, ktorí už sú v Európe. V strachu o výsledky volieb a z prípadnej straty možnosti aj naďalej bezuzdne kradnúť nie je jeho vláda schopná urobiť nič, čím by si prípadne ohrozila preferencie. To, že paniku a strach sami vyvolali, sa im teraz vracia ako bumerang.

Druhá rovina problému je, že ak sa európski politici nezobudia a nezačnú riešiť prílev imigrantov centrálne a koordinovane, môže z tejto vlny byť fakt vážny problém. Európa, ale aj ostatné krajiny prvého sveta nemôžu prijať všetkých, ktorým sa v ich domovine nedarí, niekedy aj zúfalo nedarí. Môžeme s týmito ľuďmi súcítiť, môžeme a máme im zo všetkých síl zmysluplne pomáhať, práve preto, aby svoju situáciu neriešili snahou prísť k nám. Európski politici majú síce plné ústa rečí o pomoci krajinám tretieho sveta, ale zrušiť napríklad clá na dovoz potravín, teda opatrenie, ktoré by okamžite pomohlo producentom mimo EÚ, nie sú ochotní, v strachu zo straty hlasov európskych farmárov, ani náhodou urobiť. Rovnako, ako nevidieť snahu o dôsledné a razantné prenasledovanie prevádzačských gangov, ale aj tlak na režimy, ktoré „produkujú“ emigrantov. Diplomacia môže byť mocná zbraň, ale musí mať jasný plán a musí byť dôsledná.

Iba cielená, dlhodobá a racionálna pomoc v krajinách, odkiaľ je najviac imigrantov, môže zastaviť túto, či akúkoľvek ďalšiu vlnu prisťahovalectva do Európy. Môžeme sa tváriť, že sa nás problémy s katastrofálnym suchom v Sýrii netýkajú. Môžeme si nahovárať, že Barma je ďaleko, nech to riešia tam. Môžeme, a mnohí to aj robia, nadávať na USA, keď sa snaží, nie vždy úspešne a nie vždy najšťastnejšie, zasahovať tam, kde je to z pohľadu svetového mieru nevyhnutné (IS a pod.). Ale nič iné, ako prevzatie nášho dielu zodpovednosti za riešenie problémov aj mimo karpatskej kotliny tu z dlhodobého hľadiska nepomôže.

Treba si uvedomiť, že sú tu ľudia, ktorým nejde o to, mať sa lepšie. Ide im o holý život. Pri nich sa nemáme o čom baviť, títo ľudia musia mať právo na azyl. Musia byť pripravené programy na ich integráciu, zabezpečenie ich základných potrieb a pomoc v postupe do cieľovej krajiny. Tak, ako v rokoch 1968-69 pol miliónu československých utečencov pomohli rakúski, nemeckí, ale aj americkí, austrálski a kanadskí politici, aktivisti, nadácie a spolky. Že nič z toho, okrem súkromných aktivít jedincov, či malých skupín, na Slovensku nemáme? Pochopiteľne, z takýchto aktivít sa ťažko dajú vytrieskať hlasy voličov a ešte ťažšie sa z nich dá vyryžovať nejaké euro bokom. Takže si s tým roky nikto nelámal hlavu a dnes, keď sme konfrontovaní s reálnym problémom, nemáme riešenia, iba výhovorky.

Strach je veľmi zlý radca. Vo všetkom, či už ide o prístup k neznámemu, alebo pri voľbách. Je smutné, že sa toľko politikov, a nielen na Slovensku, rozhodlo bičovať vášne a podporovať strach občanov z neznámeho. To, že multi-kulti nefunguje, je pravda. Pravda, s ktorou by sa mali vysporiadať politici spôsobom, ktorý zabezpečí na jednej strane integráciu utečencov a na druhej strane bezpečnosť domáceho obyvateľstva. Čo by pre normálne fungujúci štát nemal byť vôbec žiadny problém. Drtivá väčšina utečencov totiž nie je ani radikálna, ani neprispôsobivá, skôr naopak. Prekonali prekážky, o akých sa nám ani nesníva a vzdialenosti, ktoré nenachodíme za celý život. Vyvolávaním strachu sa ale nevyrieši nič.

Problémom však je, ak najplnšie nohavice v tejto situácii má ten, kto by mal s istotou a rozhľadom upokojovať vášne a ponúkať solídne riešenia. Bohužiaľ, je to oveľa ťažšie ako oznamovať balíčky, rabovať eurofondy, robiť kliky, či obstarávať prachy „vlastnou hlavou“.

Teraz najčítanejšie