Denník N

Išiel som si po kytičku…(textík plný postrehov a úvah k MDŽ a i ku dňu arteterapie)

„Išiel som si po kytičku a zložil som i básničku“. Nazbieral som však najskor do náhodne nájdeneho igelitového vreca plno odpadu z lesa (veď do prírody môžem chodiť…v rámci okresu). A cestou späť som naozaj zložil i rôzne varianty k textu jednej piesne, k jej úvodu a nakoniec i tie snežienky som našiel. Je ich plný les. Ako biely koberec…

Teda ešte k tomu dňu arteterapie.

Gratulujem.

Ešte včera som skúšal propagovať takú formu umeleckej performance, že z vystrieľaných svetlíc – od Dunaja, ako som to tam odtiaľ neskôr odnášal – ako odpad, že sa dá robiť pár variantov skulpúry a celý ten proces, ako hru si nafotiť.

Vznikne séria fotiek, i ako aktivizmus…Príjemné z užitočným.

Zastaviť sa ,tráviť čas v prírode na jednom mieste ,mať šancu vnímať viac a intenzívnejšie. Stratiť „sebastrednosť“, pýchu, ješitnosť…

K tomu pár fotiek, i konečný stav:

Máme to komunitno – kultúrne centrum INFINITY na Medveďovej 21, Bratislava – Petržalka (a keď sa nedá chodiť dnu, môžeme čo to, robiť i vonku…).

A konečný stav, hodný zálesáka Olda Shatterhanda…

Ono i som sa zamýšľal, že koľko ľudí prešlo okolo, i rodinky, i s kočíkmi, i športovci, že sa viacerí mohli i takto pohrať. Dať deťom príklad. A zas ja. Ale nechcem byť sebestredný, pyšný, ješitný.

Klásť si otázku: „Čo s nami bude!? Kam to všetko speje? Prečo nikto neprispeje?!“

Teda nechcem to súdiť, len si myslím dnes, s asociáciou na MDŽ na tie karafiáty, Fica, Husáka, ako tak visel z obrazu celú základnú školu a ako sme na seba hľadeli, keď som tak sedel v poslednej ľavici, nevidel na tabuľu, nevnímal …mimo inklúzie…

Že nechcem to súdiť, len si myslím, že súvislosť je i s tým, že v týchto dňoch sa slávi 50 výročie nástupu normalizácie a nejak sa „nereflektovalo“, či sme sa niekam v skutočnosti pohli k „lepšiemu“, či sa skutočne zreformovalo školstvo a hlavne mentálna stránka národa, ako na tom je.

Dával som to už, ale dám ešte raz:

Teda Češi, bratia, dávali aspoň toto a berú to ako dedičstvo…a myslím, že relácia sa podarila.

I  deťom som kúsok pustil, …sa smiali, keď sami sebe jediná strana v štáte monotónne na svojom zjazde KSČ tlieskala – i Gustáv Husák si tam sám tlieskal, bez nadšenia, pravidelne…podľa normy..ako v materskej škôlke deti….torchu to pripomína tú jednotu, čo máme i dnes…skupinové myslenie, víťazná vlna…

Teda i my máme podľa mňa tiež to „dedičstvo“ v tom, čo si ani neuvedomujeme, čo máme ako slepú škvrnu v oku. Kládu… Veď si zoberme, ako vyzerajú výsledky volieb, keď našinec dostane šancu sa rohodnúť…koho si zvolí…schopných, zodpovedných, …či zas „prázdnych“?

Teda takto som premýšľal, keď som sa nejak od snežienok dostal k nejakej zakopanej „skládke“ špiny, ktorú našinec asi od ohniska, možno pravidelne vyhadzuje na začiatku BBQ sezóny v chránenej krajinej oblasti Starý háj vyťahoval z vlhkej zemi igelitové tašky, fľašky, konzervy…stanové dielce… Preto pravidelne, lebo mám dojem, že pred rokom som odtiaľto už odniesol hádam i desať igelitiek podobného odpadu …a je tu tu zas…

..a zas…

…ďalších 50 rokov…každý rok…lebo každý chce žiť dobre, moderne…zdravo…máme právo…

(Ten modrý sáček som našiel cestou tam, tušil som , že sa zíde…)

(Teda nezdá sa toho možno veľa, ale vyhrabať to spod kríkov, to sa dá snáď len teraz, kým to nie je húština, lužný les…).

Teda spomínam na to MDŽ a premýšľam, či i tá naša matka Zem, Mother E- art – h, si zaslúži kytičku…

(vrece som si zobral do civilizácie, kde to máme moderné, pod správou fungujúcich inštitúcií, ktoré myslia na človeka…lebo človek je za všetkou snahou…to vedeli už čitatelia starej Pravdy…

(…foto ešte z dnešného rána, našiel som svoju staršiu sošku – to možno k tomu, čo je vlastne tá kultúra? Je to tvorba umelcov, či konanie spoločnosti, spolupatričnosť, vnímavosť…?)

(aj takúto som ráno našiel….tuším moja prvá, z bukového dreva, možno rok 1992).

Aj som sa cestou domov zohol …a už som počul staršie panie, že to je asi i zakázané zbierať snežienky.

(Ešte kolorit, prírody, kúsok od nášho centra INFINITY, že kade som dnes kráčal…do prírody môžem, v okrese…)…

A aj si vravím, keď počujem tie panie múdre, že hej, všetko je vlastne zakázané, i nosiť smeti do lesa, i chodiť do práce, keď je covid, i myslieť si, to či ono, …že stále sa môžeme súdiť, kritizovať, tvoriť si dojem o sebe, ego, že nám bude potom lepšie…keď susedovi bude horšie…len roky plynú, výročia sa slávia …a možno nám chýba viac láskavosti, citlivosti, či arteterapie…

(včera som si tu skicoval, na slniečku..nemal som mobil…a hladina bola ako zrkadlo…dnes asi za odmenu táto labuť…)

Možno treba skúsiť otvoriť sa, vyjadriť sa, emócie, potreby, hľadať riesšenia i podporu…prejsť od súkromného, úzkeho..k tomu verejnému, kde máme svoju tvár, meno, kde sa slobodne tvoríme, cestou k dobru, kráse, pravde…Ako som písal nedávno, neoplatí sa súdiť, kritizovať (Ani premiéra – zvlášť, keď je taký, aký je), chce to zobrať rozum do hrsti, nájsť riešenia…

(tu boli i nejaké kačičky a i modrý vtáčik preletel, asi rybárik..sadol si na strom, spadnutý..)

Preto sa teším, že ideme v OZ Presadíme týmto smerom…že máme i to naše nové centrum INFINITY…

(a vrece skončilo tu, na ČS Slovnaft, vedľa vreca zo včera (zbytky pytrotechniky). Hádam mi to Slovnaft, .as. odpustí…veď som tam robil na PR…kým neprišiel partner MOL…

(a dám i dnešnú skicu…)

Ale kto sa bojí covidu, i mutácie z Afriky z Ameriky, dá sa so mnou skontaktovať, spravím v rámci istoty i výhodné životné poistenie, skontrolujem výhodnosť, pomôžem… (bosansky@universal.sk).

Môžeme si vzájomne pomôcť, môžeme prejsť zo inej úrovne prežívania.

A na budúce možno si vyberiem iné miesto na beh, nepôjdem tam, kde to našinec volá: „Na konci sveta“. Lebo tieto veci neviem pochopiť..Zakopávať bordel do zeme…Čo je to za vedúcu silu? Čo je to za právo takto žiť?

(Základný kameň Petržalky – sídliska (k 25 výročiu víťazstva pracujúceho ľudu (25.2.1948) to začali stavať. Asi jedna z tých fajn vecí v rámci sociálnej politiky…ako i napr. mladomanželské pôžičky, štátne a podnikové byty…hľadám rôzne foto a toto som našiel…)

A keď máme ten nový priestor INFINITY, ktorý je definovaný ako komunitno – kultúrny, čo je to tá kultúra?

A kedy príde šanca pre komunity? (Ešte foto z tej umeleckej preformance, (keď je ten deň arteterapie). Inak zháňame do nášho centra fajn lektorov, vyštudovaných odborníkov na tieto veci a vyzerá to dobre. Ja mám len dvojdňový kurz, ale sú tu ľudia, ktorí maju viacročné skúsenosti, i školy…tak kto to náhodou číta až sem, ozvite sa..chystáme i projekty, akcie…bude dobre…:-))

(Foto akcie od Dunaja…V pozadí panelák Mamateyova 30, Ba, dôkaz úspešnej výstavy sídliska…)

(ešte pár fotiek z akcie z víkendu, som robil pár pozvánok pre okolité domy, k úprave ihsiska Štvrlístok“, že či nenasadíme živý plot, keď sa tá klimatická zmena ozýva…)

Možno teraz v čase izolácie od inštitúcií, od veľkých fabrík, ľudí neznámych?

Ako si chceme užiť jar? Slniečko? V strachu z ľudí?

Nedávno bežím v lese. Blúdim, mimo cestičky, všade sa prebúdza zeleň, medvedí cesnak, a.. a tu chlapec ostal ako obarený, stíchol a keď som ho i s otcom minul vraví mu: „Tato, tato, ujo nemal to oné…ale ja som zadržal dych..“.

Hej, tak je to správne. Ale čo ostane v podvedomí v dnešných deťoch, keď vyrastú a stretnú niekoho? To bude tu potom ako reálne peklo, že sa bude báť jeden druhého? To asi ďaleko nedôjdeme. TO mier a blahobyt v rámci kapitalizmu nevybudujeme, veď i sociálny kapitál je kapitál a má obrovskú hodnotu. Dôvera, spolupráca…inklúzia, …

A na záver dám ešte link, už mám tých fotiek vcelku dosť….

Je to asi posledný rozhovor pre verejnosť prof. J. Sokola. Aký to príklad pre dnešných ľudí.

V cca. 27 min. hovorí práve o tom, že by sme mali viac počúvať príbehy. Spomína, vlastne k téme tej arteterapie, ako im otec rozprával a k tomu kreslil perom, potom že úžasne vymaľovával. 6e ako to vznikalo z ničoho…

A o tom to asi je. Nájsť si čas ,zastaviť sa, skúsiť ventilovať „napätie“ zdravo..nie alkoholom, cigaretami…ale napr. skicovaním, vnímaním toho, čo by sme si v pohybe (ľudia sú dnes v pohybe), nemohli všimnúť…. Tak. v procese spoznať možno i seba či zažiť v konaní i stav šťastia…

A ten stav, ako muška menom zlatá, keď ho chceme chytiť, uvedomíme si ho, zas uletí…

Teda nahral to pán profesor 15.12.2020 a dňa 16.2. 2021 vo veku 84 rokov tento sygnatár charty 77, zať J. Patočku, prvý posocialistický minister školstva ČR umrel. Teda na youtube možno nájsť celé série prednášok, ako chodil za mladými , i za skautami a do posledných chvíľ šíril múdrosť…

V dnešných časoch bude chýbať…môžeme aspon na youtube čerpať „z prameňa“ (ktorý iný vypokali, aby sme mohli piť… (Parafráza na E.T. Setonov výrok)

 

Idem, zoberiem ešte aspoň dve vrecia bordelu…ostatné nechám na FB skupinu „Upracme si Petržalku“. Vďaka. Držme si palce…A ozvite sa, Vážení občania….píšem to tu vyše hodinu…ospravedlnte prípadné preklepy, mám síce dve VŠ, titul Bc. dvakrát (filozofia a sociálne práca), ale nejak možno nik nezistil, že som možno dislektik…vďaka ére pre ktorú je typické tzv. „skupinové myslenie“—možno by som mal viac kresliť, rezbárčiť, hrať na gitaru…keď sa mi nechce po sebe čítať „múdrosti“—-nech žije  naše školstvo:-) ..bez reforiem a záujmu spoločnosti…veď potom si zvolíme, koho treba, či netreba…nejako bolo a nejako bude…ako sa hovorí…hej, snažím sa byť úprimný a autentický, to sa vraj cení…

 

 

Teraz najčítanejšie