Denník N

Nesúhlasím so zatváraním prevádzok a so zákazom hromadných podujatí

(Foto: autor)
(Foto: autor)

Dve z množstva opatrení, ktoré využíva vláda na boj proti pandémii, sú v intenzite ich nasadenia u mňa celkom za čiarou.

Prešiel rok od začiatku prvých opatrení vlády proti pandémii ochorenia covid-19. Presne pred rokom, 9. marca 2020, zakázal Úrad verejného zdravotníctva SR po prvýkrát organizovanie športových, kultúrnych aj verejných podujatí na Slovensku. O dva dni neskôr, 12. marca 2020, vydal ÚVZ SR opatrenie, ktorým prvýkrát zatvoril niektoré prevádzky.

Prakticky počas celého tohto obdobia, s výnimkou letného obdobia v obmedzenom rozsahu, nemôžu ľudia, ktorých povolanie je nevyhnutne spojené s hromadnými podujatiami, vykonávať svoju prácu. Teda aktivitu, ktorá je nielen ich živobytím, ale tvorí významnú časť toho, čo napĺňa ich život.

Ich presný počet nepoznáme. Môže ísť o desaťtisíce ľudí. Prieskumu ministerstva kultúry (pdf) z novembra minulého roku sa zúčastnilo takmer dvetisíc firiem, 4.300 osôb a 709 neziskoviek.

K tomu pripočítajme desaťtisíce ľudí, ktorí nemôžu vykonávať svoje povolanie už štyri mesiace za ostatný rok, nakoľko nemôžu otvoriť svoje prevádzky.

Sýty hladnému neverí

Všetci spolu znášame obmedzenia mobility v záujme vlády sploštiť pandemickú vlnu. Títo ľudia však znášajú aj príliš tvrdú, negatívnu externalitu v zákaze výkonu ich povolania pre opatrenia, ktoré sú uplatnené na všetkých, no ostatní nimi tak netrpia.

„Mnohí z tých, čo nás chceli prekričať, nechápali, prečo sa sťažujeme a nepoznajú pocit existenciálnej úzkosti umelca na voľnej nohe. Nezažili to na vlastnej koži a nevedia, aké to je žiť bez istôt, ktoré oni majú. Sýty hladnému neverí. Ten existenciálny tlak nikomu neželám,“hovorí violončelista Jozef Lupták.

“Manželka má ubytovanie v penzióne od leta na nule, obchodík z detským oblečením sú už dva mesiace zatvorené a od jesene pokles tržieb, lebo keď deti nechodia do školy, tak mamičky ani toľko nenakupujú. Ja mám obchodík zameraný na snowboarding a lyžovanie, plus požičovňa. Čosi som predal pred Vianocami, ale naša chvíľa mala prísť od vianoc do 7. marca a keďže vleky nejdú, tak sa nepredáva, ani nepožičiava. Jediné, čo sa trochu hýbalo, boli bežky, ale to je len zlomok. Ešte mám e-shop, v ktorom predávame dresy na gymnastiku a tanec, ale školy a krúžky zatvorené. Tiež stojíme prakticky na nule a na jeseň prepad tržieb 80 %. Ako sa hovorí, sýty hladnému neverí,” píše mi jeden môj známy.

Nesúhlasím s dvoma opatreniami

Súhlasím s mnohými opatreniami vlády v ekonomickej aj zdravotníckej oblasti. Aj s tými, ktoré v obmedzenej miere vyrobia dlh, aj s tými, ktoré čiastočne preferujú jednu zdravotnú starostlivosť na úkor druhej. A samozrejme, súhlasím s R-O-R.

Súhlasím tiež s veľmi krátkodobými obmedzeniami v otvorení prevádzok aj v zákaze hromadných podujatí, ako aj s dlhodobejšími opatreniami v znížení hustoty ľudí v prevádzkach a na podujatiach.

Som si vedomý, že aj vlády v mnohých krajinách zatvárajú prevádzky a zakazujú hromadné podujatia. Aj toho, že vlády sa kŕčovito boja nevyužiť všetky nástroje na obmedzenie mobility z obavy, že budú obviňované z nedostatočnej dôraznosti v zabraňovaní predčasným úmrtiam.

Zásadne však nesúhlasím s tým, že tieto dve opatrenia považujú vlády za nástroj, s ktorým možno narábať ľubovoľne a v akomkoľvek rozsahu.

Štyri mesiace a rok sú pre mňa úplne neprijateľné.

Ľudia, ktorí sa venujú svojmu povolaniu, musia mať od vlády jasné pravidlá. Napríklad: zatvoríme vás na dva týždne, ale potom vám garantujeme, že budete mať najmenej mesiac otvorené pri dodržaní niektorých obmedzení. Garantujeme vám, že aj keby sa o dva týždne táto ťažká situácia nezlepšovala, tak s ňou budeme ďalší mesiac bojovať bez takých opatrení, ktorých negatívne dôsledky by sme museli zvaliť opäť najmä na vás.

Zásadne nesúhlasím s tým, že vláda zakazuje ľuďom vykonávať svoje povolanie v takom dlhom a drastickom rozsahu.

(Ilustračné foto: autor)

Neprejdú

Už rok žijeme dobu, ktorú psychicky ťažko znášajú nielen ľudia, ktorí nemôžu vykonávať svoje povolanie, ale aj státisíce ľudí, ktorí nemôžu využívať služby ich povolania, ktoré sú pre nich dôležitou súčasťou náplne ich života.

Vláda sa rozhodla využívať tento extrémny nástroj, pretože vychádza z presvedčenia, že je to jej prirodzenou úlohou. Využila ho na začiatku pandémie aj Pellegriniho vláda a nie je dôvod myslieť si, že by ho nevyužívala akákoľvek iná vláda, pretože príliš veľa ľudí na Slovensku chce, aby vláda túto úlohu mala.

Dôsledkom tohto konania vlád však máme nabehnuté na veľa rokov rozliezajúceho sa socializmu, teda vytvárania závislosti na štáte.

SaS dlhodobo požaduje postupné otváranie prevádzok. Navrhuje aj univerzálny odškodňovací zákon, ktorý však nenachádza súhlas koalície a naposledy ho dokonca vedúci Úradu vlády Július Jakab ani nezaradil na rokovanie vlády.

Moje vnímanie prirodzenej úlohy vlády v boji proti pandémii vylučuje používať inštitút zákazu hromadných podujatí a zatvorenia prevádzok v takomto rozsahu. V tomto vnímaní som, usudzujem z množstva diskusií, vo výraznej menšine.

V mojom hodnotovom svete vláda nesmie chrániť obyvateľov pred predčasnými úmrtiami za akúkoľvek cenu, teda aj za cenu stratených existencií a budúcich predčasných úmrtí. Určiť si hranicu, za ktorú nepôjde, je bolestné, ale zodpovedné.

Som presvedčený o tom, že o pár rokov zistíme, že vláda týmito dvomi drastickými opatreniami v snahe zabrániť prenosu ochorenia, ktoré nespôsobila, sama vytvorila chorých ľudí a chorú spoločnosť.

Tieto dve opatrenia budeme vnímať ako príbeh obrovskej, osudovej chyby.

Radovan Kazda
Autor je poslanec NR SR za SaS, člen OKS.

Teraz najčítanejšie

Radovan Kazda

Poslanec NR SR za SaS. Venujem sa hospodárstvu a environmentálnym reguláciám. Som členom Občianskej konzervatívnej strany.