Denník N

Rodičovské komplexy

Asi všetci poznajú príslovie: „aká matka, taká Katka, aký otec, taký syn“. Môžeme ho vnímať ako odkaz na genetiku a fyzickú podobnosť. Môžeme hovoriť o hodnotách ktoré sa prenášajú z jednej generácie na druhú. Dnes však budeme hovoriť o tom, ako sa obraz otca a matky prenáša do detí a ako ich ovplyvňuje v ich živote.

Podkladom nám bude kniha od Vereny Kast: Otcové – dcery, matky – synové, v ktorej autorka skúma rodičovské komplexy a ako pomáhajú a bránia v utváraní identity dieťaťa.

Rodičovské komplexy

O komplexoch možno hovoriť ako o fragmentoch, ktoré treba integrovať, pretože inak začnú žiť svojim vlastným životom a zasahovať nám do života a to často bez toho, aby sme si to všimli. Dnes budeme hovoriť o materských a otcovských komplexoch – o tom ako otec a matka sprevádzali dieťa na ceste životom a ako sa to prejavuje.

V živote dieťaťa zohrávajú otec s matkou dôležitú úlohu. A to v niekoľkých oblastiach. Dieťa ich vníma ako vzor. Utvrdzuje sa vďaka nim o svojej hodnote. Potvrdzuje si tu svoju mužnosť či ženskosť. Učí sa budovať vzťah k opačnému pohlaviu. Problémom je, ak rodičia nemajú k sebe pekný vzťah (ako manželia). Odkiaľ sa dieťa naučí tomu, ako by vzťah mal vyzerať? Problémom však tiež je, ak jeden z rodičov je dominantným, alebo ak je neprítomný. A v neposlednom rade je dôležité, aby sa dieťa od rodičov mohlo odpútať – aby sa pripravilo na život – získalo vlastnosti vďaka ktorým sa bude môcť osamostatniť a založiť si rodinu, aby následne nadviazalo na predchádzajúci vzťah s rodičmi, ale už na inej „úrovni“.

Obraz otca a matky môže mať veľa podôb. Jung by povedal, že achetypov. Ale do takej hĺbky ísť nemusíme. Stačí vedieť, že existuje veľa spôsobov, ako byť otcom a matkou. Niektoré sú pozitívne a iné negatívne. Ale aj pozitívne môžu dieťaťu uškodiť, ak v dôležitej fáze toto materstvo či otcovstvo dieťa neintegruje (nevezme si z neho čo uzná za vhodné), prípadne ak mu rodičia nedovolia, aby sa odpútalo.

Skôr než prejdeme ku konkrétnym príkladom, treba povedať dve veci. Samotných podôb otcovstva a materstva je veľmi veľa. Preto mnohé veci budú len v náznakoch. A znovu treba zdôrazniť, že aj to čo bolo pozitívne, môže sa zmeniť na negatívne, ak dieťaťu bráni vybrať sa vlastnou cestou.

Matka, ktorá sa stará

V prvom prípade máme ženu – matku, ktorá sa celá obetovala preto, aby rodina mala zázemie domova. Vytvorila priestor, kam sa všetci radi vracali. Otec bol skôr v úzadí. Mohli by sme hovoriť o matke, ktorá je milujúca a ktorej na deťoch záleží. V krátkom čase u mňa v kresle skončil jej syn, aj dcéra.

Syn nedokázal odísť z domu. Až tak veľmi ho matka pripútala k sebe. Vo vzťahoch hľadal náhradu za svoju matku, pretože nebol samostatný. Hľadal niekoho, kto by mu nahradil „servis“, ktorý pre neho zabezpečovala matka. Nemusel urobiť nič preto, aby ho matka milovala. A tak mu chýbala ctižiadostivosť. Jeho vzťahy krachovali na tom, že tí druhí niečo od neho požadovali. Jeho matke stačilo, že bol jej synom a že ju neopustil. Bol večným synom svojej matky. Mal problém vytrvať a niečo dotiahnuť do konca. To všetko si vyžadovalo príliš veľa námahy. Matka ho nepochybne milovala, škoda že mu nedovolila sa odpútať, prípadne mu dať impulz, aby odišiel (osamostatnil sa).

Dcéra sa pomerne rýchlo identifikovala s matkou. A po jej smrti ju pomerne rýchlo nahradila. Stala sa tou, ktorá znovu z domu vytvorila domov. Vytvorila zázemie pre všetkých a veľa sa preto obetovala. Teraz sa ocitla v depresií, pretože jej deti porušili zvyklosti a rozhodli sa osamostatniť. Mala pocit, že jej obeta bola márna. Ale obraz / vzor matky ju zväzoval aj v iných oblastiach. Partnera si našla takého, ktorému vyhovoval práve tento obraz. Teraz zistila, že ju zväzuje. Deti už odišli. Ako to zasiahne jej vzťah s mužom? A bude schopná prijať lásku preto, aká je? Ak doteraz ju milovali preto, čo robila?

To bol pôvodne pozitívny materský komplex, ktorý sa zmenil na negatívny. To čo pôvodne vytváralo zázemie, v istom okamihu bránilo v raste a v osamostatnení. Ťažko povedať, či deti mali byť priebojnejšie, alebo matka mala dať impulz.

Otec, ktorý sa stará

V druhom prípade došlo k takej polarite, kde otec sa viac venoval synom a matka dcéram. Otec sa tak moc venoval synovi (a nepomerne viac než dcéram), že ich vzťah bol veľmi silný. Otec sa v synovi videl a uprednostňoval ho pred dcérami, občas dokonca aj pred manželkou. Cenou za túto pozornosť a prijatie bolo, že syn musel otca prijať ako vzor, ktorý má vždy pravdu a proti ktorému sa nedá namietať. Dnes synovi chýba ťah na bránku. Bez problémov prijíma akúkoľvek autoritu a podriaďuje sa jej. Dodnes hľadá prijatie a pochopenie, už nie od otca, ale od mužov, ktorí sú starší od neho a otca mu nahrádzajú. Problémom je pre neho aj vzťah so ženami – ženu prijíma len ako tú, ktorá dotvára domácnosť a vytvára zázemie – myslím tým, že navarí a postará sa, aby bolo čisto. Nie je pre neho rovnocenným partnerom. Otec tu zabránil synovi, aby sa stal sám sebou.

Ale výrazný otec môže byť problémom aj pre dcéru. Otec dcéru veľmi obdivoval a pýšil sa ňou. Dokonca ju postavil na piedestál nad svoju manželku a ona hoci malá, vnímala to, že matku porazila. Odvtedy ju priťahujú starší muži. Ako by jej nahrádzali vzťah s otcom. Väčšinou takýto otec zasahuje dcére do výberu partnera, pretože je jeho konkurentom. Tu k tomu neprišlo, pretože jej nápadník pracoval v otcovej firme a bol doslova ako by mu z oka vypadol. A otec sa v ňom videl. V podstate v ňom videl seba. Ako vyzeral jej vzťah s manželom? Podriadila sa mu tak, ako otcovi. Nebol to rovnocenný vzťah. Keďže bola šikovná, v čisto ženskom kolektíve sa pomerne rýchlo presadila. Ale ak by sa jej postavil muž, akceptovala by ho bez boja. Má dobrý pocit zo seba, keď ju muž obdivuje. A tím sa stáva zraniteľná. Vlastne aj ku mne prišla kvôli vzťahu s manželom, zamilovala sa do staršieho muža, nie kvôli sebe…

V obidvoch prípadoch to otec prehnal so starostlivosťou. Až tak, že v prvom prípade sa syn stal dominantný a v druhom sa dcéra stala pasívnou a páčili sa jej starší muži… Aj tu pôvodne pozitívny obraz otca muža, sa stal záťažou. V niečom je tento obraz bolestnejší, pretože podľa klasickej psychológie, by otec mal byť tím, kto dá impulz k odpútaniu. To puto medzi matkou a dieťaťom je predsa silnejšie.

Matka prítomná, ale chybujúca

V treťom prípade budeme nazerať na matku, ktorá bola negatívnou postavou. Jej príbeh nepoznáme, nesúďme ju. Ale ako matka zlyhala.

Otec z domu často odchádzal, deti časom mali podozrenie, že z domu uteká pred matkou. A matka? Nie že by sa nesnažila, ale dom nebol domovom, na nikoho nemala čas. Nebola osobou, ktorá rodinu spája, každý tam bojoval sám za seba. A keďže dcéra mala veľa súrodencov, nájsť si kúsok miesta pre seba bolo zložité. To však môže byť aj pre jedináčka, ak ho rodičia ignorujú. Keďže nezažila skutočné prijatie, chýbal jej pocit vlastnej hodnoty. A keďže toto prijatie nezažila ani ako žena zo strany matky – teda ženy, mala problém prijať seba ako ženu, vnímať seba ako príťažlivú a peknú ženu. Neskôr svoju ženskosť začala objavovať vďaka iným ženám. V práci inklinovala k veľkým výkonom. Musela podať veľký výkon, aby mala dobrý pocit zo seba. To že je a je na nej čo obdivovať, zjavne nestačilo. Aké ťažké pre ňu bolo získať dobrý pocit. A aké ťažké by to bolo, keby mala rodinu a deti? Po tom, všetkom bola citovo chladná. Pred vzťahom dávala prednosť úniku do sveta fantázie.

Ak u ženy bol výkon cestou, ako mať dobrý pocit zo seba, ešte výraznejšie to je u syna, ktorý má takúto matku. V tomto prípade matka bola prítomná, ale bezradná. Syn bol často chorý a ona mu nevedela pomôcť. On vo svojom detskom veku to nedokázal pochopiť, nevedel že za to nemôže. Jednoducho sa obviňoval z toho, že matka je nešťastná. Otec bol neprítomný. Možno keby sa mu viac venoval a trochu ho „okresal“. Bol by silnejší a menej ustráchaný. V tomto prípade syn hľadal útechu v práci a tvrdo pracoval. Vďaka tvrdej práci pomerne rýchlo pracovne stúpal. Keďže bol aj pekný, začal mať veľa nápadníčiek, hoci bol ženatý. Za manželku si vzal ženu, ktorá bola depresívna. V podstate spolu vytvorili domácnosť podobnú tej, ktorú zažil ako dieťa. Aj jeho otec bol neprítomný (hoci pre prácu). V tomto prípade chladnosť vzťahu ho robila voči iným ženám zraniteľným a bolo pre neho ľahké podľahnúť…

Aj tu možno vidieť matku, ktorá nie že by nechcela. Možno nevedela, možno sama nedostala. V každom prípade nebola úplná. Jej obraz bol narušený. Syna ten obraz poškodil pri hľadaní partnerky a dcére bránil v prijatí seba.

Prítomný, ale chybujúci otec

Vo štvrtom prípade máme negatívnu postavu otca.

Smerom k synovi je asi najlepším príkladom príbeh Franza Kafku. Jeho dopis otcovi je všeobecne známy. Jeho otec bol výrazný a dominantný. A ako sa jeho syn vzďaľoval jeho predstavám, jeho otec bol viac a viac s ním nespokojný. V podstate ho zavrhol. Ak bude robiť to, čo chce otec, nebude sám sebou. Ak bude sám sebou, jeho otec ho neprijme. Podriadi sa otcovi, alebo sa vzbúri? A pritom, ak by ho otec prijal, mohol by byť sám sebou a milovaný. Ale to by nebol negatívny obraz… Syn pochyboval o sebe, bol málo priebojný. Básne vydali po jeho smrti a aj to v rozpore s jeho túžbou (mali byť spálené). Ak by nevyšli, dnes by sme o ňom nevedeli. Žien sa bál. A mal problém prijať ocenenie od iných mužov. Ako prijať ocenenie od iných, ak chýbalo ocenenie od otca? Ako by ste držali v rukách náradie a nevedeli, ako ho použiť…

U dcéry bol negatívny otcovský vzor spojený s tím, že otec ju stále zhadzoval. Nech urobila čokoľvek, nebola dosť dobrá. Zhadzoval ju aj ako ženu. Do života vstupovala s tím, že nemala pocit vlastnej hodnoty a neverila si. Mala problém nadviazať aj vzťah, veď kto by ju miloval? A aj po rokoch čo sa odsťahovala, tak veľmi túžila po prijatí a uznaní zo strany otca. Je to o to smutnejšie, že jej matka sa snažila jej pomôcť a kompenzovať negatívne prejavy zo strany otca. Lenže niektoré prejavy kompenzovať nemožno, prípadne skôr ich nahradí iný muž (alebo žena u syna) a aj to nie úplne.

.

Obdobie puberty je tím obdobím, kedy syn / dcéra sa začnú odpútavať od svojich rodičov a prehodnocovať ich obraz. Ak bol pozitívny, ľahšie ho dotvoria podľa seba a ľahšie budú postupovať v práci a zakladať si rodinu. Ak pozitívny nebol, najprv musia tieto „veci“ v sebe opraviť inak riskuje, že jeho život sa vyberie iným smerom akoby chcel, prípadne si ho nedokáže naplno vychutnať.

Kedysi bežal v tv seriál Frasier. V jednej časti Frasier psychiater dával terapiu svojmu šéfovi, ktorému sa rozpadlo manželstvo. Nakoniec pri analýze skončil pri vzťahu s otcom, ktorý  bol komplikovaný a rozplakal sa. Vtedy prišiel Frasierov otec Martin a povedal – „som zvedavý na koho to hodíte, keď tu nebudeme!“ Rodičia môžu negatívne ovplyvniť dieťa, ale potom je výzvou pre dieťa sa s tým popasovať. Bude to mať ťažšie, o tom nikto nepochybuje. Ale napriek tomu môže mať nakoniec pocit vlastnej hodnoty a aj dobrý vzťah. Je to problém, s ktorým sa dá pracovať.

Tomáš Hupka

Verena Kast vyštudovala filozofiu a psychológiu. Prednáša na Inštitúte C. G. Junga a na univerzite v Zurichu. Dnes sme si od nej priblížili knihu Otcové – dcery, matky – synové.

 Zdroj fotografie:

www. talkspace. com

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Vzťahom som sa začal venovať pred 10 rokmi, cez blogy na stránke .týždňa.

Potom nasledovalo obdobie, kedy som pripravoval stretnutia pre ľudí, ktorí sa chceli pripraviť na vzťah. Sám som spolu s pani manželkou absolvoval kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee.

O vzťahoch som znovu začal písať cez blogy na stránke denníka N. Pridal som aj témy z oblasti životného štýlu, keďže je dôležité ako človek žije a to sa prenáša aj do jeho vzťahu.

Venujem sa témam, ktoré ma zaujímajú, ale aj témam ktorými žijú iní ľudia...

Aktuálne "zastrešujem" projekt www.knihypredusu.sk - eshop so starostlivo vybranými knižnými titulmi...

Prajem Vám príjemné čítanie! Tom