Dali sme im domov, miesto, kam sa budú môcť vždy vrátiť

Bývajú v romantickom domčeku. Sú však realisti. Odkrývajú bez prikrášlenia, o čo vlastne zväčša ide, keď si ľudia adoptujú deti. Sú vďační a majú chuť sa podeliť o svoju skúsenosť s adopciou. Je to ťažké, napriek tomu krásne. Sú šťastní. Dali deťom domov, miesto, kam sa budú môcť vždy v budúcnosti vrátiť, čo by im žiadny detský domov dať nemohol. ManželiaKovácsovci.

Kedy vzniklo vaše rozhodnutie adoptovať si deti?
Súvisí s „nemožnosťou“ počať biologicky, o ktorej píšeme ďalej.

Kto alebo čo vás motivovalo k adopcii detí?
Určite to bola v prvom rade láska k deťom, túžba starať sa o niekoho a v prípade adopcie dať možnosť nejakému dieťaťu žiť v úplnej rodine a mať skutočný domov. Veľmi nám pomohla naša rodinná priateľka Jarka Majáková, ktorá pracovala v tom čase na úrade práce na oddelení sociálnoprávnej ochrany detí. Ona nás posunula, poskytla nám potrebné informácie a podporila nás v rozhodovaní.

Mali ste v okolí náhradnú rodinu? Alebo ste vôbec nevedeli „do čoho idete?
Stanislava: V našom okolí sme nepoznali nikoho, kto by mal deti v náhradnej rodinnej starostlivosti. Čo sa týka informácií „do čoho ideme“ sme si nejakým spôsobom naštudovali, takže aké – také informácie sme mali. Dôležité pre nás bolo to, že ak je problém mať dieťa biologickou cestou, máme aj inú možnosť.

Gabriel: Pokúšali sme sa aj o umelé oplodnenie, ale aktivity smerujúce k oplodneniu boli veľmi finančne a zároveň časovo náročné, po niekoľkých takýchto ,,sedeniach“, kde sme stále nevedeli, čo to bude obnášať, sme sa rozhodli, že už nebudeme ďalej pokračovať.

Ako dlho trvalo vaše rozhodovanie?
Stanislava: Nie dlho. V podstate akonáhle sme zistili, že je problém v biologickom počatí, začali sme riešiť adopciu.
Gabriel: Potom veci nabrali rýchly spád, podali sme žiadosť a dostali sme odporúčanie absolvovať prípravu. My sme sa rozhodli pre Návrat, za čo sme veľmi vďační. Príprava bola veľmi profesionálna a dodala nám odvahu!

Boli vaše rozhodovania ako manželov rozdielne?
Stanislava: Nie. V tomto sme boli jednotní, vyplnili sme dotazník spoločne a slobodne.
Gabriel: Niektoré otázky v dotazníku nás ale zaskočili a museli sme ich trochu rozanalyzovať a posúdiť možné riziká a následky. Samotné otázky boli ťažké na rozhodovanie, museli sme zvážiť, aké deti dokážeme zvládnuť.

Aké boli prvé dni, keď k vám do rodiny prišli chlapci?
Stanislava: Od podania prvej žiadosti prebehlo asi 2 a pol roka. Po tejto dobe sme mali telefonát z úradu práce, že majú pre nás chlapčeka. Síce to nebolo podľa našich požiadaviek v žiadosti, kde sme mali záujem o dieťa do pol roka, ale dostali sme možnosť na interakciu s Adamkom, ktorý mal vtedy 8 mesiacov. Na prvom stretnutí na úrade práce sme sa na základe fotiek mali rozhodnúť, či chceme vidieť Adamka. Bolo to veľmi rýchle rozhodnutie. O pár dní na to sme už absolvovali prvé stretnutie s Adamkom v Detskom domove v Martine, ktoré bolo veľmi emotívne a mali sme pocit, že k sebe patríme odjakživa. Bolo to na začiatku júna a na konci toho istého mesiaca už spinkal vo svojej postieľke doma. Prvé dni boli úžasné, Adamko sa adaptoval úplne skvelo, mali sme nesmiernu radosť, bol bezproblémový, pekne papal, bol nastavený na režim, jednoducho žiadne problémy. Týmto chceme vyzdvihnúť aj prácu profesionálnej rodiny, kde bol Adamko umiestnený od svojich 3 mesiacov. Ďalšie mesiace boli taktiež bezproblémové, po zdravotnej stránke napredoval a bolo všetko v poriadku. Druhú žiadosť sme si podali po úplnej adopcii Adamka a rozhodnutí, že by potreboval súrodenca, aby nebol sám. Keď sme si dávali žiadosť, boli sme v poradovníku zapísaní ako žiadatelia s poradovým číslom 100 – úprimne sme ani nedúfali, že sa nám to podarí. Po necelom roku sa nám na manželkine meniny – 9. júna 2014 ozvali z úradu práce, že
Adamkovi sa práve v tento deň narodil braček Alexander, ktorého sme od prvého momentu začali volať Šaňko. Samozrejme, že to bol to pre náš šok, ale oslovení sme boli na základe toho, že boli s Adamkom bratia (síce nevlastní) a legislatíva uprednostňuje, aby boli súrodenci spolu. Tým pádom sa naša šanca adoptovať si ďalšieho krpca posunula kozmickou rýchlosťou dopredu. 27. júna 2014 sme si Šaňka odvážali z ružomberskej pôrodnice domov. Prvé dni so Šaňkom boli taktiež bezproblémové, bolo to však iné v tom, že k nám prišiel ako trojtýždňový a bolo tomu potrebné prispôsobiť celú domácnosť.

Gabriel: Prvé dni nám veľmi pomohla manželkina sestra a mama, ktoré nás „zasvätili“ do tajov starostlivosti o takéhoto krpca.
Stanislava: „Magické“ na tom všetkom je to, že biologickí rodičia majú možnosť pripraviť sa na príchod dieťaťa 9 mesiacov a zabezpečiť všetko potrebné. My sme na to mali ani nie 2 týždne, ale bolo to celkom vtipné a hlavne rýchle, keď na to teraz spomíname.

Ako prebiehal po legislatívnej stránke proces adopcie?
Stanislava: V našom prípade išlo všetko veľmi rýchlo. Pomocnú ruku nám pri všetkých úkonoch súvisiacich s právnymi náležitosťami podali ochotné pracovníčky Úradu práce Ružomberok, Žilina a Čadca a Návratu v Žiline. Na základe ich rád sme všetky rozhodnutia preberali osobne, čo urýchlilo celý proces v tom, že sme nemuseli čakať na doručenie poštou a preto sa nám od podania návrhov na predadopčnú starostlivosť podarilo mať našich chlapcov takto rýchlo doma – do jedného mesiaca. Boli to cenné rady, za ktoré sme veľmi vďační a odporúčame ich aj ďalším rodičom, ktorí majú záujem o náhradné rodičovstvo. Po deviatich mesiacoch od podania návrhu na predadopčnú starostlivosť môžu rodičia podať návrh na adopciu dieťaťa, kedy prebehne súd a dieťa „získa“ nové priezvisko po svojich adoptívnych rodičoch. Aj tento proces v našom prípade prebehol bez komplikácií. Samozrejmosťou boli zo strany úradu práce a Návratu nejaké návštevy v domácnosti na „preverenie“ rodinnej situácie a životných podmienok, ktoré sme brali ako samozrejmosť v rámci prípravy na náhradnú rodinnú starostlivosť.

Ako reagovalo okolie?
Stanislava: Keďže sa to všetko zomlelo veľmi rýchlo, vedela o našom rozhodnutí iba najbližšia rodina. Reakcie okolia boli veľmi pozitívne. Prvý moment bol pre okolie šok, v podstate sme v tej rýchlosti ani nestihli povedať, že k nám čoskoro zavíta nový člen rodiny. Okolie pozitívne prijalo a doteraz prijíma chalanov, nepostrehli sme žiadne negatívne reakcie alebo „ukazovanie prstom“.

Ako sú na tom chlapci zdravotne?
Stanislava: Fyzicky sú chalani zdraví, nemáme s nimi žiadne problémy. U detskej lekárky sa ukazujeme len na pravidelných kontrolách a očkovaniach, čo je úžasné. Chlapci nemajú problém so žiadnym jedlom, majú pravidelný režim a veľmi veľa času trávime aktívne – pobyt vonku, šport, turistika. Sú však isté problémy z hľadiska genetiky, s čím sme aj počítali a ktoré sa snažíme riešiť. Chalani sú v škole a škôlke integrovaní, navštevujeme pravidelne súkromné psychologické centrum. Adamko má poruchu aktivity a pozornosti, absolvujeme s ním terapie zamerané na biofeedback. Šaňkovi boli diagnostikované poruchy autistického spektra a v centre sa už tretí rok venujú jeho príprave do školy.
Gabriel: Poruchy autistického spektra prinášajú rôzne situácie, ktoré sú niekedy vtipné, inokedy pre okolie rušivé (rád sa hrá na psíka, fascinuje ho ozvena v jaskyni, hlasno rozpráva a pod.), ale zvykli sme si, že sme stredobodom pozornosti.
Stanislava: Adamko už bol aj na diagnostike fetálneho alkoholového syndrómu, z ktorej mu vyšla diagnóza statická encefalopatia. So Šaňkom sa na túto diagnostiku ešte len chystáme, keďže kvôli korone sme museli zrušiť už dva termíny. Postupnými krokmi sa však posúvajú dopredu, z čoho sa veľmi tešíme, aj keď je to niekedy veľmi ťažké. Snažíme sa im čo najviac pomôcť zmierniť ich genetické dedičstvo. Sú to naše slniečka, ktoré milujeme nadovšetko a urobíme, čo bude v našich silách a možnostiach, aby boli v pohode.

Čo vám náhradné rodičovstvo dalo?
Stanislava: Veľmi veľa. Trpezlivosť, trpezlivosť, trpezlivosť, pochopenie, vzájomnú súdržnosť a veľa, veľa lásky.
Gabriel: A pevné nervy!

Čo sú najväčšie rodičovské výzvy?
Stanislava: V podstate je každý deň pre nás výzvou, tak ako pre každého rodiča. Výchova detí je veľmi zodpovedná úloha, či už sú to deti biologické alebo deti prijaté. Myslíme si, že najdôležitejšie je dať deťom veľa lásky, porozumenia a podpory. Dôležité sú aj hranice, pravidlá fungovania a povinnosti. Všetko samozrejme prispôsobené veku a mentálnej úrovni dieťaťa. Čiže suma sumárum: viera, nádej a láska!
Gabriel: A znovu pevné nervy!

Ešte pár faktov na záver
Stanislava: Mama našich detí pochádzala z rodiny, kde boli veľké problémy, kvôli tomu ani nedokončila ZŠ. Niekedy žila na ulici, inokedy v nejakej drevenici, zdravotnú starostlivosť nemala dobrú. Podľa informácií, ktoré máme, nebola alkoholička, ale alkohol príležitostne pila, preto aj tie diagnostiky fetálneho alkoholového syndrómu. Momentálne je ich matka umiestnená v domove sociálnych služieb, z čoho sa veľmi tešíme, pretože hneď od začiatku sme boli za to, aby sa jej nejakým spôsobom pomohlo. Krstné mená chlapcom sme nemenili, nechali sme tie, ktoré vybrala ich biologická mama.

Prečo ste sa rozhodli chlapcom nemeniť krstné mená?
Gabriel: Z prozaického dôvodu – páčili sa nám. Zároveň sme to nepovažovali za dôležité, mali sme iné starosti a radosti, ktoré s nimi bolo potrebné riešiť a nastaviť po ich príchode k nám.

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí si chcú adoptovať dieťa a boja sa, že adoptované deti si so sebou v balíčku prinesú aj niečo ťažšie v oblasti ich emócií alebo genetiky?
Gabriel: Základné odporúčanie na úvod – ak o tom nie ste obidvaja na 100% presvedčení, určite sa touto cestou nepúšťajte. Netreba sa automaticky báť a riešiť, čo všetko sa môže stať, ak…..
Stanislava: V podstate v žiadosti si „zadáte kritériá“, na základe ktorých určíte, či máte záujem o dieťa aj s nejakým hendikepom, dieťa drogovo závislých rodičov alebo „relatívne“ zdravé dieťa. S tým „balíčkom“ tráum a dedičnej výbavy treba rátať každopádne, ale veľa lásky, trpezlivosti, pochopenia a samozrejme odbornej pomoci určite vo veľkej miere tieto starosti eliminujú.

Gabriel: Dôležitá je dobrá príprava, tá vám dá odpovede na viacero otázok. Kompetentní úradníci vám poskytnú všetky potrebné informácie, ktoré budete potrebovať a dovolia vám nahliadnuť do lekárskych správ a iných právnych dokumentov, aby ste vedeli, do čoho idete. O pozitívnom prístupe k životu samozrejme ani nebudeme hovoriť, veľmi nám pomáha aj viera.
Stanislava: Treba to brať tak, že aj biologické deti majú problémy a nikto vám nezaručí, že len vďaka tomu, že budete mať „vlastné“ deti, život s nimi bude jednoduchý. Veď s deťmi musia byť starosti, ináč by boli rodičia zbytoční.

Čo vám na vašom spolužití s deťmi robí najväčšiu radosť?
Stanislava: Určite to, že naši chlapci majú svoj domov, milujúcich rodičov, ale aj ďalších príbuzných a známych, že vôbec nepociťujú niečo také, ako odmietanie, neistotu alebo „nelásku“ (neviem to momentálne ináč vyjadriť). Je úžasné sledovať, ako napredujú, akí sú šťastní, veselí a vďační. To je tá najväčšia radosť určite pre každého rodiča – zdravé a šťastné deti …a ešte keď sú aj poslušné, tak je to úplná pecka.
Gabriel: Keď po celom, miestami náročnom dni, večer, keď už deti spia, zasvietim svetlo na chodbe a idem ich skontrolovať do izieb, či je všetko v poriadku – pozerám sa na nich, ako si spokojne odfukujú a to ma napĺňa spokojnosťou, že sme im dali DOMOV, miesto kam sa môžu vždy v budúcnosti vrátiť. Toto im žiadny detský domov (Centrum pre rodiny s deťmi) nedá. Želám si, aby každé dieťa mohlo mať milujúcich rodičov, či už biologických alebo náhradných, a tí im mohli poskytnúť lásku, istotu a rodinné zázemie, ktoré tak veľmi potrebujú.

Denisa Ničíková – psychologička a koordinátorka Centra Návrat v Žiline

Chceme dodávať odvahu a odbornú podporu aj ďalším rodinám, ktoré sa rozhodnú vykročiť dobrodružnou cestou adopcie alebo pestúnstva. Môžete nás v tom podporiť 2 % vašej dane.