Trochu sa trápim, ale ináč sa to dá
Keď sa slnko vyhuplo nad obzor, vyskočila som z pelechu, hodila do seba niekoľko malín a šla som, tichá, graciózna, prezlečená za lesné zviera, pozrieť hore na zastávku, čo je nové v knižnej búdke.
V knižnej búdke sedel Antoine. Malý, asi dvadsať centimetrov. Nohami nehompáľal, veď to dospelí muži nerobia. V rukách, zložených v lone, húžval leteckú čiapku.
Ako sa máš, Antoine?
Trochu sa trápim, ale ináč sa to celkom dá.
Takto sme sa dali do reči.
Teraz sme u nás doma, sedíme na koberci a vyrábame vrak. Primerane veľký, čiže malý. Dobre to pôjde z rolky od toaletného papiera, to mi bolo okamžite jasné, a k tomu mám nejaký kartón a výkresy. Antoine ma pozorne sleduje. Povedala som, že ľahšie by bolo najprv vyrobiť lietadlo a z neho potom vystrihať nejakú havarovanú podobu, ale s tým Antoine nesúhlasí, nie, krúti hlavou, žiadne lietadlá, to, čo hľadám, je vrak.
Na chvíľu sa tu zastavilo slnko, napokon však pokračuje v ceste; za oknom sa zmráka.
Přistál jsem za klidného večera.
Punta Arenas!
Opírám se zády o studnu a dívám se na děvčata. Na dva kroky od půvabných dívek vnímám ještě ostřeji lidské tajemství. Ve světě, kde jeden život tak dobře navazuje na druhý, kde se květy mísí s jinými květy přímo ve větrnými loži, kde jedna labuť zná všechny labutě, si vytvářejí samotu jen lidé.
Šanujem prírodu, pre seba aj pre všetkých, čo prídu po nás, ale mám dve veľké slabosti, a to priesvitnú lepiacu pásku a potravinovú fóliu, oboje je podľa mňa výborný vynález.
A na vrak sa hodia.
Antoine navrhuje ihlu a niť, rád by videl švy, rád by videl spoje, trvám však na svojom. Zároveň to bude dobrá tepelná izolácia, presviedčam ho. Trochu je roztrpčený, takého svojhlavého mechanika ešte nevidel, hovorí.
Keď si urobíme prestávku a vybalíme salámové chleby, upokojí sa. Zahryzne sa do krajca, naširoko usmiaty. Presne ako počas tých dlhých ciest na juh, keď rozvážal poštu. Toulouse, Alicante, Agadir. A ďalej do Dakaru, za ním Port-Étienne, Cisneros.
Miesta, ktoré medzičasom dostali nové mená.
A Juby, to je vlastne stále rovnaké.
Maličká pevnosť na pobreží, kde francúzsky kapitán opatruje tie tri debničky, rozpráva Antoine, ako keby som vedela, o čom je reč. My, mechanici, predsa nikdy neopúšťame zem, my sme malou skrutkou pripevnení k svojmu hangáru.
Tri debničky s dobrou hlinou, pestuje si tam niekoľko rastliniek, veľmi je na ne pyšný. Keď sa zdvihne vietor, znesie ich naspäť do pivnice, do hlbín svojej maličkej pevnosti, aby ich púšť nevysušila. Nosí jednu debničku po druhej, opakuje: „Môj park. Môj pekný.“
Za oknom sa objavia prvé hviezdy, nesmelé a riedke, a viac ich zrejme ani nebude, sme v meste.
Možno by si ten vrak mohla vyrobiť ako-tak funkčný, uvažuje Antoine nahlas, ešte by sme sa predsa len previezli.
Neviem, či sa mi to podarí, hovorím opatrne, a vlastne ani neviem, či chcem.
Celá ty. Žena, opatruješ veci. Na to ťa mám. Aby som sa k tebe vracal. Do súhvezdí tvojho sveta, aby som o tretej v noci po dlhom lete naprieč krajinou pristál medzi ustlaným lôžkom a šálkou kávy, akú mám rád. Aby si ma pripútala, keď som príliš ľahký, k sebe a k záhradám, k svojmu telu a ku gaštanom v parku, aby som opäť pocítil tiaž a mohol vykročiť pevnejším krokom.
Genevièva… vzpomínáš si, o ní jsme říkali, že je obydlená. Objevil jsem ji, jako se objevuje smysl věcí, a po jejím boku kráčím ve světě, který konečně poznávám zevnitř.
Aby som ľahšie znášal to, čo vidím zhora, hovorí Antoine.
Zdola sa zdá, že sme všetko obsadili, že táto planéta je naša, ale zhora veľmi dobre vidno šíre, nekonečné pláne, krajinu nehostinnú, krajinu, ktorá žije sama pre seba životom, o ktorom my nič nevieme. Celé kontinenty nedotknutých území, dodnes.
Sú návršia z úlomkov morských mušlí, veľmi vysoko v horách, pamätníci čias, keď sa o nás ani netušilo. Sú kilometre a kilometre bielych púští, kde žijú len preludy a sny. A napokon je uličnícka tráva v mestách, tráva, čo vystrkuje nosík spomedzi dlažobných kociek, ako keby prišla na výzvedy z neviditeľného, ale stále jestvujúceho pralesa, ako pripomienka, že to, čo staviame my, nepotrvá.
A napadá mne, že řád světa, v němž žijeme, může pochopit jen ten, kdo je mu sám podroben.
Mohli by sme pracovať celú noc, na tom vraku, poznamená Antoine, keď si všimne, že mi padajú viečka, že už je na mňa neskoro. Ja som vždy lietal v noci, dodáva rýchlo, vyspíme sa cez deň.
Natiahne sa, dlhý ako moja dlaň, na ten žltý koberec, prehodí nohu cez nohu. Lepím krídlo a rozmýšľam; tu všade vidno, kde sa čo začína a končí. Toto je ľudské hniezdo.
Keby si náhodou chcel vedieť, Antoine, vypreparovali sme ťa, zostalo z teba slovníkové heslo, zostalo nadšenie z tvojich nevšedných osudov a zostali nejaké citáty, nevieme nič o mužovi, ktorý stál na svojej osamelej stanici v Juby, dlaňou si tienil nad očami a čakal, kedy sa na obzore objaví lietadlo s poštou.
Mne sa páči toto:
Musíme spustit můstky do tmy.
Cítime, že genéza nie je ukončená, hovoríš, ešte si musíme uvedomiť seba samých a vesmír; musíme sa spustiť do tmy, a nie že viac rozumovať, ale už nerozumovať. Hovoriť viac a než začneme písať, pretvoriť nie svoj štýl, ale všetko v sebe samom.
To krídlo by som ešte trochu pokrčil, inštruuje Antoine.
Zvážim to a súhlasím.
Mesiac sa nenáhlivo posúva po svojej neviditeľnej koľajničke, noc uplýva; spoločnými silami vyrábame obzvlášť pekný vrak.
Antoine si vypýta papier a ležmo, otočený na brucho, píše jeden z mnohých svojich nežných listov.
Maminečko,
z celého srdce Vám děkuji, jste zlatá.
Vaše zavařeniny jsou plné slunce. Ještě nevím, jaké jsou ty ponožky od Vás, ale mám obavy, protože Vy máte ráda hodně nápadné…
Casablanca se píše jako jedno slovo, maminko.
…
Chtěl bych Vám povědět něco zábavného, ale opravdu nic skutečně legračního nevím.
Zhltnul jsem dvakrát zmrzlinu u dvou různých cukrářů. Zmrzlina a (jak je to v té písničce) velbloudi jsou Stvořitelovy dva nejhezčí vynálezy.
…
Můj pokoj je tak smutný, že si ani netroufám odepnout límec a zout se…
A tak se ožením, budu mít malý byt, sporák a líbeznou ženu.
…
Trochu se trápím, ale jinak to jde.
Knižky:
Antoine de Saint-Exupéry:
Noční let, Země lidí, Kurýr na jih (Mladá fronta, 1988)
Antoine de Saint-Exupéry:
Dopisy matce (Karmelitánské nakladatelství, 2006)
