Denník N

Zažiť súčasný tanec na vlastnej koži

Nepodpísanie grantových zmlúv schválených odbornou komisiou Ministerstva kultúry pre banskobystrické Divadlo Štúdio tanca, je jedno z najväčších uplatňovaní politickej moci v kultúre, akých sme boli svedkami naposledy snáď len počas obdobia tzv. mečiarizmu. Chcel by som ponúknuť pohľad na tento súbor zo strany diváka aj divadelného recenzenta, ktorý tento súbor niekoľko rokov sleduje.

inscenácia Roots, foto- Divadlo Štúdio tanca

Súčasný tanec sa stal v posledných týždňoch stredobodom pozornosti slovenských médií a verejnosti snáď viac akokoľvek predtým. Pritom na Slovensku máme štyri- päť festivalov súčasného tanca. Slovenskí súčasní tanečníci sú medzinárodne úspešní, tvoria doma, v zahraničí, študujú, učia, existujú. Takže dôvodov na to, aby sa verejnosť mohla dočítať o súčasnom tanci bolo naozaj dosť. Ale súčasný tanec sa nachádza na okraji záujmu, pritom v  tomto roku je naozaj viac dôvodov na znepokojenie. Na jar na povrch vyplávalo zrušenie plánovaného hosťovania inscenácie Informátori, ktorá sa dotýka kauzy v nadnárodnej spoločnosti. Oceňovaný súbor Farma v jeskyni sa tak ocitol v politických súvislostiach, skončil dramaturgický cyklus súčasného tanca v rámci Slovenského národného divadla či zatvorenie Elledanse jediného bratislavského priestoru pre súčasný tanec.

Udalosti, ktoré začiatkom augusta prebehli slovenskými médiami, spustil oznam Divadla Štúdio tanca na svojej internetovej stránke, že po týždňoch čakania a márnej snahe nadviazať komunikáciu s úradom ohľadne podpísania grantových zmlúv sa rozhodlo vedenie Divadla Štúdio tanca festival Dni tanca pre vás zrušiť. Dostal sa do médií a na slovenské pomery sa ňou slovenské média zaoberali dlhší čas. Protestovali slovenskí kritici a kritičky cez slovenskú pobočku AICT, ozývali sa aktivisti, umelci, ktorí prácu Divadla Štúdio tanca poznali. Uskutočnil sa protest umelcov v budove banskobystrického samosprávneho kraja. Župan Marian Kotleba usporiadal tlačovú konferenciu, kde zverejňoval svoje stanoviská k umeniu a divadlu, ktoré vôbec nenavštívil (už to svedčí o nezáujme). Príčiny, ktorými vysvetľoval svoje rozhodnutie nepodpísať zmluvu s Divadlom na financie, ktoré kraj prostredníctvom získaného grantu, na ktorého vypracovaní mimochodom pracuje divadlo a neparticipuje kraj, nie sú vecného ale cenzorského charakteru. Slová na adresu divadla ako „nemorálne“, „dekadentné“, ktorými sa obrnil, a ktoré na prvé prečítanie pôsobia z jeho úst skôr ironicky, si časť verejnosti vzala za svoje. To je na celej veci najprekvapujúcejšie. Nevzbudzuje to ani ta zvedavosť vidieť produkcie divadla na vlastné oči, ale skôr sa nechať uniesť a pohoršovať sa nad tým, čo za „amorálnosti“ sa na javisku dejú. Bez snahy pochopiť, zamyslieť sa nad významom, opodstatnenosťou. To, čo nás komercia a konzum už odnaučili robiť. Korunu všetkému dala amatérsky pravdepodobne rýchly „google rešerš“ na stránku divadla, v ktorom mala hrať v roku 1981 zosnulá, fotografka Francesca Woodman.

Divadlo Štúdio tanca je jedným mála, ktoré majú svoj priestor svoju budovu. Vďaka zápasom a bojom, ktoré choreografka a riaditeľka Zuzana Ďuricová Hájková podstúpila pre založenie súboru súčasného tanca. Svoje divadlo založila najprv ako súčasť banskobystrickej Štátnej opery a potom sa osamostatnila. Z jej súboru vyšli mnohé tanečné a choreografické mená, ktoré sú dnes na Slovensku a v zahraničí pojmami: Tomáš Nepšinský, Stanislava Vlčeková, Lucia Kašiarová, Daniel Raček či Tomáš Danielis. Spolupracovala s výnimočnými tanečnými a režisérskymi osobnosťami ako Jozefom Fručekom, Petrom Mikom či Jozefom Vlkom. Divadlo Štúdio tanca kontinuálne spolupracuje aj so zahraničnými tanečníkmi, ktorí sa stávajú súčasťou súboru V súbore v minulej sezóne tancovali tanečníci zo Slovenska, Španielska, Českej republiky, v novej sezóne k nim pribudla tanečnica zo Švajčiarska. Za svoju existenciu uvidelo 36 svojich inscenácií. Práve vplyvom choreografických osobností, ktoré v divadle tvoria alebo v ňom hosťujú, môže divák vidieť rôzne podoby súčasného tanca: od neoklasiky až po experiment.

Samotný festivalu Dni tanca pre vás, ktorý divadlo organizuje viac ako desaťročie, ponúkal (a pevne verím, že bude ešte ponúkať) priestor na prezentáciu slovenských a zahraničných tanečných diel, na diskusie aj edukačný program vo forme workshopov a prednášok. Zúčastňovali sa ho študenti tanečných konzervatórií.
V rámci 11. ročníku festivalu mali vystúpiť štyri popredné súbory zo Švajčiarska. Náhodilých a sebašokujúcich internetových divákov, ktorí si na youtube všimli, hviezdu švajčiarskej kultúrnej scény, choreografa Guilherma Botelha v projekte Antens. Zobrazuje v ňom až pietny pohľad na ľudské telo a jeho skladbu. Tanečníci pracujú s nahotou, ale nie je v tom nič nemorálne ani nečisté. Má to svoje opodstatnenie a je za tým cítiť umelecký zámer, citlivosť a úctu k telesnosti. Zrodenie fyzična prostredníctvom nahých tiel nemá šokovať, má upriamiť pozornosť na duchovnú stránku telesnosti, ktorá sa v súčasnosti podáva v rôznych dehonestujúcich podobách.

Dekadencia je zobrazovanie tienistých alebo poklesnutých stránok ľudského života, skepsy a smútku. Súčasný tanec sa nevyhýba ani týmto pocitom, ale snaží sa v mnohých prípadoch dívať sa na javy, ktoré zažíva človek kriticky, ironicky, i s pochopením. A hlavne slobodne. Často som bol svedkom veľmi silných zážitkov, ktoré nemusí divák rozumieť alebo pochopiť, dokonca sa mu nemusia ani páčiť a môže odchádzať z divadla zdesený, rovnako ako môže odchádzať očarený a pozitívne prekvapený. Je otázkou na diskusiu, že či to umelec zobrazuje kvalitne alebo nekvalitne. To je otázka na diváka a je jedno či odborného alebo laického. Súčasný tanec a vôbec tanečné umenie  pracuje prvotne s telom a pohybom, je oslobodený od verbalizácie. Chápem ľudí, ktorým sa nepáči súčasný tanec, mnohokrát ide o tých, ktorý žiadny nevideli, alebo majú s ním zlú skúsenosť. Rovnako ale nechápem ten strach zamyslieť sa, pozastaviť sa nad niečím, čo ma presahuje, čo na prvé videnie nerozumiem. Dnešná masová kultúra pohlcuje, splošťuje a prvoplánovo vedie diváka ku škandalizácii a mnohí diskutéri nielen počas tejto kauzy, ale aj v ďalších z posledného obdobia, v ktorých vystupuje strach, sa v tom vyžívajú, a tým sa správajú vlastne dekadentne oni sami.

Súčasný tanec sa nemusí páčiť masám, ale má rôzne podoby, v ktorých by sa našiel a objavil ich pre seba aj „bežný“ divák. Ide o to prestať sa báť, skúšať, zamyslieť sa nad tým, čo mi tvorcovia chcú povedať.  To, čo pracuje proti umeniu alebo so zdaním umenia sú rôzne formy showbiznisu, kde sa diváci- stávajú konzumentmi televíznych programov. Len majú záujem zarábať a šokovať. Rovnako sú na tom aj výroky predsedu banskobystrickej župy: snažia sa pracovať s ľudským strachom a zbavujú ľudí schopnosti jeho prekonávania a porozumenia a tlačia ju do sféry osočovania, chronickej nenávisti a závisti. Nemusím sa chodiť na umenie dívať, ale je tu priestor, aby umenie mohlo slobodne pracovať bez zlomyselnosti svojho zriaďovateľa a utkvelej predstave či predsudkov, že to s čím je spájaný súčasný tanec je zlé a nemorálne. Finančné prostriedky, ktoré divadlo (nielen Divadlo Štúdio tanca), ktoré potrebuje na svoju existenciu sa pohybujú od prevádzkových nákladov, cez honoráre, produkciu, hosťovanie, pracovné cesty, až po samotnú tvorbu či organizovanie festivalu. Finančná stránka celého letného príbehu Divadla Štúdia tanca zrazu nie je tá najsmutnejšia, aj keď tiež veľmi dôležitá. Hrozivá je snaha privlastniť si k právu rozhodovať o dotácii byť aj arbitrom kultúry a morálky. Pritom by úradu župy malo záležať na samotnej realizácie kultúrneho podujatia s medzinárodnou účasťou, čo by mala byť pre kraj prestížna záležitosť.

Divadlo Štúdio tanca sa aj „napriek všetkému“ púšťa do novej osemnástej sezóny, v ktorej budú zatiaľ uvádzať svoje domovské inscenácie. Aká bude budúcnosť divadla ukážu práve posledné mesiace roka. Súčasný tanec si vydupáva miesto v grantovom systéme- či vo forme samostatnej odbornej komisie pre posudzovanie žiadostí alebo v povedomí divákov. Letná kauza Divadla Štúdia tanca oboznámili slovenskú verejnosť, ktorej väčšina o jeho existencii nevedela, predstavila prácu súboru síce za okolností, za ktoré súbor príliš nestál, ale môže rozprúdiť diskusie nad spôsobom financovania nielen divadiel v zriaďovateľskej pôsobnosti kraja ale aj súčasného tanca ako celku, nad vzťahom kultúry, štátu a divákov samotných.

Teraz najčítanejšie

Marek Godovič

Dramaturgujem, píšem a kritizujem (sa). A píšem o obavách, podvedomých strachoch.