Denník N

Tak som zbalil US – ku na jej posledný vander

Inšpiroval som sa dobročinnosťou iných blogerov, ktorí spontánne zareagovali na nový ťah hry zvanej globalizácia – imigranti do EÚ- ktorí spontánne urobili zbierku humanitnej pomoci, zobrali autá a odviezli potrebné veci ľuďom v núdzi. Najskôr som zobral jednu deku – dedičstvo od babky. Potom som našiel paplón, vankúš. Neskôr spacák, nejaké hračky, knihu o Slovensku (turistický sprievodca). Potom sa mi podarilo nájsť i tatkovú starú US – ku, ktorá má možno toľko rokov, ako ja a bola so mnou tiež na pár letných „vandroch“. Jeho dedičstvo. Nejak sa to do tejto trampskej či čundráckej pomôcky podarilo zviazať, veď to je praktická pomôcka, vynález imigrantov USA z konca 19. storočia…

Vyzeralo to hrozne a inšpirovaný práve tou US – kou, som sa nakoniec rozhodol odniesť to do Starej tržnice , do kaviarne Dobre dobre, a peši.

Ako posledná moja vychádzka. Vybral som si málo frekventovanú cestu z Petržalky, okolo hrádze, cez most Apollo, trochu sa i hanbil za ten „padák“, ktorý som si ako „celej svúj dúm“ (s dekou ale bez rumu …) natiahol na chrbát, ako kedysi pred dvadsiatimi rokmi…

Míňal som autá v tradičnej rannej „zápche“ a myslel na to, že majú prázdny kufor a vlastne väčšina i prázdne auto. Ale majú právo jazdiť, majú právo míňať a aj nezabúdajme na právo znečisťovať spoločné životné prostredie, prírodu. Lebo prírodu si upravujeme hodnotami a kultúrou….

Potom som míňal ľudí s mobilmi v rukách. Niesli si tento znak spoločenského statusu ako „sociálnu barličku“, majúc právo do mňa, do chudáka s „padákom“ na chrbte, bezďáka, i drcnúť. Veď mobil som si niesol v taške, ten tu nechávam, ako svoj status, svoje právo na míňanie peňazí v rámci paušálu, volania zdarma v rámci rodiny a iných …“vymožeností“ našej kultúry či hodnôt, ktoré sme si spoločne zvolili a ktoré si chránime…

Rozmýšľam, že niečo sme tu „posrali“.

Najlepšie roky života, tých krásnych desať rokov produktivity, za ktorú sme vďační globálnemu zamestnávateľovi, ak máme šťastie, vieme jazyky, nemáme rodinu, sme flexibilní a ochotní držať hubu a byť i desať – dvanásť hodín v práci, aby naši rodičia, odchovaní socializmom boli na nás hrdí, chváliac sa, že „ten náš Jožko, či Anička má dobré miesto“, no žiaľ, majú hypotéku, snažia sa, deti ešte nechcú, či už sa im nedarí…

Hej teší ma, keď stretávam mamičky, ktoré zobrali zodpovednosť do svojich rúk, rozhodli sa zmeniť nelichotivú demografickú krivku a i v rámci rodovej rovnosti sa rozhodli pre možnosť, že sa budú chovať ako ženy a poslúchnu hlas „slobody“ vo svojej hlave, či srdci, či tikajúce hodiny a užijú si stav materstva…

Teda teší ma, keď niekoho napadne, že tento stav je prirodzený a že život nezastaví ani naša chamtivosť, ani egoizmus a ani strach, ktorý do nás vkladajú celé roky naše média, s celou tou hierarchiou kultúry, diskursu či očakávaní, akí máme byť, ako máme žiť, čo máme mať.

Hej, niečo sme tu postali a ja sa teším, že možno raz budem mať za suseda učiteľa s početnou rodinou, ktorý šťastne našiel domov a našiel priateľov pre seba a svoju početnú rodinu. Teším sa, keď tu bude žiť plno pracovitých a schopných ľudí, ktorých nebude môcť dav rozoznať podľa žiadneho znaku, podľa žiadneho predsudku vypestovaného v hlave, od neprispôsobivého „Róma“, ktorého takto nepriamo zbavia imigranti stigmy, sociálneho vylúčenia…Teším sa, keď sa podarí zveladiť každý kúsok Slovenska, keď sa znova oplatí pracovať pre nás samých, pre radosť, komunitu, nie pre zisky „globálnych hráčov“. Možno tu raz bude nie EÚ, ALE EAÚ. Nejaká euro – ázijská únia, s hranicami niekde pri Sýrii, ktoré mimochodom dosť kopírujú hranice starej ríše, ktorú budovali Rimania. Tak možno sa podarí vyrovnať rozdiel medzi životnou úrovňou občana Nemecka, občana Bulharska či Slovenska a občana Sýrie. Veď to je hanba. Ozaj, vedeli ste, že taký Sýrčan či Iránec, je vlastne tiež pôvodom skôr Indoeurópan, či „árijec“, teda, že podľa „pôvodu“ má bližšie viac k občanovi Nemecka ako napr. k občanovi Turecka? Hej treba vytvoriť podmienky na život tam, kde sa dá žiť. Nie je dobré brať z každej krajiny len hrozienka z koláča, lebo ten koláč má nejaké právo na život, nejaké očakávania v čase a v priestore, nemizne ako koncoročná súvaha niekde v archíve, ale je tu a možno nás dostihne…

Neviem, či som sa správne vyjadril, téma je zložitá, ale áno, žijeme v konflikte rôznych hodnôt a pravidiel života, bije sa tradičné – pomalé, s rýchlym a nejasným. Masovosť, kvantita, s individualitou a s kvalitou. Komunikácia, dôstojnosť, ľudskosť, je v konflikte so zdaním komunikácie (masovokomunikačné prostriedky), so zdaním demokracie, so zdaním života v mestách…

Je hodné pestovať i premýšľanie, hľadanie pravdy, súvislostí, nielen pestovať hipstérske briadky, či slušivé klobúčiky či teambuilding na pracovisku… Teda, nechcem moralizovať, ani hodnotiť, len sa zamýšľam, premýšľam, delím sa so zážitkom, že us- ka, ktorú ručne v časoch mladosti, v časoch úniku z normalizácie, vypracoval môj tatko, možno naozaj skončí v tom Nemecku, v tej vlasti ….Olda Shatterhanda (:-))

Teraz najčítanejšie