Pokračovanie bádania v podpalubí škunera Pink Floyd
Priznám sa, že som nečakal, že prvý diel skromného miniseriálu o zaujímavostiach a doplnených medzerách v príbehu (pre mňa) najzásadnejšej kapely bude mať taký úspech. Preto som sa rozhodol… že v ňom opravím preklepy : ) A potom som postupne piloval pokračovanie, ktoré nadväzuje presne tam, kde sme skončili naposledy a prevedie vás spletitou cestou cez najslávnejšie a najsilnejšie obdobie skupiny. Ktorá rozhodne nijaké najsilnejšie ani najslávnejšie obdobie neplánovala.
Obscured by Clouds bol ďalším soundtrackom, kde si Floydi cvičili schopnosti rýchlo skladať a nahrávať a skúšať. Opäť to bolo popri nahrávaní albumu (pracovalo sa na Eclipse: A Piece For Assorted Lunatics (Zatmenie: Kúsok pre najrôznejších bláznov), ktorý sa neskôr premenoval na Dark Side of the Moon) a popri koncertoch. A opäť hotovo za necelé dva týždne. Podľa môjho skromného názoru, je tento soundtrack oveľa počúvateľnejší a zaujímavejší ako More. Do popredia sa po čase opäť dostáva Rick Wright, ktorého tiež zjavne naštartoval album Meddle a veľmi dobre si rozumie s Gilmourom. Vznikajú skvosty ako Burning Bridges či Wot´s … uh the deal. Skladby sú melodické, citlivé a harmonické. Ide o posledný album, kde Waters píše presne na mieru Gilmourovi a nechce ho len využívať na vyjadrenie seba. Ich osobnosti sa však predsa len zrazia a najlepšie je to vidieť v prechode zo skladby Childhood´s End od Gilmoura na Free Four od Watersa, ktorú sám aj spieva (jeho jediný vokál na albume). Skladba je presný protipólom harmónie zvyšku albumu. Akoby si Waters nemohol pomôcť a kompenzoval to, že vyšiel v ústrety Gilmourovi a na záver potreboval vypľuť trochu bezútešnosti a jedu zo svojich pľúc.
Pink Floyd bola kapela, ako žiadna iná. Plná paradoxov. Veď posúďte. Superkapela, kde sa jednotliví členovia rozplývajú v akomsi hmlistom konceptuálnom myšlienkovom úli začala byť poháňaná ubolenými spoveďami jediného člena (áno, Watersa). Našťastie ešte stále pokračovalo obdobie veľmi úzkej a plodnej spolupráce. Tu pravdepodobne dosahovala maxima a všetky doterajšie cesty a snahy akoby sa spájali a viedli neodvratne nahor. Prirodzené dlhodobé zrenie tvorivého procesu, všetky tie roky cizelovania techniky, hľadania možností vyjadrenia emócií zvukom, plynulý prechod jednej skladby do druhej – akoby to bolo len pokračovanie predchádzajúcej, to všetko sa zlievalo a smerovalo k veľkému vrcholu. Ingredienciami sú atmosferická a podmanivá hudba kde jednotlivé skladby tvoria jeden celok. Nový prvok – music concréte – prednahraté zvuky mincí, hodín a ďalších predmetov ešte lepšie ilustrujú témy albumu. Zároveň Roger Waters obiehal s magnetofónom všetkých, ktorí sa mihli okolo štúdia. Nepýtal sa ich nič, len pustil nahrávanie a podával im lístočky s otázkami typu: Kedy si bol naposledy násilný? Obávaš sa smrti? Máš niekedy pocit, že sa ideš zblázniť? Odpovede boli pestré a na albume zaznejú. Náhodou sa podarilo nahrať aj skutočne maniakálny smiech. Experimenty tu nekončili.
Skladba Great Gig In The Sky dlho nemala tie pravé grády a uvažovalo sa čo s ňou. Privolanej speváčke neboli schopní dať presné inštrukcie, nechceli aby tam spievala niečo konkrétne, lebo text nemala. O strachu zo smrti v jej úvode hovorí jeden z respondentov Watersovho prieskumu, následne už nemalo byť povedané nič, všetko mala vyjadriť hudba. Ale nemalo to byť ani tradičné „lalala oujééé“. A tak Gilmour povedal Clare Torry, ktorá nastupovala už na neviem ktorý pokus, aby proste urobila čo ju napadne, nech dá do toho všetko. Bolo to len dva mesiace pred vydaním albumu, nahrávanie vlastne už končilo. Clare sa do toho vážne oprela a nahrala ešte dva pokusy. Po nich mala pocit, že to prehnala a chcela sa ospravedlniť. Keď vyšla z nahrávacej búdky, našla ohromenú kapelu. Jej improvizovaný, silný až orgazmický spev sa stal jedným z experimentálnych vrcholov albumu.
No a potom tu bola téma albumu, ktorá vnikla ako z núdze cnosť. Na začiatku bola kapela, ktorá išla na nové britské turné a potrebovala nové skladby, veľa nápadov, ako už tradične, nebolo. Tak to vlastne bolo vždy na začiatku nahrávania. Roger Waters však v kuchyni doma u Nicka Masona navrhol, nech urobia album o veciach, ktoré ľudí môžu priviesť k šialenstvu. Všetky tie tlaky – čas, starnutie, smrť, peniaze… A to sú veci, ktorým každý rozumie a vie sa s nimi stotožniť, niektoré časti textu akoby im hovorili z duše. Témy albumu vôbec nie sú príjemné, ale napriek tomu sa veľmi dobre počúva, plynie ako tok rieky, ako rytmus srdca. Mimochodom to je prvý zvuk, ktorý na začiatku albumu budete počuť. A ním sa album aj končí, rovno si ho môžete pustiť znovu, príde vám to prirodzené. Myšlienka albumu je krásna a je ňou to, že všetci sme niekedy pod tlakom a môže nám z toho prepínať. Môžeme mať temné myšlienky. Lenže je to prirodzené, je to našou súčasťou. A nie sme v tom sami. Áno, hovorím o albume Dark Side of The Moon, ktorý strávil 912 týždňov v rebríčku Billboardu a to sa nikomu nepodarilo zopakovať. Bola to tvrdá, ale radostná práca, pretože kapela už v určitom momente cítila, že vzniká čosi výnimočné. Ale museli dať do toho všetko, ani jeden nápad nevyšiel nazmar. Úvodná skladba Breathe je vlastne rozšírením nápadu, ktorý mal Waters nachystaný už na soundtrack k filmu Body. Us and Them vznikla ešte počas nahrávania soundtracku k Zabriskie Point, kde sa volala Violent Sequence, ale nakoniec bola režisérom odmietnutá. Rick Wright, ktorý ju pôvodne vymyslel, ju v spolupráci s Watersom (veľmi raritná spolupráca) prepracoval a krásne rozkvitla. Roger Waters sa však postupne začína považovať za hudobného riaditeľa a na konci 14-mesačného nahrávania má konflikt s Gilmourom o tom, aký mix zvuku sa má na albume použiť. Waters presadzoval suchý zreteľný zvuk, kde všetko vystupuje hneď na povrch. Gilmour naopak presadzoval „vlhký“ zvuk, kde bolo všetko ponorené a nie vždy jasné, aby bola atmosféra hlbšia a širšia. Ako tretí pár uší a rozhodca bol povolaný Alan Parson, ktorý namiešal výsledný kompromis. Úspech albumu však prekonal všetky očakávania kapely (Gilmour sa s technikom stavil, že sa nedostane ani do Top10 rebríčka) a spravil z nich superhviezdy. O to však nikdy nestáli…
Po vydaní Dark Side of the Moon si Floydi splnili všetky sny. Samozrejme, hlavne chceli robiť hudbu, ktorá ich vyjadrovala. Ale každý chlapec sníva o tom, že niečo dosiahne, stane sa slávnym a zarobí veľa peňazí. Po ďalšom roku turné s novým albumom (už ho hrali druhý rok – rok pred vydaním ho pilovali na koncertoch a po vydaní albumu ho propagovali) sa opäť dostavila otázka, čo ďalej. Čo urobíte, keď dosiahnete čo chcete? Ako nadviažete na taký enormný úspech? Odpoveď na túto otázku sa dosť dlho odkladala. V štúdiu vznikal prevratný projekt, nahrávali sa zvuky, ktoré tvorili skladby – lenže tieto zvuky nepochádzali z hudobných nástrojov, ale z predmetov, ktoré bolo možné nazvučiť a rozohrať. Vedeli ste, že basová linka sa dá zahrať aj gumičkou? Kapela to myslela vážne a s touto myšlienkou sa už dlho pohrávala, ale nakoniec to nikam nespelo. Lenže od vydania posledného albumu uplynulo 18 mesiacov a chystalo sa nové UK turné. A na nové UK turné sa nechodí so skladbami, ktoré sa hrali na poslednom UK turné. Tam sa chodí s novinkami. Takže bolo potrebné niečo vymyslieť. Opäť sa nachádzali vo fáze kolektívnej paralýzy, ale skúšali to ako obvykle. V štúdiu brainstorming, preberali rôzne nápady s nástrojmi v ruke. A opäť sa to vyplatilo, tentokrát bol na začiatku David Gilmour, ktorý spontánne zahral na gitare frázu, pri ktorej Waters spozornel.
Dômyselne navrhol, aby okolo tejto melódie postavali skladbu. A keďže hovoríme o Pink Floyde, postupne sa začala črtať nová suita, pribúdali nové časti, nakoniec ich bolo až 9 a skladba mala 25 minút. Nazvali ju Shine On, názov sa čoskoro upravili na Shine On You Crazy Diamond. Waters začal písať slová a náhle si uvedomil, že píše o Sydovi Barrettovi – aspoň čiastočne. Smutná a dojímavá gitarová melódia sa s tým prirodzene prepojila. Paradoxne, Sydovo mentálne odcudzenie akoby symbolicky odrážalo aktuálny stav v kapele. Ale toto ich aspoň vytrhlo z letargie a keď sa už kolesá kreativity točili, vznikli aj ďalšie dve skladby. Gilmour prišiel s ďalším gitarovým nápadom a spolu s Watersom vyskladali Raving and Drooling. Waters ešte prišiel s treťou skladbou, ktorá vznikla priamo v štúdiu a v spolupráci s ostatnými členmi sa postupne vyformovala. Misia bola splnená, tri nové skladby boli postačujúce na nové turné a zároveň boli slušným základom pre nový album.
Po ukončení turné sa vrátili do štúdia, aby ďalej pracovali na albume. Lenže opäť narazili a celé týždne sa nedokázali pohnúť. Inšpirácia bola fuč a členovia kapely akoby išiel každý na inej frekvencii. Waters si pomyslel, že asi každý by si prial byť v tom momente niekde inde… TO JE ONO! Ak sa mali nejako rozhýbať, museli urobiť album o tom, čo sa dialo v kapele. Aspoň to Watersovi tak pripadalo, inak si nevedel predstaviť, ako by udržal svoj záujem o projekt. Všetci členovia kapely sa nevedeli navzájom pozrieť do očí a len sa nechali unášať prúdom. Waters sa rozhodol pre radikálny krok. Dve z troch nových skladieb dajú zatiaľ bokom (vec dovtedy nevídaná), Shine On rozdelia na dve polovice a vymyslia nové skladby, ktoré tieto polovice prepoja. Gilmour nesúhlasil, ostatní ale boli za.
Aby Waters mal odkiaľ čerpať inšpiráciu, potreboval vyspovedať členov kapely, že čo sa to vlastne stalo, že sa ocitli v takomto rozpoložení. Robil si poznámky a z nich postupne vyvstali témy pre nové tri skladby. Tým, že sa členovia kapely vyrozprávali, úmorné trápenie sa opäť premenilo na radostný projekt a hnala ich dopredu túžba vydať so seba svedectvo.
A čo ich trápilo? Spôsob fungovania hudobného biznisu, ktorý sa menil zo synergického partnerstva medzi nahrávacou spoločnosťou a hudobníkmi na korporátneho molocha. A to práve v čase, kedy sa Floydi vďaka nečakanému úspechu voľky nevoľky stali jeho súčasťou. Dokonca mali pocit viny, že tomu istým spôsobom dopomohli svojím úspechom. Roger Waters napísal veľmi osobné skladby, emocionálne štúdie jednotlivca chyteného do mlynských kameňov medzi vlastné vnútorné trápenia a svetom, ktorého súčasťou nechce byť. Práve o tom je skladba Welcome to the Machine. A aby sa ešte viac zdôraznila dichotómia toho, že niektoré veci síce môžu byť formálne spojené, ale v skutočnosti sa nikdy nestretnú je aj harmonický spev Gilmoura a Watersa. Spievajú akoby spolu, ale v skutočnosti nie. Spievajú len naraz, ale každý v inej oktáve. Pink Floyd boli vždy cinematografická kapela, ale na tomto albume najviac. Roger Waters je režisér, Rick Wright na klávesoch a harmonických spevoch je kameraman a spolupracuje s Gilmourom, ktorý je akoby hlavná hviezda na gitare a mikrofóne.
Je to klišé, ale v tomto čase sa skutočne končila jedna etapa. Tá sa vyznačovala, okrem úzkej spolupráce, hlavne tým, že materiál sa piloval na nekonečnom turné. Floydi skrátka koncertovali neustále, nemali viac ako pár mesiacov prestávky medzi jednotlivými turné. Okrem toho, ak sa vám podarilo získať nahrávky týchto koncertov, mohli ste v priamom prenose sledovať laboratórium, ako vznikajú hudobné monumenty. Už sme tu písali o „Nothing“, ktorý sa začal hrávať mesiace pred vydaním albumu Meddle. Dark Side of the Moon, jeho proto-štádium, ste mohli počuť už viac ako rok pred vydaním a počas celého roka 1972 priebežne sledovať práce na výstavbe kompozícii albumu. Wish You Were Here? Viac ako rok pred vydaním albumu, Shine On You Crazy Diamond sa spočiatku predsa hrával spolu a nie oddelene. Nie inak to malo byť aj po vydaní albumu Wish You Were Here, na jeseň 1975 bolo naplánované nové turné na prezentáciu už dokončeného albumu a zároveň sa mali pilovať nové skladby. Lenže v júli 1975 na festivale Knebworth zlyhala technika (generátory elektriky zo strany organizátora nedokázali vykrývať obsluhu svetiel aj nástrojov kapely a nástroje zneli rozladene a ich tón kolísal podľa meniaceho sa výkonu svetiel – akoby nevedeli hrať). Floydi trochu doplatili na svoju monumentálnu a prepracovanú výpravu, ktorej neoddeliteľnou súčasťou bolo množstvo citlivých technológii. Tlač ich zosmiešnila, že bez svojich mašiniek nie sú schopní ani hrať (pričom to nebola pravda a takýto výsmech bol nefér), kapela sa urazila a na zvyšok roka sa odmlčala. A neobjavila sa ani ďalší rok. A zatiaľ nahrávala album, ktorého zvuk mnohých fanúšikov značne prekvapí.
