Denník N

Kresťanstvo sa javí ako nemenné, no v skutočnosti sa stále znova vynachádza a samoobjavuje

Kniha Kresťanstvo (Dejiny náboženstva, ktoré zmenilo svet) je jasnou voľbou pre každého čitateľa. Tým, ktorí kresťanstvo vnímajú iba cez rôzne folklórne floskuly, pričom nemám na mysli iba fundamentalistických ateistov, ale aj mnohých praktizujúcich kresťanov, môže otvoriť nové obzory. Pre tých, ktorí sa daným fenoménom precíznejšie zaoberajú, môže zase rozšíriť poznatky, prípade otvoriť nové vnútorné myšlienkové polemiky, či ponúknuť filozofické a názorové inšpirácie do diskurzu, ktorý vedú s inými.

Táto kniha ponúka rôzne pohľady na viac než dvetisíc rokov trvajúce dejiny náboženstva, ktoré zmenilo svet. Nejedná sa však o dejiny kresťanstva v pravom slova zmysle. Niektoré kapitoly totiž vybočujú z chronologického rámca, pretože sa napríklad venujú niektorým politickým alebo teologickým súvislostiam.

Kniha je skôr rôznorodou žánrovou kompiláciou viacerých autorov. Participovali na nej redaktori nemeckého magazínu Der Spiegel, cirkevní historici a aj teológovia. Vznikla tak vyvážená zmes textov rôznej povahy: eseje, publicistika alebo rozhovory, ktoré dopĺňajú encyklopedické mikrokapitoly o niektorých špecifických fenoménoch kresťanstva. Výsledkom je zrozumiteľná kniha pre všetkých, ktorá sa pokúša odpovedať na viaceré otázky. Tie sa napokon dajú zovšeobecniť do jednej jedinej.

Čo bolo na kresťanstve po celé tie storočia také príťažlivé, a v čom je tajomstvo jeho sily, že po všetkých bojoch a štiepeniach sa mu podarilo udržať jadro svojho učenia, popularitu aj vplyv? 

Odpovedí je samozrejme niekoľko, ale ich spoločným leitmotívom je neuveriteľný paradox kresťanstva, ktorý pramení v neustálych súbojoch filozofických a teologických paradigiem. Kresťanstvo sa aj napriek kodifikovanej náuke a stáročnému trestaniu každého spochybňovania vierouky, dá znova a znova vynachádzať, ba až objavovať.

Toto duchovné hľadanie a spochybňovanie uvoľňovalo stále nové prúdy, a tým akoby obnovovalo kresťanstvo z jeho vlastného vnútra. Následne sa celý náboženský systém danému novému stavu dokázal prispôsobiť, hoci samotnej adaptácii mohli predchádzať aj kratšie alebo dlhšie obdobia kultúrnych (náboženských) vojen. Bolo tomu tak už na samotnom počiatku kresťanstva.

Prvými krokmi k úspechu boli rozpor a následná adaptabilita. Udialo sa to už na úvodnej križovatke sporu, či sa kresťanom mohol stať iba Žid alebo aj nežidia, teda pohania. Rozhodovalo sa o tom, či nová viera má riskovať, že sa rozplynie v židovskej sekte, alebo či sa vydá na cestu samostatnosti a univerzalizmu. K úspechu kresťanstva prispelo práve rozhodnutie, že kresťana nerobilo spravodlivým dodržiavanie židovských zákonov a rituálov, ale viera v radostnú zvesť Ježiša Krista – prikázanie lásky.

Odborníci odhadujú, že okolo roku 40 n.l. bolo kresťanov asi okolo 1000, no po tomto oficiálnom rozhodnutí obracať na vieru aj nežidov, ich počet začal rapídne stúpať. Z kresťanstva sa tak už na jeho počiatku stalo misijné náboženstvo. Uprostred sveta vymierajúcich antických bohov nezadržateľne rástlo, až napokon v symbióze s Rímskou ríšou dosiahlo pozíciu štátneho náboženstva. Stalo sa tak v 4. storočí n.l. a práve v tomto momente sa zrodilo aj spojenectvo medzi štátom a cirkvou, ktoré je terčom kritiky ešte aj dnes, hoci už jeho mnohí vtedajší súčasníci ho považovali za zhubnú cestu kresťanstva.

Tento konkordát sa však napriek kritikom stal spojenými nádobami úspechu. Cirkevné kresťanské obce v mnohom nadväzovali na politické a správne štruktúry Rímskej ríše, a po jej rozpade ešte dlho suplovali absentujúcu štátnu moc, a to aj vo vzdialených bývalých provinciách Rímskej ríše. Cirkev a jej spojenectvo so štátom, resp. aj cirkevné ašpirácie na robenie politiky, malo napriek tomu celé storočia svojich kritikov.

Odluka cirkvi od štátu nie je teda novou požiadavkou a už vôbec nie spoločenskou objednávkou 20. a 21. storočia. Bola súčasťou mnohých kritických vĺn, ktoré vytvárali odpadlíkov, heretikov a kacírov. Herézy však na druhej strane boli zdrojom aj mnohých reformných hnutí, čím sa vlastne kruh uzatvára a zároveň dokazuje, už v úvode spomenutý fenomén úspechu kresťanstva.

Predpokladalo sa, že s nástupom osvietenstva a priemyselnej revolúcie kresťanstvo stratí na význame. Obava z úbytku kresťanov kvári aj mnohé súčasné konzervatívne kruhy, ktoré sú presvedčené, že postmoderná doba nepraje kresťanom a kresťanstvu. Paradoxne však veriacich v celosvetovom meradle neubúda. Rozmach kresťanstva je zaznamenaný v krajinách tretieho sveta a v ekonomicky vyspelej časti sveta nadobúda viera skôr iný, často neinštitucionalizovaný charakter.

Ukazuje sa, že práve nikdy nekončiace teologické dišputy, filozofické a politické spory, držia kresťanstvo stále pri živote, a to dokonca v mnohorakých podobách.

Eva-Maria Schnurr a kol.: Kresťanstvo (Dejiny náboženstva, ktoré zmenilo svet), N-Press, 2021, Preklad: Miloslav Szabó

Teraz najčítanejšie