Bývala som v mestečku Antakya, blízko hraníc Turecka so Sýriou. V meste sa množili utečenci zo Sýrie. Zamestnávali ich prevažne humanitárne organizácie, čo sa, samozrejme, nepáčilo miestnym ľuďom. Ale Antakya je malé mestečko. A mladí Sýrčania boli vzdelaní a jazykovo oveľa zdatnejší ako domáci. Navyše boli ochotní prekračovať hranice s humanitárnou pomocou do Sýrie.

A tak sa mojimi susedmi stala jedna sýrska rodinka. Spoznali sa, keď pracovali v aerolinkách, a na palube lietadiel precestovali takmer celý svet. Ona neskôr pracovala ako novinárka. Keď začala vojna, zatkli ju a držali vo väzení. Vyhrážali sa, že jej zabijú syna. Keď ju prepustili, vypýtala si v práci voľno. Že potrebuje spracovať traumy z väzenia. Odišli na pár dni do Ománu. Ale doma im za ten čas všetko prehľadali a zničili. Už sa nemohli vrátiť späť. Rodičov odvtedy videli iba cez internet.

On si našiel prácu v Turecku v humanitárnej organizácii. Ona za ním prišla z Ománu. Bývali v jednej malej izbe aj so svojím 5-ročným synčekom. Hovorila mi: „Keď som vyšla z väzenia, mala som také depresie, že som nemyslela na nič iné ako na smrť.“

Ich malý syn trávil celý čas s nami, dospelými. Nevedeli sme po arabsky a on nevedel po anglicky. Pomaly sa učil každý deň nové slová. Neskôr nastúpil do tureckej školy. Základná škola mala veľmi slabú úroveň. Učil sa v tureckom jazyku, v triedach preplnených deťmi utečencov.

Jeho rodičia mi hovorili: „Už mu nemáme čo dať, jediné, čo mu môžeme zabezpečiť je lepšie vzdelanie.“ Preto odišli do Francúzska. On študoval na Univerzite, aby mohol vo Francúzsku učiť, a po večeroch a víkendoch pracoval, aby uživil rodinu. Ona sa starala o deti. Hovorí mi: „Oni získajú aspoň vzdelanie, ja som sa musela všetkého vzdať.“ A tak sa snažila získať malý grant, aby si mohla zriadiť malý stánok s humusom a falafelom. Mala pravdu – jej syn mal vtedy 10 rokov, hovoril po arabsky, turecky, anglicky a nastúpil do novej školy vo francúzštine. Bolo to náročné a v jazykoch mal stále zmätok, ale keď vyrastie, bude mať veľkú výhodu.

Keď som ich bola navštíviť vo Francúzsku, hovorí mi: „Som rada, že môj syn bol ešte veľmi malý, keď začala vojna. Nepamätá si toho veľa.“ Ale bolo to skôr prianie, lebo pravda je taká, že na vojnu nezabudol.

Vojna v Sýrii trvá už 10 rokov. Za 10 rokov zomrelo alebo bolo zranených takmer 12 000 detí, viac ako 5000 detí bolo donútených bojovať. Bolo zaznamenaných viac ako 723 útokov na školy.

Pridajte sa a pomôžte podporiť vzdelávanie v čase vojny: https://unicefslovensko.darujme.sk/slovenska-nadacia-pre-unicef-28962/.