COVID-19 v jeho rôznych podobách
Situácia a príbehy ľudí v nemocnici v kontraste s dianím v spoločnosti.
Posledných 48 hodín v dennej a nočnej službe na kardiológii a covidovom oddelení mi úplne vykresľuje stav pandémie v nemocnici v kontraste s dianím v spoločnosti. Covidové pľúca, ktoré som predtým vídaval len na COVIDovom oddelení, si našli cestu zadnými dverami vo forme postcovidových pľúc, postcovidového syndromu, či najmä často závažných pľúcnych embólií, svojím počtom už trochu epidemických rozmerov. Posledné zmienené sú veci, o ktorých sa hovorí, žiaľ, úplne minimálne. A to je aj zároveň môj najväčší osobný argument odmietačom očkovania z dôvodu neznámych potencionálnych dlhodobých vedľajších účinkov vakcín. Zažili ste už dlhodobé komplikácie COVID-19? O koľkých ešte nevieme? K zdevastovaným pľúcam a pľúcnym embóliám patria okrem iného aj nešpecifické príznaky v podobe bolestí na hrudi, búšenia srdca, záchvaty dušnosti, či panické ataky. A to ako u mladých, tak aj napr. u kardiakov, kde sa niekedy len ťažko odlíši, či ide o postcovidový syndrom alebo zhoršenie základného ochorenia. To celé sekundárne nadmerne zaťažuje sanitky, urgenty, akútne aj bežné ambulancie a dochádza tak často k inak zbytočne nadpočetným hospitalizáciám.
S postupom služby, kde riešite naraz bežné veci a komplikácie na 2 oddeleniach a pacientov na urgente sa po pacientke po strate vedomia a echokardiografii pri jednej úspešnej resuscitácii dostávam k prvej pľúcnej embólii a drobným pľúcnym infarktom u inak zdravého šesťdesiatnika po COVIDe, kde už od vedľa číha ďalší pacient s arytmiou, kde po rýchlej kontrole splnení kritérií ordinujem infúziu s antiarytmikom, vraciam sa k prvému, kde opäť nedokončím vyšetrenie, zvoní telefón a utekám k resuscitácii na oddelenie, kde je už JIPový tím, osemdesiatnička s postcovidovými pľúcami po ťažkom priebehu COVIDu, ktorá k nám prišla s pľúcnou embóliou. Pred hodinou som jej s ešte pri kontrole s ako tak dobrou saturáciou kyslíku v krvi na max. kyslíkovej liečbe dával napiť trochu vody, o 2 hodiny na to jej píšem úmrtnú správu. Počas resuscitácie odbijem telefonicky rýchlo donášku s jedlom, nech to nechajú na recepcii. Ako sa vraciam k pánovi s pľúcnou embóliou, tak si vyzdvihujem jedlo, kde dostávam strašný podrb, že čo si to dovoľujem si na recepciu posielať jedlo, argumentujem výnimočnou situáciou, nepomáha, bude podaná sťažnosť na vedenie, vraj si mám jedlo nosiť z domu. Argument, že som doma ani nebol a že počas pandémie sú fiktívne reštaurácie v nemocnici prekvapivo o pol ôsmej večer zatvorené nepomáha. Tento argumentačný boj prehrávam. Po doriešení pána s pľúcnou embóliou už leží vedľa učiteľka po COVIDe s ďalšou drobnou pľúcnou embóliou, ktorú prepúšťam s liekmi a kým stihnem prísť k pánovi s arytmiou, ktorý má už na monitore normálny rytmus a ktorého len pozdravím a odporučím ambulantnú kontrolu, tak už je referovaný ďalší kritický pacient s učebnicovým EKG obrazom a klinikou pľúcnej embólie. Po priložení sondy zisťujem, že pán vlastne už na minútu stratil doma vedomie, pred pol rokom mal spontánne krvácanie do hlavy a pritom nachádzam zdesene obraz ťažkej pľúcnej embólie a obrovskej rotujúcej zrazeniny v pravej sieni. Taká v práčke rotujúca časovaná bomba. Volám JIP a ráno sa dozvedám, že to dopadlo dobre. Po peripetiách sa dostávam o pol jednej ráno k studenej večeri na stiahnutý žalúdok, kde vidím v televízii bez kontextu ako nejaký otec, ktorý odmieta v meste nosiť rúšku a ukázať policajtom občiansky preukaz, pretože je jedinečný a strihne si to šikovne na mučiteľa v odboji proti pravidlám demokratického systému pred kamerou a k príkladu malému prítomnému synovi. Medzitým čítam na mobile ďalšie nepochopiteľné urážky zdravotníkov a tiež iniciátorovi pozitívnej iniciatívy ,,Důvěřuji zdravotníkům!‘‘ Potom, čo si v noci ľahnem na rozkladaciu pohovku, zvoní o 20 minút telefón, kde je opäť na urgente pani, kardiačka po nedávnom COVIDovom zápale pľúc so stavom po bolesti na hrudi a zadýchaním, kde nakoniec vo výsledku má proti sebe idúcu kliniku a nálezy, nové zmeny na RTG v podobe postcovidových pľúc, ale aj laboratórne a EKG známky možného infarktu. Po príjme si o 4:20 líham na pohovku, aby som mohol čerstvý o 6:45 znova vstať.
K ďalšej službe od 15:30 na COVIDe sa veziem v taxíku, kde si vypočujem od šoféra už povinnú sériu konšpiračných a popieračských teórií o pandémii a vakcínach a v aplikácii dávam po vystúpení pochvalu za skvelú konverzáciu. Na COVIDovom oddelení sú teraz pacienti oproti stavu počas druhej jesennej vlny v priemere o dekádu mladší a v ťažších stavoch, najmladší má 27 rokov. Na začiatku druhej vlny sme mali k dispozícii asi 3-4 HFNO (high flow nasal oxygen). To je prístroj s nosnou kanylou, ktorý u pacienta so zhoršením aj na max. oxygenoterapii 15 litrami kyslíku za minútu, dokáže premostiť ťažký priebeh COVIDu s podporou do 60 litrov kyslíku za minútu a mohlo sa predísť intubácii – poslednému možnému kroku pre pacienta a zabratiu už tak vzácnych lôžok pre najhorších pacientov. Teraz som ich mal k dispozícii až 15 a to posledné HFNO som spotreboval na začiatku služby u pacientky s covidovou pneumóniou a pľúcnou embóliou, ktorá sa naďalej horšila. Ďalší kandidáti sa rysovali rýchlejšie, ako by došlo k vyliečeniu niektorých z pacientov. Ďalšie HFNO som si dokázal zapožičať z JIPu pre chronickú bronchitídu u ťažkej bývalej fajčiarky (áno fajčenie spôsobuje aj x ďalších chorôb okrem rakoviny pľúc). Medzitým chodili ďalšie príjmy s COVIDovou pneumóniou. Pacient v pokročilom veku a v hroznom stave v ktorom vám nevie povedať, čo mu je, evidentne nechodil k doktorom a má podľa všetkého asi aj pľúcnu embóliu, ktorá sa pre zlé renálne parametre nedala overiť kontrastnou látkou a na max. oxygenoterapii rozmýšľate a váhate odkiaľ a či vziať ďalšie HFNO. Ďalšia sedemdesiatnička bez žiadnych chorôb, ktorá pracuje stále v škole a podľa rýchlosti zhoršenia stavu už vidíte ďalšiu potrebu HFNO a horšej prognózy. Na jej úprimnú otázku so zbedačeným pohľadom, že ako to dopadne jej nemôžem dať (ako u nikoho) zaručenú odpovedať, no namiesto zabitia nádeje, s ňou všetko prejdem porozprávam sa a pri zvliekaní sa z ochranných pomôcok sa neubránim pocitu, že ak to pani nedá, tak jej možno ďalších 20 rokov života zapadne ako číslo v hejte nejakého internetového diskutéra, ktorý bude hovoriť o zomieraní s COVIDom. Faktom je, že v Prahe aktuálne zomrie každá dvadsiata pozitívne testovaná sedemdesiatnička. Ďalší príjem je päťdesiatnička, upratovačka zo zahraničia s komerčným poistením s rýchlo progredujúcou pneumóniou, ktorá prišla veľmi včasne pre podanie remdesiviru, kde dávka stojí cca 10 000 Kč/ 400 € a ona si nie je istá, či jej to poisťovňa preplatí, preto kontaktuje šéfa a rodinu. Také veci riešia ľudia, ktorí prídu s tým, že sa dusia. Vravím jej, že dôležité je teraz jej zdravie, s komerčným poistením to dopadlo vždy dobre , len nech to teraz pustí z hlavy.
Pred polnocou sa dostávam k objednanej večeri, kde si s medičkami, ktoré by mali byť normálne už rok v škole a sestričkami trochu uľavíme od práce príbehmi z práce a trocha čiernym humorom a po tom, čo to do seba nahádžem riešim pneumothorax u ďalšej pani s COVIDom, ktorý končí zadrénovaný na JIPe s dobrým koncom. O 2:00 ráno si sadnem, vypijem na ex pol litra minerálky, dám si informačný snack z mobilu, kde sa dočítam, ako veterinár odporúča na COVID konskú pastu s ivermektínom. Mňam. Na základe akých dát, to sa nedozviem. Myslím, že sa dáva príliš veľa priestoru ľuďom, ktorí šíria hlúposti. Je v poriadku vyskúšať známy a lacný liek, je nešťastné sľúbiť a dať bez dôkazov ľuďom nádej a sľubovať zázračné účinky lieku. To núti ľudí zo zúfalstva cestovať za jeho kúpou do zahraničia, pojedať ho v najrôznejších formách a dávkach a tlačiť na lekárov k ich predpísaniu a to všetko pravdepodobne úplne zbytočne. Nastala doba postfaktická, racionalita a odbornosť je na vedľajšej koľaji a pravdu má ten kto najhlasnejšie kričí, dostane najviac lajkov a v spoločnosti plnej emócii, a tých teda v dnešnej dobe máme hromadu, prejde na mediálny svet každá blbosť. Niekedy si myslím, že došlo k vražde logického a konštruktívneho myslenia, či akademickej debaty a nikto ani len nehľadá páchateľa. Púšťam sa do prepúšťacej správy pre nášho najmladšieho pacienta. O 2:30 si líham na lôžko v nateraz uzavretom spánkovom laboratóriu a budík si nenastavujem lebo mám predtuchu, že je to zbytočné.
O 5:20 som zobudený informáciou, že jedna z našich osemdesiatročných pacientok v ťažkom stave zomrela a tak idem na obhliadku mŕtvoly. Po vzhliadnutí tela sa pozriem vpravo na HFNO, ktoré sa tým uvoľnilo a doľava na pani, ktorá sa horší a trochu zdesene z toho čo sa stalo na mňa pozerá a ja už tak tuším, že to uvoľnené HFNO bude už možno zajtra potrebovať ona. To čo sa jej musí odohrávať v hlave si neviem predstaviť. Po ceste nájdem svoj hrnček na chodbe a urobím si štvrtú kávu, aby som mohol začať písať z dostupných papierov o posledných desiatich dňoch života človeka, ktorého som predtým nikdy v živote nevidel. Vravím si, že keď už rodine pacientky skazím sobotu, tak ju nechám sa aspoň trochu vyspať. O siedmej informujem dcéru a po plači mi vraví, že mala dnes ráno v pláne ju navštíviť (rodina u pacientov v terminálnom stave má výnimku), no už to nestihla. Telo už neuvidí, pretože teraz sa z neho stáva už len infekčná telesná schránka zabalená v bielom vreci. Upokojujem ju, že je lepšie si pamätať blízkeho ako vyzeral zdravý počas života, než na konci v jeho nedôstojne nerovnom boji s infekciou. Pozerám na moje digitálne hodinky, ktoré sa vybili a tak presne čiernym displejom zobrazujú stav situácie a môjho rozpoloženia. Navštevujem svojho staršieho pacienta, ktorý má kolísajúci 3 týždne trvajúci COVIDový zápal pľúc a po napolohovaní a prenastavení pár parametrov na HFNO je aj tak na hranici so saturáciou krvi kyslíkom. Pozerám vonku do papierov: kortikoidy, antivirotika, antibiotiká, heparín, stav po neinvazívnej ventilácii na začiatku a bez indikácie k ventilácii. Celý liečebný zásobník vystrieľaný, cítim úplnú terapeutickú bezmocnosť. Keď som mu odpovedal ako je na tom a videl ho celého zadýchaného, sám som nevedel, či pri povzbudení, že to zvládneme a nech to nevzdáva, trochu klamem jemu alebo sebe. Potom púšťam nášho najmladšieho 27ročného pacienta, doteraz zdravého, ktorý takmer skončil na ventilácii. Už večer pred prepustením sa pýtal kde môže darovať anticovidovú plazmu, že vzhľadom na to, čím si prešiel, by chcel pomoc splatiť späť. To som úplne netušil a tak v noci som vyhľadal podmienky a miesta, kde je to možné a príde mi to ako pekný a šťastný záver príbehu s dramatickým začiatkom, ktorý môže pomôcť ďalšiemu chorému. Darovať môžu pacienti s COVID-19 s horúčkou s teplotou aspoň 38 °C alebo 3 dni trvajúcou teplotou nad 37,5 °C a to medzi 2 až 8 týždňom po ukončení izolácie.
Strieda ma kolegyňa, ktorú vo dverách víta sanitár so zabaleným mŕtvym telom na ceste na patológiu. Vravím si, že vlastne dobrá služba – bez resuscitácie, intubácie, nutnosti volať ARO a super spolupráca so skvelými sestričkami, na ktorých teraz stojí a padá celé zdravotníctvo. Po dlhšom predaní služby si s druhou kolegyňou opäť len povzdychneme nad tým, ako by sme brali konečne riadnu dovolenku. Už idú nemocnice v tomto stave s malou letnou prestávkou jeden rok a ja by som osobne kľudne bral aj ležať pár dní na pláži v Severnej Kórey, len nech na chvíľu vyjdem s vypnutým mobilom preč z tohto pandemického kolotoča. Poznám kolegyňu, ktorá má stále 55 dní zvyšnej dovolenky a to si už vzala 10 dní, keď ležala doma s COVIDom minulý rok. Čím ďalej, tým viac vidím okolo seba pracujúcich zdravotníkov napriek dlhým hodinám a nadčasom, dlhodobo bez dovoleniek pracovať s jemným úsmevom, no už unavenými očami a letargickým výrazom. To čo denne vidíme a deje sa v našich hlavách si nosíme v tichosti každý deň domov a povieme si často len medzi sebou. Zdravotníci toho vydržia veľmi veľa v podobe toho, čo im spoločnosť, politici a príroda v podobe pandémie naložia. Otázka je, ako dlho. Je jasné, že zdravotníkom nijak nepomáha laxný prístup niektorých ľudí k opatreniam, či len odmietanie nosenia respirátora, tam, kde to káže aj zdravý rozum a nie len vyhláška, ilegálne demonštrácie, dezinformačná kampaň proti očkovaniu a propagácia liečiv s neovereným účinkom laikmi, či novodobými spasiteľmi, ktorí prišli na ten ,,pravý a jediný‘‘ liek na COVID so smiešnymi argumentami účinnosti a beztrestné šírenia poplašných správ.
Sedím konečne v autobuse na ceste domov, v hlave mi tak od únavy jemne nepríjemne hučí a do toho začne pri matke kričať a plakať dieťa. Pripomína mi tie stovky minulotýždňových demonštrantov na námestí. Vôbec neviete čo chcú, len nahlas kričia a pútajú každého pozornosť. Myslím na to, ako si konečne ľahnem do postele, ale pred spaním musím urobiť ešte povinný predatestačný kurz a test z lekárskej legislatívy a etiky. Lekárske vzdelávanie sa totiž presunulo do online priestoru, ale voľno naň už nedostanete. Na nahromadené správy v mobile, už zase, nevládzem odpovedať. Konečne dobrú noc, niekomu dobré ráno.
13.3.2021
