Gruzínsky zápisník, diel 1.: Vojna, Južné Osetsko, Abcházsko a stolovanie

Pár viet na úvod

Tento blog sa skladá výlučne z mojich vlastných skúseností a rozhovorov s domácimi. Mojim cieľom nie je priniesť stopercentne objektívne svedectvo, cieľom je priniesť čitateľovi autentický pohľad na Gruzínsko so všetkými jeho pozitívnymi aj negatívnymi stránkami.

Vojna s Ruskom

Vojna medzi Ruskom a Gruzínskom vypukla v magický dátum 8.8.2008. Z tohoto dôvodu ju mnohí ľudia nazývajú aj olympíjskou, pretože vypukla v deň začatia olympiády v Číne. Výsledkom vojny bolo uznanie samostatnosti dovtedy autonómnych oblastí Abcházska a Južného Osetska Ruskou federáciou.
Gruzínci považujú vojnu za jednostrannú agresiu a provokáciu Ruskej federácie. Dôvody tohoto konania však vidia rozdielne. Niektorí hovoria, že cieľom Ruska bolo zastaviť pro-európsku a pro-západnú politiku vtedajšieho prezidenta Saakašviliho (o ňom niekedy neskôr), ktorá nevyhovovala ruským mocenským záujmom. Iní Gruzínci vidia dôvod jednoducho vo veľkoruskej putinovej politike prostredníctvom vtedajšieho prezidenta Medvedeva a iní si myslia, že cieľom vojny bolo zabezpečiť transitné trasy ropy a zemného plynu z Ruska. Nech je to akokoľvek, vo vojne zomrelo asi 600 ľudí, na strane Gruzínska asi 220 vojakov a asi 70 civilistov. Tiež vidieť sem-tam pomníky padlých vojakov z tejto vojny. Často pri nich vejú aj vlajky Európskej únie.

Stena domu v gruzínskom Gori, ktoré je blízko juhoosetských hraníc. Počas vojny bolo delostrelecky ostreľované a bombardované zo vzduchu.

Návštevník Gruzínska sa ťažko vyhne zmienkam o vojne. Napríklad v Národnom múzeu v Tbilisi bola výstava s názvom „Okupácia Gruzínska Sovietskym zväzom 1920-1992“. Počítanie mŕtvych za čias Lenina, Stalina, Chruščova a Brežneva sa v smere expozície plynulo prenieslo na film o „ruskej agresií“. V jednej miestnosti tak stál vlak prederavený od guliek sovietskej tajnej polície Čeky, ktorá v ňom zabila v roku 1921 niekoľko desiatok tzv. protiboľševikov, medzi nimi mnoho žien a detí. V tej istej miestnosti bol aj spomínaný film, na ktorom sa mnohokrát objavil aj Medvedev a Putin.
Podobná situácia sa odohrala v Gori, v Stalinovom múzeu. Jedna miestnosť sa venovala iba počítaniu mŕtvych počas Veľkých čistiek a vymenúvaniu hrozných zločinov, ktoré sa za jeho vlády odohrali. Čo ma prekvapilo, bola nástenka v tej istej miestnosti, ktorá počítala mŕtvych počas vojny z roku 2008 a veľmi sugestívne spájala éru Stalina s érou vojny v roku 2008.

Južné Osetsko a Abcházsko

Tieto dva regióny sú v súčasnosti absolútne mimo kontroly Gruzínska a majú de facto nezávislosť (de iure ich uznali za samostatné krajiny len Rusko, Nikaragua, Venezuela a niekoľko malých ostrovných krajín.)
Gruzínci v súvislosti s týmito regiónmi preferujú pojem „okupované územia“ na rozdiel od európskeho termínu „separatistické regióny“. Vzťah s Ruskom je komplikovaný, väčšina Gruzíncov jednoznačne povie, že ruskú agresívnu zahraničnú politiku nenávidia. Nikdy však nezabudnú jedným dychom dodať, že s bežnými Rusmi to ich vzťah nijako neovplyvnilo a nemajú s nimi žiadne konflikty. Existuje aj niekoľko, najmä mladých, Gruzíncov, ktorí po vojne odmietajú používať ruštinu, pretože ho považujú za „jazyk okupantov“. Keď mi tento postoj jeden domáci vysvetľoval, druhý domáci sa hneď ohradil (celá diskusia bola v angličtine): „USA okupovali viac krajín než Rusko, a ak by sme mali ropu, tak by možno napadli aj nás. Napriek tomu angličtinu naďalej používaš a ruštinu odmietaš. Prečo? “ Odpovede som sa nedočkal. Tento postoj je však celkom zriedkavý, nebol problém používať ruštinu v obchodoch a v bežných situáciách hocikde a nikto neodmietol rozprávať po rusky.
Gruzínsko samozrejme odmieta uznať samostatnosť týchto dvoch regiónov. Vstup na tieto územia z územia Ruska považuje za porušenie hraníc a nerešpektovanie celistvosti Gruzínska, s takouto pečiatkou v pase vás teda do krajiny už nepustia. Z pohľadu Gruzínska je legálne vstúpiť na tieto separatistické regióny len z gruzínskeho územia.
Ako to často býva, najtvrdší sarkazmus ponúka sám život. Potvrdilo sa mi to na diaľnici z Tbilisi do Gori (najhlavnejší cestný ťah v Gruzínsku), ktorá v jednom úseku vedie len pár sto metrov od Južného Osetska. Práve tam mi prišla SMS – Vitajte v Rusku. Pri nehode, úraze, strate dokladov a pod. kontaktujte slovenské veľvyslanectvo v Moskve…
Čo si o budúcnosti týchto regiónov myslia Gruzínci? „Nemôžeme nič robiť. Môžeme len zlepšiť našu ekonomiku a čakať kým Rusko oslabne. Skôr či neskôr to musí prísť.“ Gruzínska vláda začala už pred pár rokmi investovať do oblasti pri hraniciach separatistických regiónov. Príkladom je mesto Anaklia, ktoré je na pobreží Čierneho mora necelé dva kilometre od hraníc Abcházska, kde sa každoročne koná pomerne veľký festival GemFest.

Zvyky pri stolovaní

Gruzinci majú mnoho zaujímavých zvykov pri stolovaní. Okolo stola je rozdelených pár funkcií. Tamada sedí za vrchom stola a je zodpovedný za tvorbu prípitkov. Zpravidla je prvý prípitok vždy na mier, ďalej sa pripíja na rodinu, zdravie, lásku a tak podobne.

Achiko, predstaviteľ hosťujúcej organizácie v Gruzínsku. Naľavo v rukách drží pyalu- misku na víno. V deň večere mala naša kamarátka narodeniny a je tradíciou, že roh (na obrázku vpravo) sa naplní po vrch vínom a posiela sa po pravej ruke okolo stola. Každý musí predniesť gratuláciu, vypiť na ex, opäť roh naplniť a poslať ďalej.

Ďalšou funkciou, resp. funkciami je merykipe, ktorý zodpovedá za dolievanie vína. Môže ich byť aj viac, záleží od toho aký veľký je stôl. Poháre vína nesmú byť nikdy prázdne, ak sú, je to hanbou merykipeho. Ten je zodpovedný aj za ukladanie do postele tých ľudí, ktorý mali príliš prípitkov príliš veľa.
Pri pití vína existuje zvyk, že pri držaní plného pohára sa človek priamo rozpráva s Bohom, preto sa prv pije len počas prípitkov, tie však nasledujú rýchlo po sebe, a teda smädný nikto nebude.

V ďalšej časti sa dozviete o Stalinovom dedičstve, gruzínčine a gruzínskej abecede, ktorá je jedinečná na celom svete. No a tiež národnú legendu o tom, ako sa Gruzínci zdržali na party a nestihli chvíľu, keď Boh rozdeľoval národom sveta planétu Zem.

Druhý diel: Stalin, gruzínčina a legenda
Tretí diel: Saakašvili, doprava a autostop