Denník N

Mienkotvorné médiá potrebujú kontrolu

Často operujú pojmami ako zodpovednosť, transparentnosť a pravda. Médiá pritom nemajú externú kontrolu a bránia sa odpovedať na nepríjemné otázky.

Slovenská mediálna scéna sa za ostatné roky pomerne výrazne zmenila, najmä v dôsledku tlaku internetu. Viditeľným dopadom je to, že sa z trhu stiahli medzinárodní investori, ktorí, zjednodušene povedané, sledovali čisto profit. Kým pred desiatimi rokmi mala len časť médií domácich vlastníkov, dnes okrem jedného (aktuality.sk) sú všetky väčšie domáce médiá závislé od veľkých slovenských, prípadne českých investorov.

Druhou výraznou zmenou je úspešný posun od príjmov z reklamy či stánkového predaja k digitálnym predplatiteľom, a to u dvoch mienkotvorných médií (SME a Denník N, u ktorého to bol od začiatku cieľový biznis model).

Najviac sa hovorí o tretej zmene, ktorá ale vlastne nastala len čiastočne. Tradičné médiá dostali ostrú konkurenciu v podobe „internetového hluku“. Veľká časť obyvateľov si informácie aj zábavu vyhľadáva na alternatívnych portáloch s minimom redakčnej práce, či cez obsah tvorený používateľmi sociálnych sietí.

Aj preto sa roky hovorí o poklese významu tradičných médií. To ale v skutočnosti platí len obmedzene. Aj keď obrovská časť ľudí konzumuje „alternatívu“, tá v skutočnosti veľmi nevie tvoriť príbehy. Do veľkej miery len reaguje inou interpretáciou na dominatné naratívy v spoločnosti. Tie ale stále tvoria tradičné médiá.

Čiastočne aj novinový bulvár, ale dominantne televízie a „mienkotvorné“ portály. Aj preto je ich vplyv na spoločnosť stále obrovský.

Pritom ich vlastne nikto nekontroluje. V niektorých krajinách vedia túto úlohu z času na čas na seba zobrať silné mediálne parlamentné výbory. U nás ale parlament všeobecne robí len dve veci: produkuje zákony a „kontroluje“ (cez výbory). Nemá žiadne strategické úlohy: v oblasti vedy, infraštruktúry, alebo napríklad aj médií. (O tom, mimochodom, viac čoskoro.)

Inou možnosťou by boli silné mediálne výročné správy ministerstva kultúry alebo nejakej nezávislej entity.

Desať otázok vedeniu slovenských redakcií

A médiá kontrolu rady nemajú. Dovoľte mi nasledovný zoznam desiatich otázok. Sú naozaj zásadné, zasahujú do srdca spravodajskej práce. Podľa mňa by žiaden slušný šéfredaktor alebo iný popredný člen redakcie nemal mať dôvod neodpovedať, ak takéto otázky vznesú prominentné osobnosti:

  1. Šírenie tzv. kosovskej lži. Ide o príbeh o tom, ako srbské orgány údajne pred bombardovaním zo strany NATO vyvražďovali kosovské obyvateľstvo. Táto fáma vznikla v zásade z toho, že niektorí západní predstavitelia počas bombardovania hovorili neurčito napríklad o stotísíc nezvestných (prezident Clinton) od začiatku bombardovania, implikujúc, že niektorí z nich môžu byť mŕtvi. Vyšetrovanie, aj medzinárodné, po intervencii NATO žiadne vyvražďovanie civilných obyvateľov pred intervenciou nepotvrdilo. Sporné ostávajú len štyri desiatky mŕtvych v dedine Račak a prípadne niektoré individuálne prípady inde. Napriek tomu naše médiá spomínajú genocídu. V šírení tohto príbehu vyniká reportér Andrej Bán (.týždeň a Denník N), ktorý išiel dokonca ešte ďalej a tvrdil, že medzinárodný súdny dvor genocídu potvrdil a dokonca ňou ospravedlnil odtrhnutie Kosova od Juhoslávie. To je dvojnásobná nepravda: žiaden orgán OSN nikdy nepotvrdil genocídu, ani Medzinárodný súdny dvor, a v danom stanovisku súd neospravedlňoval odtrhnutie Kosova vôbec ničím. Len konštatoval, že samotný vznik nových štátnych útvarov nie je porušením medzinárodného práva (a ešte riešil niektoré technické veci, ako napríklad, či na vyhlásenie nezávislosti mohlo z pohľadu mediznárodného práva mať dopad to, že tak neurobil samotný kosovský parlament). Reportér bol verejne aj emailom upozornený na to, že šíri nepravdy, nikdy nereagoval. Dopad takéhoto „spravodajstva“ je pritom značný. Podľa prieskumu verejnej mienky z roku 2019 na reprezentatívnej vzorke, ktorý robila agentúra MVK, si až 18,67 percenta ľudí u nás myslí, že Srbi pred intervenciou NATO vyvraždili okolo 100 tisíc kosovských Albáncov a ďalších až 35,14 percenta sa domnieva, že to bolo okolo 10 tisíc. To sú obrovské čísla ľudí, ktorí si myslia nepravdu o zásadnej historickej udalosti, navyše vo forme údajne úplne monštrózneho konania jedného národa voči druhému. A za tento nepravdivý pohľad nemôžu žiadne alternatívne médiá či Facebook. Aký je názor vedenia slovenských redakcií na šírenie kosovskej lži?
  2. Ako rozhoduje pri kľúčových spoločenských témach redakcia o tom, koho v téme reprezentuje? Typickým postupom pri rôznych témach je uviesť, čo si „myslia odborníci“, často aj v takejto anonymnej forme. Čitateľ nedostáva aspoň približnú informáciu, koľko odborníkov z koľkých si niečo myslí alebo, čo oprávňuje na to aby práve daní odborníci figurovali ako autority. Nemusí však ísť len o odborníkov, ale tiež zástupcov určitého prostredia. Môžem poslúžiť aj príkladmi z vlastnej praxe: nespočetnekrát sa mi stalo, že som si prečítal článok o tom, čo si myslia „učitelia“, pričom išlo o názor malej skupinky ľudí, dokonca v protiklade s názorom oficiálnych, vysoko reprezentatívnych stavovských organizácií. Čo redakciu oprávňuje takto postupovať, ako to vysvetlí?
  3. Redakcie často obhajujú výrazne menšinové názory. To je, iste, legitímne. Zaujímavý je ale tón, v mnohých témach sa akoby odmieta, že by mal byť väšinový názor spoločnosti vôbec braný do úvahy, alebo sa o ňom malo aspoň diskutovať (od radikálnych ekonomických reforiem po, napríklad, postoj k Rusku). Ako redakcie zdôvodňujú takýto základný antidemokratický postoj?
  4. Existuje množstvo príkladov „káuz“, ktoré začínali s určitým súborom informácií, pričom reálne sa z nich potvrdila len menšia, niekedy veľmi malá časť. Príkladom môže byť kauza Čistý deň, kde sa nepotvrdilo nič z bombastických úvodných informácií, alebo kauza Hlávková, kde orgány uzatvorili vyšetrovanie tým, že sa neotvrdilo pochybenie. Prípadne kauza Trošková, kde sa nepotvrdili ani horibilné sumy, ktoré vraj A. Vadala získal na poľnohospodárskych dotáciach, podobne ani vraj nespochybniteľná informácia z prostredia talianskych OČTK, že s Vadalom si telefonoval sám premiér Fico. Nikdy v takýchto prípadoch nedochádza k tomu, aby médiá kauzu restrospektívne zhrnuli a konštatovali, čo sa ukázalo ako pravda a čo nie. Prečo?
  5. Akým právom médiá vedú politické kampane? Príkladom môže byť „štrajk učiteľov“ z roku 2016. Médiá aktivity nazývané štrajkom silno propagovali dávno pred samotnými udalosťami. (Dokonca slovo štrajk verejne prvýkrát neodznelo od aktivistov, ale na tlačovej konferencii, ktorú som po stretnutí so skupinou aktivistou mal, sa na štrajk opýtala televízna redaktorka, vtedy ešte dostala od aktivistov vyhýbavú odpoveď.) Médiá sa v tomto prípade nemôžu odvolávať na to, že išlo proste o atraktívnu tému – články o aktivistoch mali až do vypuknutia „štrajku“ veľmi nízku čítanosť. Nemôžu sa odvolávať ani na odhaľovanie pravdy. O to v tomto prípade tiež nešlo, bol to proste spor o presadzovanie určitých požiadaviek. Prečo napriek tomu médiá poskytli malej skupine aktivistov rozsiahle pokrytie?
  6. Podľa akého kľúča si médiá vyberajú „autority“ ktoré sa vyjadrujú k závažným spoločenským otázkam? Často totiž ide o osoby s veľmi podobnými, homogénnymi názormi. Prečo?
  7. Prečo médiá nemajú zavedený žiaden reálny mechanizmus na korekciu neprávd, ktoré uviedli? A prečo často nereagujú ani v prípade, že sú na ne upozornené? Uvediem príklad. V nedávnom článku o zamýšľaných školských reformach v Denníku N vidí čitateľ takúto formuláciu.: „Štát doteraz určoval, čo majú deti vedieť na konci každého ročníka v každom predmete…“ To nie je pravda. Štátny vzdelávací program síce v defaultnom nastavení uvádza učivo rozdelené podľa ročníkov, ale zároveň stanovuje, že školy sa tým nemusia riadiť, stačí im pridŕžať sa toho, čo majú žiaci vedieť na konci stupňa. Po druhé, nie je pravda ani to, čo článok implikuje, teda, že štát má sám od seba tendenciu všetko podrobne diktovať a „učiteľov to zaťažovalo“. Túto zmenu (aby ŠVP stanovoval nejaký vzor po ročníkoch) si totiž vydupali priamo školy. Čo, opäť, nie je vec názoru, ale faktov (niečo o tom viem, pretože išlo o moje rozhodnutia, a ja som najprv vôbec nemal v úmysle to takto riešiť, bombardovali má práve riaditelia škôl). Takéto prípady sú pre verejné diskusie na Slovensku zvlášť toxické. Keďže nejde o spoločensky extrémne viditeľnú tému, aj krik pri faktografických pomýleniach či manipuláciách je menší. Pritom ale stále ide o pre krajinu veľmi dôležitú problematiku, ktorá je takto podávaná hrubo manipulatívne. Vrátane používania anonymných „odborníkov“, ktorí si niečo myslia (bod 2.). Takže ešte raz: prečo redakcie nemajú zavedený systém na to, aby v prípade zjavnej faktografickej nepravdy kľúčového charakteru (dané tvrdenie ovlyvňuje zmysel veľkej časti článku) zverejnili korekciu?
  8. Ako si redakcie vyberajú rámce, v akých predstavujú kľúčové spoločenské pohyby dneška? Prečo sú aj v zásade nepolitické otázky silne politizované? Jedným z najfrekventovanejších výrazov v dnešných médiách je hoax. Prakticky bez výnimky sa ale problém falošných správ podáva nie v kontexte všeobecnej straty racionality, ale boja proti nejakému konkrétnemu nepriateľovi. V príkladoch hysterickej neracionality takmer vždy figurujú Rusi, Srbi, alebo domáce obyvateľstvo nesúhlasiace s dominantným politickým názorom vedení redakcií. Ako to redakcie zdôvodňujú, zdá sa im to korektné?
  9. Boli by médiá ochotné prijať rovnaké pravidlá svojho fungovania, akým sa musia podriaďovať ich kolegovia na Západe? Vrátane prísnejších pravidiel pre akreditáciu novinárov, pohybu novinárov po parlamente alebo prísnejšieho hodnotenia toho, čo je žalovateľné v zmysle ochrany osobnosti? (O tom podrobnejšie nižšie.)
  10. Ako by naše denníky zdôvodnili obsahovú štruktúru, ktorá je odlišná od rakúskych, nemeckých či českých novín? Líši sa v pomere politického a nepolitického obsahu. U nás sú noviny doslova prepolitizované, kultúrne, ekonomické či dokonca športové spravodajstvo je vyslovene okrajové. Úplne minimálne sú pokrývané sociálne témy (okrem menšinových práv: Rómovia, gejovia). Navyše, aj politické správy sú podávane s vyhranenou personifikáciou – štatisticky to vidno jednoducho už na tom, že v pomere k textu sa u nás objavuje oveľa viac mien ministrov či iných politických predstaviteľov, bez ohľadu na to, kto práve vládne (takéto štatistiky onedlho zverejním).

Čo robí médiá súdržnými?

Približne do polovice 90. rokov malo Slovensko relatívne rôznodorodú, často veľmi kritickú mediálnu scénu. Tón väčšiny článkov by sa dal charakterizovať ako „skeptické udržiavanie vzdialenosti“ od politikov. To sa začalo výrazne meniť založením SME a vôbec intenzívnym „bojom proti mečiarizmu“ v 2. polovici 90. rokov. Postupne aj ostatné médiá začali preberať procesy, ktoré dnes definujú veľkú čast mediálnej práce:

  • výrazná polárna charakterizácia politických otázok (správne-nesprávne riešenia), často dokonca ich prezentácia ako boj dobra a zla
  • intenzívna kampaňovitosť
  • narábanie s pravdou ako súčasťou politického boja a nie naopak. Z toho vyplýva prístup médií dodnes: používajú mix pravdy a neprávd. Za nepravdy sa neospravedlňujú, pretože ich považujú za prirodzený vedľajší produkt inak „správneho“ boja.

Pre toto prostredie je dôležité, že má určitú ideológiu, ktorá mu zabezpečuje vnútorný mobilizačný potenciál, pocit morálnej prevahy nad protivníkom a kolegialitu a súdržnosť vnútri redakcií, aj naprieč spektrom.

K tejto ideológii patrí

  • rudimentárna „prozápadnosť“: pokrok, zákon, dobro pochádza z „vyspelých krajín“ a úlohou aj médií je toto dobro, zhmotnené v rebríčkoch, v „odporúčaniach medzinárodných organizácií“,  či vo výrokoch politikov z týchto vyspelých krajín, odhaľovať a podávať ďalej.
  • pocit pokrokovosti a nositeľstva modernity. Úlohou médií je osvietensky pôsobiť voči väčšinovo zaostalému obyvateľstvu, vzdelávať ho, ale v prípade potreby aj oklamať, ak je to v záujme veci: presnejšie, v záujme toho, aby sa k moci dostali správni, tiež osvietenskí, ľudia.
  • pocit prevahy v zručnosti a základnej znalosti spoločenskej komunikácie: novinári relatívne často vyjadrujú frustráciu z časti politikov, ale aj vedcov či iných odborníkov, ktorí sa nevedia dobre a najmä chytľavo vyjadrovať, nechápu, ako fungujú médiá, ako funguje dopyt po spravodajstve a publicistike a pod.
  • pocit obete: časť novinárov vyznáva intenzívny diskurz, v rámci ktorého sú obeťou: poctivými robotníkmi médií, ktorým zvlášť politici, ale aj verejnosť nadávajú, často nevyberavo. Prípadne sú šikanovaní (sledovaní, jeden zavraždený). A väčšinou aj prepracovaní a zle platení. Tento pocit obete, samozrejme, prípadne poskytuje ospravedlnenie pre rôzne praktiky a postoje („veď najmä my sme obeť“).
  • štandardnosť práce: plníme si svoje povolanie, tak, ako novinári všade na svete (k tomuto pozri nižšie)

Nejde o charakteristiky, ktoré sa hodia na celú, alebo počtom dokonca väčšinovú mediálnu obec. Hodia sa ale na veľkú časť tých členov mienkotvorých redakcií, ktorí sú menom najviac prominentní, takisto na tých, ktorí majú veľký vplyv, napríklad ako editori.

Novinári sa tiež opierajú o určitý ekosystém ďalších entít (napríklad politicky zamerané mimovládne organizácie), ktoré sú pre ne zdrojom legitimizačnej argumentácie, podpory svetonázoru i priamej spolupráce a podpory.

Oplatí sa spomenúť, že zvlášť obraz toho, ako slovenské médiá fungujú vlastne rovnako, ako tie na Západe, je značne pokrivený. Čo je iné:

  • zákonná ochrana osobnosti. V ostatných približne 10 rokoch slovenské súdy poskytujú médiám pomerne veľkorysú ochranu, skrývajúcu sa pod formulkou „verejne činné osoby musia zniesť väčšiu mieru kritiky ako bežní ľudia“. Bez ohľadu na to, že sa v tomto odvolávajú na judikáty Európskeho súdu pre ľudské práva, prax v iných krajinách je odlišná. V takej kolíske demokracie, akou je Británia, súdy vedia veľmi rýchlo zasiahnuť v prípade ochrany osobnosti, dokonca tak, že okrem zákazu niečo o niekom napísať zakážu aj informovať o tom. že takýto zákaz vôbec existuje (na tento typ opatrenia sa používa ľudový termín superinjunction).
  • inštitucionálne nastavenie fungovania médií. Typickým príkladom je pohyb po parlamente. Videli sme to napríklad nedávno, keď novinári „naháňali“ po budove NR SR generálneho prokurátora. To by nemohli v takmer žiadnom západnom parlamente, pretože tam bývajú pravidlá pohybu, natáčania a podobne výrazne striktnejšie. ako u nás. V britskom parlamente si vnútro budovy dokonca vôbec nemôžete snímať, ani novinári, ani poslanci, nikto. Parlament má vlastný televízny okruh a aj rokovanie môžu televízie prenášať len tak, že im parlament dá obraz, ktorý jeho okruh sníma. V americkom Kongrese sa novinár nesmie pohybovať so zapnutou kamerou, zapnutú ju môže mať len na presne vyhradenom mieste a musí byť na statíve.
  • kontrola majiteľov. Tá je vo väčšine západných médií relatívne výrazná. Áno, formálne sa uznáva, že redakcie by mali mať určitú autonómiu. V médiách, ktoré majú určité črty verejnoprávnosti, sa to aj dodržiava: britský The Guardian alebo Financial Times sú vlastnené trustom s chartou, ktorá dáva redakcii určitú nezávislosť. Aj tu by ale bolo naivné predstavovať si to tak, že novinár má právo len tak si vyberať témy a písať viac-menej ako chce, dosah editorov na novinárov je, s výnimkou pár hviezd, veľmi silný. Inde majitelia cez svoje redakčné šéfstvo obsah relatívne prísne kontrolujú: aj preto je väčšina britskej tlače prísne konzervatívna, s jasnými pravidlami, koho napádať a komu nadržiavať (ako zvykol uvádzať kritický britský novinár Anthony Sampson, drvivá väčšina redakcie The Daily Telegraph má labouristické sympatie, ale písať musia ako konzervatívci). Podobné je to inde: ako po francúzskych prezidentských voľbách poznamenal jeden politológ: akonáhle padlo rozhodnutie, že záchrancom národa bude Macron, okamžite zaplnil stránky všetkých hlavných periodík. Myslíte si, že by to tak bolo, ak by tu platila nejaká nezávislosť redakcií a novinárov v nich? (Zhodou okolností po uverejnení tohto blogu priniesol zaujímavý článok o vzťahu Macrona s médiami denník Le Monde.)
  • silné verejnoprávne médiá. Pre väčšinu z nás asi pozitívnejší príklad, ako ten predošlý: silu majiteľov vedia do určitej miery vyvažovať silné verejnoprávne médiá. Okrem toho ale vedia do určitej miery celkovo tvoriť žurnalistický trh. Napríklad vďaka svojej dominancii môžu mať silný dosah na celkové odmeňovanie v sektore médií.

Fungovanie médií u nás má, samozrejme, kritikov. Médiá kritiku ale väčšinou relatívne ľahko odrážali. Kritici boli často v očiach verejnosti nedôveryhodní (politik či podnikateľ, ktorý má zlú povesť) a ich kritika zväčša nebola veľmi adresná či inteligentná. Ak došlo k snahe o prísnejšiu reguláciu médií, prichádzala v zlý moment. Nie vtedy, keď boli médiá v spoločenskej defenzíve, ale naopak. Čiže ten najhorší postup.

Kritici médií často nevedeli ponúknuť ani alternatívu, či už slovne (náčrt, ako presne majú médiá fungovať, nielen, že „nemajú byť nefér“) alebo aj v priamom výkone. Výstrahou môžu byť snahy o politické ovládnutia RTVS. Nikdy sa to nedialo silným manažérskym vedením a vytváraním príťažlivého obsahu, ale dosadzovaním profesionálne málo dôveryhodných ľudí s cieľom prostredie trochu viac kontrolovať.

V neposlednom rade nebola kritika prakticky nikdy podopretá názorom skutočne nestranných pozorovateľov, autorít (vrátane zahraničných) či objektívnymi a presnými analýzami.

Navyše, každý, kto má napríklad dosah na fungovanie vlády ako celku by si mal uvedomiť, že médiá potrebujú atraktívny obsah. Práve preto by každá politicky gramotná vláda mala mať kvalitnú mediálnu stratégiu, s aktívnou, kontinuálnou ponukou zaujímavých tém.

Vďaka svojmu silnému postaveniu si médiá a ich pracovníci udržiavajú pomerne veľké privilégiá a tak trochu beztrestnosť. V kadečom, príkladom je zamestnávanie novinárov na živnosť, hoci ide vo väčšine prípadov o pomerne zjavné porušovanie zákona.

Korekcie sú možné

Napriek výhradám, ktoré dominovali aj v tomto článku, treba uznať, že domáce mediálne prostredie má veľa pozitív. V mnohých oblastiach vykazuje vysokú remeselnú úroveň (televízne vizuály, scénografia, novinová práca s titulkami či práca editorov s jazykom a štylistikou). Výrazné sú digitálne a príbuzné zručnosti, aj v prísnom medzinárodnom porovnaní.

V poslednom čase tiež viditeľne vzrástla kvalita pokrývania špecifických tém, napríklad vedy.

Určite je v záujme spoločnosti, aby tu bola do určitej miery politicky nezávislá mediálna scéna, a aby bola rôznorodá. Aj preto by bolo treba do budúcnosti sektoru pomôcť. Môže to mať rôzne podoby:

  1. Štipendiá či iné granty. Napríklad pre ašpirujúcich novinárov, mladých novinárov, novinárov pokrývajúcich určité zložitejšie témy (napríklad sociálne) alebo aj pre malé médiá so špecifickým zameraním.
  2. Veľké, dlhodobo kvázi-garantované objemy reklamy viazané na určité kvalitatívne parametre. Znie to naivne, ale pri troche kreativity sa to pravdepodobne dá nastaviť tak, aby veľké balíky štátnej a eurofondovej reklamy boli viazané na určité pravidlá fungovania (musia sa transformovať na veľmi konkrétne pravidlá pre určité druhy obstarávaní) a aby podporovali spoločensky zodpovednejšie časti mediálnej scény (napríklad viac nebulvárne médiá).
  3. Výrazná podpora verejnoprávnych médií. Tá môže veľmi pomôcť celému sektoru. Napríklad kvalitná TASR môže v niektorých ohľadoch odbremeniť redakcie od niektorých činností a dovoliť im vrhnúť zdroje na vysoko špecializované činnosti. Dobre platené zamestnania v RTVS môžu byť výraznou záchrannou sieťou pre novinárov z celého sektoru. Ak si dobre zarobíte v RTVS, neskôr ľahšie prežijete na slabšie platenom mieste v súkromnom médiu, kde sa ale pre zmenu, môžete venovať niečomu špecifickému. A naopak, v začiatkoch sa vám bude ľahšie žiť na slabo platenom mieste inde, ak je pred vami vidina potenciálne lukratívneho miesta v RTVS niekedy neskôr.

A na druhej strane by bolo vhodné, aby sa mediálna scéna transformovala. Aj tak, že si upraví vnútorné kódexy, aby ošetrovali:

  1. Reprezentatívnosť názorov. Novinár či redakcia by mali byť schopné aspoň približne obhájiť výber odborných názorov do článkov. Už len odpovedať na otázku: prečo sme vybrali ako respondenta práve tohto odborníka? (A viac-menej no-no by malo byť anonymizované „odborníci tvrdia“.)
  2. Reprezentatívnosť prostredia. Redakcia by mala mať postupy pre výber respondentov do spracovania, čo sa v nejakej časti spoločnosti deje (Naozaj prezentujeme, aké názory v danom segmente spoločnosti panujú, keď tvrdíme, že ich prezentujeme?) Presne tak, aby sa nestávalo, že sa za názory učiteľov, Rómov, ekonómov, či gayov budú vydávať názory veľmi malej skupinky ľudí vybratej bez toho, aby sa niekto vôbec pýtal, ako reprezentatívni sú. Na sondovanie toho, čo si nejaký segment myslí, sú pritom často k dispozícii, len nevyužívané, viac-či menej reprezentatívne stavovské organizácie, výsledky prieskumov, a podobne.
  3. Uvádzanie informácií na pravú mieru. Redakcie by mali mať jasné postupy pre prijímanie podnetov na korekcie, na zvažovanie, ktoré podnety sú dôležité a na zverejňovanie tých dôležitejších korekcií.
  4. Uzatváranie káuz. Podobne by redakcie mali mať postupy pre uzatvorenie seriálu, v ktorom sa vyskytovali rôznorodé informácie, ktoré sa v rôznom čase vynárali a nie všetky museli byť pravdivé. Príkladom sú rôzne vysoko politické kauzy. Netreba mať formálne pravidlo „po určitom čase zverejním sumár“, ale redakcia by mala byť schopná odpovedať na jednoduché otázky typu: zverejnili sme v neskorších článkoch informácie špecificky uvádzajúce niektoré nepravdy na pravú mieru?
  5. Pravidlá pre vytváranie spoločensky závažného obsahu. Veľké redakcie by mali mať pravidlá a procesy sledovania a vyhodnocovania, do akej miery pokrývajú rôzne druhy spoločensky dôležitých tém mimo vyslovene politických či vyslovene komerčne atraktívnych.

Okrem toho potrebujeme vytvoriť už spomínané nezávislé zrkadlo, panel odborníkov, ktorí by zverejňovali súhrnné správy o fungovaní médií. Vrátane popisov praktík, štruktúrovania obsahu (aké druhy naratívov v médiách prevládajú, ako sú na tom s faktografiou, atď.), ale aj výkričníkov pri niektorých špecifických javoch (napríklad upozorňovanie na prípady vysloveného „character assassination“ v informovaní o niektorých osobách).

Médiá budúcnosti by mali byť obsahovo rôznorodejšie. Aj investigatívnejšie, aby sa odstránila závislosť na tom druhu „investigatívy“, ktorý dnes prevláda: niekto médiám podsunie materiál. Niekedy z pozitívnejších pohnútok, ale často v rámci vnútropolitického či biznisového boja. Viac by malo byť investigatívy, kde sú na začiatku originálne otázky novinára, čo sa v nejakom biznise, politickom kruhu, ale aj v regióne či spoločenskej skupine vlastne deje.

Napriek určitej stabilizácii prostredia vďaka úspešnému nábehu digitálneho predplatného je prostredie v skutočnosti veľmi zraniteľné. Aj preto treba o jeho budúcnosti diskutovať, vrátane diskusie o nástrojoch, ako médiám pomôcť. Na to ale budú musieť ich vedenia byť pripravené odpovedať aj na pre nich nepríjemné otázky.

A najmä by mali byť ochotné zmeniť niektoré postoje a postupy. Pretože súčasný vyslovene nelichotivý stav verejných diskusií je z veľmi veľkej časti dôsledkom práce médií a ľudí v nich.

 

 

Teraz najčítanejšie

Juraj Draxler

Pracoval som ako novinár, akademik, vysokoškolský učiteľ, aj ako minister školstva, vedy, výskumu a športu. Dnes okrem iného vediem Centrum pre verejnú politiku.