Cyklopríbeh

Zdroj: Road Cycling UK

Žijem si svoj cyklopríbeh, jé, je jé, je! Či tak nejako, ak by som si mal prispôsobiť text slávnej, i keď občas otravnej piesne.

Najprv sa prenesieme do čias, kedy ten, kto mal na bajku najviac prevodov, bol najväčší pán. Alebo dokonca ešte ďalej…

Hmlisto si pamätám prvé pokusy mojich rodičov dostať ma na dve kolesá. S pomocnými to veru nebolo zlé, horšie sa (ne)išlo bez nich.

Po viacerých pokusoch sa to nechalo na istý čas tak.

Mohol som mať asi 10 rokov, keď aj pre mňa prišiel ten moment. Rozbehol som sa, chvíľu šiel s pomocou (mojej sestry), a potom už aj bez. Áno, vidím tie skryté úškrny. Tak neskoro, šak ja som vedel už v šiestich a podobne. Nuž, radšej neskôr ako nikdy :)

Začínal som na lacnom mestskom bicykli bez prevodov, najďalej do ulice a späť. Keď ten pošiel, otec vyhrabal svoju starú skladačku SOBI 20. Aj tá poslúžila celkom dlho.

Chýry o tom, že už aj ja sa viem bicyklovať, sa doniesli až do Maďarska k mojej tete. Reakcia bola blesková. Jedného pekného večera prišli k nám na návštevu. Vraj nech vystrčím hlavu von aj za bránu domu. Čakal ma tam novučičký horský bicykel.

Jasné, boli to 90-te roky, takže mal hmotnosť bench press činky, odpruženie neexistovalo, a prevodov bolo „len“ 18. Ale neriešil som. S kamarátmi sme sa preháňali po celej Galante. Pripomínam, že tento bajk je ešte stále funkčný, i keď by sa mu zišla generálka, to veru.

O pár rokov neskôr, keď som mal trinásť, som dostal od známeho do daru jeho verného Favorita. Vraj na takom kedysi len tí najväčší šviháci jazdili. Ja som si s ním pojazdil dosť kilometrov, ale stále prevažne v Galante a okolí, len s jednou výnimkou, keď som na ňom dal trasu Galanta – Nitra cez Šaľu.

Približne od vysokej školy som bicyklovaniu teda veľa nedal, musím sa priznať. Zvrat prišiel až približne dva roky dozadu. Dostal som sa k celoodpruženému horskému bicyklu. Videl som, že to nie je top kvalita, ale tešil som sa. Bratislava je predsalen dosť veľká a na bajku sa preskúmava akosi ľahšie.

Využíval som ho aj na cesty do práce. Nemusel som sa spoliehať na MHD. Skoro vždy sa mi podarilo prísť načas. Zvládol so mnou aj jednu cestu do Viedne. V kombinácii s neadekvátnym vybavením a nie až tak super kondičkou mi to od mostu Lafranconi k viedenskej Hauptbahnhof trvalo neuveriteľných osem hodín. Dať som to ale dal a ako skúsenosť to bolo určite po mnohých stránkach poučné.

Začal sa pomaličky zosypávať, a keď mi ruplo radiace lanko k prešmykaču, stratil som s ním trpezlivosť a poslal ho do šrotu. Na jeho miesto nastúpil Favorit, ktorý som opäť využíval hlavne ako dopravný prostriedok do roboty, plus na občasné jazdy po Bratislave. „Fachčil“ kvalitne, ale postupne sa mu rozgajdali ložiská, v jednom stúpaní sa mi dokonca vlastnou váhou podarilo ohnúť samotné kľuky (keď som sa postavil do pedálov) a pod. Zmysluplnú renováciu, resp. repasovanie som si nemohol dovoliť, a tak som bicyklovanie musel bohužiaľ zanechať.

Tesne pred začiatkom sezóny som si povedal, že už to ďalej nevydržím. Začal som prekutávať net a robiť si túry po bike shopoch po celej Bratislave. Nakoniec mi padol do oka oranžový Specialized Allez, čerstvo za uvádzaciu cenu. Zobral som si ho teda na splátky.

Zatiaľ len s obyčajnými voľnými pedálmi, keďže na SPD neboli peniažky, plus som sa ešte na ne neodvážil. Predsalen som predtým ešte nemal riadny a moderný cesťák, a tak som si nebol istý, čo všetko dokáže a pod.

Už počas prvých kilometrov ma udivovala tá parádna rýchlosť na rovinke. Adrenalín mi do žíl pumpoval šialený trysk dolu kopcom. Stúpania som dovtedy neznášal, vyhýbal sa im veľkými oblúkmi, pokiaľ to len šlo. Možno kvôli tomu, že tie predošlé bicykle vedeli toho síce dosť, ale radenie bolo na dve veci. Tento konečne dobre a presne prehadzoval. Áno, možno sa práve chechtáte na zemi, ale aj to poteší.

Zrazu cesta do Galanty netrvala 5 či 6, ale menej ako 3 hodiny (áno, dá sa to aj rýchlejše, ale to by som musel byť o niečo zdatnejší; chcelo by to aj lepšie súčasti, ktoré by viac pohlcovali občas brutálne vibrácie). Križovanie Bratislavy alebo priľahlého rakúskeho okolia zrazu nebol problém.

Na mojom „tátošovi“ som dosiahol aj svoj zatiaľ najväčší cyklistický úspech. Z bratislavskej Petržalky (neďaleko žel. stanice) som vyrazil okolo šiestej ráno smerom na Viedenskú cestu a pred pol desiatou som už bol vo Viedni a vychutnával si zaslúžené občerstvenie a oddych.

Po asi hodine a pol som vyrazil cez Viedeň, aby som sa dostal na druhú stranu Dunaja. Z Viedne som cez Deutsch-Wagram pokračoval smerom na región Marchfeld (sledoval som približnú trasu vlaku z Viedne do Bratislavy; v prípade technických problémov by som to do najbližsej stanice vlaku nemal ďaleko a mohol sa zviezť do Bratislavy).

Nuž a po asi 10 a pol hodinách som pristál pri hrade Devín. Ako mi bratislavská MHD jasne dala najavo, nabudúce si radšej ešte odtrpím aj zvyšok trasy do Petržalky, ako by som ju mal použiť. Cesta domov mi trvala dve hodiny… Ale vráťme sa k podstate. Približne 130 kilometrov dokopy. Keby mi niekto hoci aj pred rokom povedal, že raz zdolám vzdialenosť kratšej cyklistickej etapy, vysmejem ho na mieste a do ruky mu vtesnám nejakú vizitku na odbornú pomoc. Ale dal som to, sakra, dal som tooo :)

Verne mi poslúžil aj na Dunajskom cyklomaratóne 2015 v Dolnom Štáli. Absolvoval som veľký okruh, čiže 85km. Skončil som síce posledný, so stratou celých galaxií, vyše dve hodiny na víťaza (ja 4:30 hodín, víťaz pod 2:30 hodín), ale bolo mi to jedno. Prišiel som si fajn zajazdiť, užiť si jazdu a pekné okolie. Cieľ som si splnil do bodky, a ešte som dostal aj jeden z naj gulášov, aké som kedy mal :) V ten deň som si dal ešte jazdu od Incheby do Hainburgu…

Niekoľko mesiacov som na ňom aj dochádzal do roboty. Vďaka nemu ani občasné zašuchtanie sa doma alebo menšie zaspanie nebolo problémom. Stačilo trošku dupnúť do pedálov a bol som načas v práci. Po istej udalosti, o ktorej sa mi nechce na tomto mieste hovoriť, som ho na jazdy do roboty prestal používať.

V tomto bode by som rád vyzdvihol, prečo sa z neho tak teším, a prečo je s ním radosť jazdiť. Fakt je, že predošlé bajky sa tomuto jednoducho nemohli rovnať. Je ľahučký, mrštný, a až na výnimky vyžaduje minimálnu údržbu. Miesta, kde by už hociktorý bajk, aký som mal, dávno vypustil dušu, prekonáva s prehľadom. Takmer 3000km a zatiaľ žiaden defekt. Neviem, či sa oň len tak dobre starám, alebo je fakt taký odolný.

Nebudem tu písať litánie, jazdiť na ňom je na míle lepšie ako na čomkoľvek, na čom som sedel. A to som ani nemusel kvôli nemu vykrádať banku. Jasné, nemôže sa rovnať drahším karboňákom, alebo špičkovým modelom s ešte vymakanejšími hliníkovými alebo oceľovými rámami (plus karbónová vidla), ale aj tak je boží :)

Kam ma ešte môj cyklopríbeh zavedie? Ani srnka netuší, ani keby použila tarot nanebevzatých mistrú. Určite by to chcelo lepšie kolesá, tj. ľahšie a s kvalitnejším nábojom/orechom. Možno o trošku kvalitnejšie plášte a podobne. Ale na všetko treba peňeži, takže zatiaľ nechajme fantazírovania.

Na záver pár malých rád ohľadom bicyklov a ich kúpy. Kupujte predovšetkým bicykel, ktorý reálne využijete. Prispôsobte tomu nielen typ bicykla, ale aj cenovú kategóriu. Ak začínate napr. s cestnou cyklistikou, nepotrebujete hneď na začiatok niekoľkotisícový kus, kde je skoro všetko z karbónu. Jednak nebudete schopní príliš využiť jeho potenciál, a ak sa Vám na ňom niečo pokazí, nedoplatíte sa.

Keď už spĺňa Vaše požiadavky, čo sa týka parametrov a pod., nastupuje zdanlivo nepodstatná vec. Musí sa Vám aj páčiť. Ak sa Vám niečo nepáči, tak Vás to nebude lákať von. Bicykel, na ktorom sa skvele jazdí a zároveň lahodí oku, je bicykel, ktorý zažije veľa šťastných kilometrov.

A nakoniec, pamätajte, že nie bicykel vyhráva preteky ani automaticky nepredbieha „horšie stroje“. Ak nie ste dosť zdatní a rýchli, tak môžete mať aj najlepší karboňák, a predbehne Vás o 20 rokov starší harcovník na Favorite. Aby bicykel fičal rýchlo, musí na ňom sedieť dobrý jazdec. Čo okrem bicyklovania samotného zahŕňa aj návštevy fitka alebo iné doplnkové športové aktivity.

Ďakujem za pozornosť a do steflónovania, priatelia :)))