Denník N

Viktorov útek pred komunistami

Viktor Dávid utiekol z Československa pred tým, než komunisti oficiálne uchopili v krajine moc. Na hraniciach ešte nebola spustená Železná opona. Preto sa tento príbeh trochu vymyká z toho, s čím sme sa na tomto blogu doteraz stretávali. Jeho osud ma však veľmi zaujal. Určitým spôsobom je predzvesťou toho, čo čakalo podobne zmýšľajúcich ľudí po komunistickom prevrate.

Viktor Dávid

Narodil sa v roku 1931 ako posledné dieťa Jozefa a Kláry Dávidovcov v obci Malé Kršteňany. Keď sa im narodil najstarší syn Peter (1915), jeho otec Jozef bojoval za Rakúsko-Uhorsko v Rusku, kde sa pokúsil zbehnúť a bol zranený. Neskôr medzi najstarším Petrom a najmladším Viktorom do rodiny pribudli štyri sestry: Štefánia, Mária, Elena a Lujza.

Klára a Jozef DávidovciKlára a Jozef Dávidovci (koniec 60. rokov)

Prišla druhá svetová a vzhľadom k svojmu priezvisku museli Dávidovci preukázať, že nie sú Židia. Našťastie mohli vďaka cirkevným záznamom doložiť svoj katolícky pôvod. Po skončení vojny nastúpil mladý Viktor na dvojročnú textilnú školu v meste Dvůr Králové nad Labem. Viktor bol v škole jediný Slovák medzi Čechmi a kvôli tomu mal aj problémy. Po dvoch rokoch prešiel na vyšší stupeň školy do Ružomberka.

Komunisti

Prvé problémy s komunistami mal v máji 1947 kvôli tomu, že zahodil na námestí do fontány transparent s nápisom „Ružomberská textilná škola stojí 100 %-ne za komunistami“. Viktor bol ale proti komunistom. Zbor národnej bezpečnosti bol však už vtedy komunistami z väčšej časti ovládaný. Chlapci si mysleli, že žijú v slobodnej krajine. Komunisti sa však vyhrážali: „My vám ukážeme, kto je tu pánom!

Policajti mu prehľadávali byt, kým bol v škole. Viktor sa sťahoval, ale vždy si ho znova našli. Počas júla a augusta 1947 pracoval v bratislavskej pobočke anglickej firmy na výrobu priadze, kde bol manažérom otec jeho priateľa. Bolo to naposledy, čo videl svoju rodinu. Na ďalšie stretnutie si musel počkať dlhých 20 rokov. V tej chvíli ešte nevedel, že ich opúšťa, takže sa s nimi ani poriadne nerozlúčil.

V ružomberskej textilnej školeV textilnej škole v Ružomberku

Viktor sa vrátil do školy, ale komunisti ho neprestali prenasledovať. Vlámali sa mu do bytu a obťažovali ho. Viktor pomáhal položiť základný kameň novej budovy školy, ale komunisti ho z fotografií vyrezali a v miestnej tlači ho nikde nesmeli spomenúť. Oficiálne školské záznamy v Ružomberku fakticky neobsahujú žiadne záznamy o tom, že tam vôbec niekedy študoval.

Viktor Dávid 1947Viktor Dávid v roku 1947

Náhly útek

Viktor Dávid mal toho dosť. Popudom na náhly útek bol nábor medzi vojakov. V škole im dôstojník ponúkol, že ak sa dobrovoľne prihlásia do armády, dostanú dôstojnícku hodnosť a umožnia im hneď absolvovať školu s vyznamenaním. Viktor si neodpustil štipľavú poznámku o tom, ako komunisti lovia ľudí. Popoludní ho na chodbe zastavil profesor: „Dávid, máš v kancelárii riaditeľa návštevu.“ „Čo mám teraz robiť, pán profesor?“, spýtal sa Viktor. „Byť na tvojom mieste, zmizol by som“, odpovedal mu učiteľ. A tak sa Viktor už do triedy nevrátil, namiesto toho schmatol z chodby svoj plášť a rozhodol sa utiecť.

Pretože sa práve učil na skúšku zo zemepisu, povedal si „Keď toho toľko viem o svete, prečo tie vedomosti nevyužiť pri pokuse o útek z krajiny?“ Vedel, že si nemôže kúpiť cestovný lístok z Ružomberka až po hranice, a tak sa vybral Bratislavy a tam si kúpil lístok na vlak do Prahy. Odtiaľ pokračoval vlakom do Domažlíc. Vedel, že v hraničnom pásme mu hrozí zatknutie. Kontrolovali tu doklady a on žiadne nemal.

Cez zelenú hranicu

Na prvej stanici za Domažlicami vystúpil z vlaku, ale bola tu hliadka. Našťastie padla na zem hmla a on sa nepozorovane dostal cez koľajnice do blízkeho lesa. Načúval, či niekde nie sú stráže so psom. Bežal do kopca, hlbšie do lesa, ale vedel, že nesmie zablúdiť. Orientoval sa podľa kostolného zvonu z dediny, ktorý odbíjal každých 15 minút. Vedel, že zvuk zvonu musí mať stále za sebou. A tak chodil až do štvrtej nadránom. Štyrikrát prebrodil tú istú rieku, ktorá sa vinula lesom. Až uvidel na konci lesa lúku a mostík. A na ňom stĺp. Z jednej strany nápis ČSR, z druhej DB. Za sebou počul štekajúcich psov a po česky hovoriacich pohraničníkov. Nevedel, čo má robiť. Má utekať alebo čakať, kým ho zatknú? Blížilo sa svitanie. Budú strieľať? Konečne sa rozhodol a rozbehol cez most. Žiadna streľba sa neozvala. Na druhej strane mostíka skočil do priekopy. A rukou hmatal po hraničnom kameni. Keď pod prstami ucítil písmená DB, bol si istý, že je na druhej strane.

FolmavaPravdepodobné miesto prechodu hranice: Folmava-Furth im Wald. Snímka je z 50. rokov. Podľa popisu mi dané miesto pomohol identifikovať Zdeněk Šmída, odborník na pohraničnú turistiku.

Konečne v Nemecku

Cesta viedla do nemeckého Furth im Wald. Viktor zamieril na stanicu. Zablatený, mokrý, premrznutý a unavený. Pri vstupe na toaletu stretol skupinu Nemcov. Keď jeden z nich Viktora zbadal, prešiel si veľavravným gestom rukou po krku a zasyčal: „Tschechische Hund!“ (Český pes!).

Viktor odpovedal: „Nie som Čech! Som Slovák!
Jeden z Nemcov povedal: „Slovák? Ako sa voláš?
Viktor Dávid
Nemec sa pýtal ďalej: „Ako sa volá tvoj otec
?
Jozef
Myslíš Jozef DávidTopoľčian? Tvoj otec mi pomohol dostať sa z Československa. Mimochodom, kam ideš?

Viktor mu povedal, že chce nájsť utečenecký tábor. „A koľko máš peňazí?“, pýtal sa Nemec. Viktor mu ukázal svoje československé koruny. „Za to si tu nič nekúpiš…“ Vzal Viktorove koruny a dal mu nemecké marky. „A teraz choď na vlak do Regensburgu a pozdravuj odo mňa otca, ak ho ešte niekedy uvidíš…

Tábory

Po strastiplnom putovaní utečeneckými tábormi sa dal Viktor zverbovať francúzskou cudzineckou légiou. Mal však v pláne v Marseille utiecť a dostať sa do Španielska. Nakoniec ale z vlaku, ktorým ich prepravovali, vyskočil aj s dvomi ďalšími mladíkmi na švajčiarskej hranici. Švajčiarska hliadka ich ale chytila a posadila do väzenia. Za prekročenie hranice sa dávalo 6 mesiacov. Viktor však bol rád. Konečne mali biele plachty a vankúše namiesto slamy a vriec od cukru. A na raňajky bola teplá strava.

TáborTakto to vyzeralo v utečeneckých táboroch

Postavili ich pred sudcu. Bol to starý 75-ročný pán, a keď sa ich opýtal, prečo prešli cez hranice do Švajčiarska, Viktor mu rozpovedal o komunistoch vo svojej vlasti. A sudca im dal namiesto šiestich mesiacov len tri týždne väzenia. Po peripetiách s francúzskou políciou, ktorá ich neskôr zatkla za útek z cudzineckej légie, sa Viktor napokon dostal do Lindau a odtiaľ konečne mohol vycestovať do Austrálie. 1. augusta 1949 vyplával na lodi Anna Salén a o tri týždne neskôr dorazil do Fremantle v Austrálii za pomoci International Refugee Organisation.

Anna SalenAnna Salén, po 2. svetovej vojne používaná na masovú prepravu prisťahovalcov

Austrália a USA

Prvých 6 mesiacov strávil Viktor v tábore. Neskôr pracoval ako barman v hoteli v Albany. Tu sa zoznámil so Silviou, svojou budúcou manželkou. Deň pred Štedrým dňom roku 1952 sa im narodil prvý syn Peter a v júli 1954 druhý syn Paul.

Perth 1954Perth 1954

V Austrálii vystriedali niekoľko bydlísk a v roku 1957 sa odsťahovali do USA.

Los Angeles 1960Los Angeles 1960

V Spojených štátoch sa Viktor živil ako predajca áut. Začiatkom 70. rokov minulého storočia sa s celou rodinou vrátil do Austrálie.

Svoju rodinu v Bratislave mohol Viktor prvýkrát navštíviť v roku 1966. Viktor Dávid zomrel ako 83-ročný vlani, 25. februára 2014. Jeho manželka Silvia pár rokov pred ním. Nežije už ani ich mladší syn Paul. Starší syn Peter žije stále v Austrálii.


Zdroje a obrázky: Archív rodiny

Teraz najčítanejšie