Kollárova drahá nevesta
Niekedy to ľudia robia. Otočia sa chrbtom k požiaru a podpaľačovi, z ktorého majú nejaký prospech, a začnú hlbokým a chlácholivým hlasom básniť o tom, ako všetok ten rozruch a volanie po zmene zo strany spravodlivo rozhnevaných statkárov iba narúša dobré mravy a komplikuje hasenie a hlavne – pomoc obyčajným ľuďom.
Málo znamená, že jeho chránenec už požiarov spôsobil niekoľko a nevie s nimi prestať. Zopár oduševnelých gest a hnevlivý tón, náhle premenený v ľútostivý, pomaly hypnotizuje unavených sedliakov…
Skúšajú zahmliť – títo hráči o moc – ako toho podpaľača vlastne chránia, lebo vlastný prospech z neho im je prednejší ako pokojne spiaca dedina. Je samo sebou, že všetky tie rečičky o obyčajných ľuďoch sú napokon iba zásterka. Ako falošný úsmev; ako podaná ruka, čo vašu nezoviera.
Isteže vedia, že ich publikum nepojme všetkých. Mnohí ich ťarbavým pózam nepodľahnú. Ale podľahne ich dosť, a to stačí.
Napokon, každý si musíme na ten chlieb nejako zarobiť.
*****
Vyvoláva až údiv, aký ochotnícky krúžok tá Sme rodina vlastne je. Akoby naozaj chceli byť s celou vládou pobrataní mastnými bozkami… Hoci s celým štátom – len nech nikto nerozknísava čln... Čo tam po tom, že otec mláti mamu, čo zarobí aj prepije, a obchádza nás celá ulica – hlavne, že sme všetci pekne spolu a pokope. Načo čokoľvek riešiť a mútiť vodu tým, čo bolo… Veď – SME RODINA. Aj keď taká… stredoveká.
Náš predseda parlamentu, priateľ dobrodruhov Kollár (ako aj jeho verní bratia v zbrani) teda nemá požiadavky na personálne zmeny vo vláde. Jeho pozornosti niečo také povrchné celkom uniká, lebo on sa stará len o ľudí. Hasenie dediny a zachraňovanie statkov ochotne prenechá niekomu inému (ako teraz premiér hasenie krízy jemu), aby potom znova raz mohol vyjadriť ľútosť a sklamanie nad všetkým tým krikom a neporiadkom, čo sa pri tom narobil.
Človeka to až privedie k zamysleniu, či mu nepríde aspoň trochu zaťažko hrať to lacné divadlo… predstierať, ako ho to celé trápi, a že nevidí, že namiesto svojich trápnych návrhov „pre pomoc obyčajným ľuďom“ (niežeby ju nepotrebovali) by najväčšou službou pre ľudí bolo zbaviť Slovensko tej frašky, tej hanby a disfunkcie v podobe Igora Matoviča na poste premiéra.
Najsmutnejšie na tom je, že keby Kollár nebol taká predajná nevesta a pridal sa minulý týždeň k SaS a Za ľudí, dnes sme už mohli mať (aspoň na ceste) nového premiéra a mohol byť pokoj. (Aspoň v rámci možností.) Namiesto toho svojím divadielkom pre prostoduchých de facto neprestáva prekážať ukončeniu presne toho „cirkusu“, na ktorý si sám sťažuje. Výkon hoden Oscara. Aspoň takého nášho, trebárs zo Skalice.