Denník N

Kollárova drahá nevesta

Niekedy to ľudia robia. Otočia sa chrbtom k požiaru a podpaľačovi, z ktorého majú nejaký prospech, a začnú hlbokým a chlácholivým hlasom básniť o tom, ako všetok ten rozruch a volanie po zmene zo strany spravodlivo rozhnevaných statkárov iba narúša dobré mravy a komplikuje hasenie a hlavne – pomoc obyčajným ľuďom.

Málo znamená, že jeho chránenec už požiarov spôsobil niekoľko a nevie s nimi prestať. Zopár oduševnelých gest a hnevlivý tón, náhle premenený v ľútostivý, pomaly hypnotizuje unavených sedliakov…

Skúšajú zahmliť – títo hráči o moc – ako toho podpaľača vlastne chránia, lebo vlastný prospech z neho im je prednejší ako pokojne spiaca dedina. Je samo sebou, že všetky tie rečičky o obyčajných ľuďoch sú napokon iba zásterka. Ako falošný úsmev; ako podaná ruka, čo vašu nezoviera.

Isteže vedia, že ich publikum nepojme všetkých. Mnohí ich ťarbavým pózam nepodľahnú. Ale podľahne ich dosť, a to stačí.

Napokon, každý si musíme na ten chlieb nejako zarobiť.

 *****

Vyvoláva až údiv, aký ochotnícky krúžok tá Sme rodina vlastne je. Akoby naozaj chceli byť s celou vládou pobrataní mastnými bozkami… Hoci s celým štátom – len nech nikto nerozknísava čln... Čo tam po tom, že otec mláti mamu, čo zarobí aj prepije, a obchádza nás celá ulica – hlavne, že sme všetci pekne spolu a pokope. Načo čokoľvek riešiť a mútiť vodu tým, čo bolo… Veď – SME RODINA. Aj keď taká… stredoveká.

Náš predseda parlamentu, priateľ dobrodruhov Kollár (ako aj jeho verní bratia v zbrani) teda nemá požiadavky na personálne zmeny vo vláde. Jeho pozornosti niečo také povrchné celkom uniká, lebo on sa stará len o ľudí. Hasenie dediny a zachraňovanie statkov ochotne prenechá niekomu inému (ako teraz premiér hasenie krízy jemu), aby potom znova raz mohol vyjadriť ľútosť a sklamanie nad všetkým tým krikom a neporiadkom, čo sa pri tom narobil.

Človeka to až privedie k zamysleniu, či mu nepríde aspoň trochu zaťažko hrať to lacné divadlo… predstierať, ako ho to celé trápi, a že nevidí, že namiesto svojich trápnych návrhov „pre pomoc obyčajným ľuďom“ (niežeby ju nepotrebovali) by najväčšou službou pre ľudí bolo zbaviť Slovensko tej frašky, tej hanby a disfunkcie v podobe Igora Matoviča na poste premiéra.

Najsmutnejšie na tom je, že keby Kollár nebol taká predajná nevesta a pridal sa minulý týždeň k SaS a Za ľudí, dnes sme už mohli mať (aspoň na ceste) nového premiéra a mohol byť pokoj. (Aspoň v rámci možností.) Namiesto toho svojím divadielkom pre prostoduchých de facto neprestáva prekážať ukončeniu presne toho „cirkusu“, na ktorý si sám sťažuje. Výkon hoden Oscara. Aspoň takého nášho, trebárs zo Skalice.

Teraz najčítanejšie