Humanitárnych pracovníkov si ľudia idealizujú. Neviem, ako si predstavujú túto prácu, ale keď sa hlásia dobrovoľníci, takmer každý povie, že chce pomáhať. Odbor pomoc neexistuje, ale kopa čiastkových, mravenčích a nie vždy atraktívnych úloh.

Nákupy

Potrebovali sme vybaviť kanceláriu, kúpiť generátor, občas aj benzín, lebo v Sýrii sa stal v určitých oblastiach nedostatkovým tovarom, auto pre mobilnú nemocnicu či zdravotnícky materiál do mobilnej nemocnice. Niečo bolo možné kúpiť v Sýrii, ale rizikom bolo previesť veľké množstvo peňazí. Hlavne ak zamestnanci prechádzali cez množstvo check- pointov, ktoré strážili rôzne ozbrojené skupiny. Bankové transfery neboli možné.

A niektoré veci bolo potrebné zakúpiť priamo v Turecku a previezť ich do Sýrie. Tiež s obavou, že sa to nemusí podariť. Autá s tureckou značkou by v Sýrii vzbudzovali pozornosť.

A tak sme mali prenajaté jedno auto v Turecku, ktorým som jazdila ja a ďalšie v Sýrii. Ak sme nakupovali v Turecku, sýrske auto prišlo k prechodu, ktorý využívali humanitárni pracovníci a tureckým autom som ich vyzdvihla.

Veľa ľudí chce pomáhať alebo pomoc podporiť, ale väčšinou tým myslia niečo konkrétne. Je ťažké pýtať peniaze na autá a telefóny, ale práve logistické zabezpečenie a dostatočný počet ľudí sú úspechom pomoci. Niekto si môže povedať, že nebude podporovať mimovládne organizácie, lebo ich peniaze idú na platy, autá a telefóny. Niekedy sú povinnou výbavou auta aj nepriestrelné vesty. Ale bez áut by sme pomoc nedoručili. Bez ľudí by sme pomoc nedopravili k tým, ktorí ju najviac potrebujú. A bez mobilných telefónov a novodobých aplikácií by sme nevedeli darcom povedať, kam ich peniaze idú. Preto sa niekedy autá iba prenajímajú, ak je to možné, aj keď nie efektívne. Ale vo vojnových zónach je prenájom takmer nemožný. Veď ktorá autopožičovňa by prenajala auto niekomu, kto s ním pôjde cez checkpointy, do oblastí kde sa strieľa a unáša?

Bez pravidelných darcov by žiadna pomoc v Sýrii nebola možná.