Organizácia, pre ktorú som pracovala, zabezpečovala humanitárnu pomoc do Sýrie z tureckej strany. Mesto, z ktorého sme pracovali, bolo vzdialené asi 30 km od hranice. Oblasti, v ktorých sme pomáhali, boli 2 – 3  hodiny cesty z našej tureckej kancelárie. Napriek tomu, že sme boli v bezpečí, zažívali sme iné rizikové chvíle a situácie, ktoré nám pripomínali blízkosť vojny.

Pomoc brzdia nariadenia a politické rozhodnutia

Mestá v Turecku, kde sa množili zahraničné mimovládne organizácie, neboli nadšené. Pribúdali v nich utečenci, ktorí brali domácim prácu. V mestách boli oficiálne aj neoficiálne utečenecké tábory. Ľudia sa obávali nárastu kriminality. Pribúdali aj  neoficiálne kancelárie mimovládnych organizácií. Nik z nás nechcel pracovať neoficiálne, ale vláda nám to neuľahčovala. Na povolenie sme čakali celé mesiace. Ja som mala šťastie, boli sme v skupine prvých organizácií, ktorým udelili oficiálne povolenie na prácu. S radosťou som držala obálku v deň, keď nás prišla skontrolovať miestna polícia. V dome bolo jedno miesto so stolom a počítačom, ktorý vyzeral ako priestor pre kanceláriu, obklopený šanónmi, ja som držala v rukách papier s povolením.

Menej šťastia som mala s pracovným povolením. Pravidelne som chodievala na policajnú stanicu, pila s policajtmi čajíky (lebo tak sa to má podľa miestnych zvykov) a oni sa tvárili, že je to v procese. Do poslednej chvíle. Dva dni pred skončením mojich turistických víz, v piatok poobede, mi povedali, že je možné vybaviť to v inom meste. Samozrejme, že sa to nedalo stihnúť. V piatok poobede už predsa nerobia. V pondelok mi končili víza. Zavolala som na slovenský konzulát, poradili mi odletieť a žiadať povolenie na Slovensku na tureckej ambasáde. V piatok poobede som teda odovzdala všetko, čo sa dalo stihnúť 2 novým kolegom. V noci som si zbalila veci a v sobotu skoro ráno som už sedela v lietadle. Na tureckej ambasáde som nepochodila. A tak som ostala rovno aj bez práce.

Bezpečnostná príprava

Všetci sme dúfali, že sa situácia zlepší a budeme môcť ísť pomáhať priamo do Sýrie. A tak sme pripravovali bezpečnostné procesy. S informáciami nám pomáhal mladý muž, ktorý viedol mobilnú kliniku v Sýrii. Na vstup do Sýrie sa pripravovalo aj množstvo fotografov z rôznych svetových médií. Kvôli fotkám riskovali svoje životy. Viacerí bývali v našom dome. Všetci sme tŕpli, či sa vrátia, keď išli niečo fotiť. Jedna novinárka, ktorá bývala s nami, mala šťastie. Jej výzor pripomínal sýrske ženy. Vrátila sa. Ale na vlastné oči videla únos iného novinára. Keď sa pýtala svojho sprievodcu, podľa čoho by ju odhalili – povedal jej, že podľa chôdze a topánok, lebo sýrske ženy chodia inak. Novinári a fotografi, ktorým sa podarilo zo Sýrie vrátiť, sa potom veľakrát strašne opili. Nebolo sa čo čudovať –  každý jeden z nich bol blízko prestrelky či bombardovania.

Pripravení na útek

Aj v Turecku nás občas niečo vyrušilo. Okolie mesta bolo hornaté a často sme chodievali na kopec s výhľadom na mesto. Jeden týždeň prebiehali turecké oslavy. Stíhačky lietali len pár metrov nad zemou. Na pracovných stretnutiach na balkónoch či strechách nám hrkotali šálky a mnoho ľudí sa nedokázalo ani sústrediť. Pretože boli zo Sýrie a zažili nálety. Počúvať stíhačky 2 hodiny od vojnovej zóny v nás vzbudzovalo strach.

Kvôli bezpečnosti nemám z tejto misie ani fotky. Ja som blízkosť vojny cítila len 3 mesiace. Mnoho detí, mladých ľudí, či celých rodín to prežíva už 10 rokov. Oveľa bližšie. A vo väčšom riziku. Nezabúdajme na nich a neprestávajme pomáhať.