Nevedel som si spraviť názor a stále to neviem
Čo sa týka utečencov, čítam iba dva postoje, pomáhať a nepomáhať – zatvoriť hranice. Asi nikdy doteraz mi netrvalo tak dlho, aby som si nevedel urobiť na niečo názor. V podstate ho asi nemám doteraz a popravde sa za to aj trochu hanbím. Neviem byť sto percentne ani na jednej strane, hľadám riešenie uprostred, ale nie som s ním stále spokojný.
Včera vyšli svetové denníky s mrazivou fotografiou utopeného chlapca, ktorého vyplavilo more. Som otcom o niečo mladšieho chlapca a pohľad na tú fotografiu ma veľmi silno zasiahol. Neviem si ani len predstaviť, čo sa na topiacej lodi muselo diať, akú bolesť museli jeho rodičia prežiť. Neviem si tiež predstaviť, čo prežíva otec, ktorý prehadzuje svoje dieťa cez ostnatý drôt do rúk vojaka, len aby mu zabezpečil mier, keď sa aj on nedostane na druhú stranu. Asi každý rodič by dal život za svoje dieťa, ale tu ani to nestačí.
Je tu ale aj druhá strana mince, veľa z nich uteká do Nemecka, Británie ako keby mali pocit, že tam sú z klobás ploty. Veď fajn, prežil som, dostal som sa do krajiny, kde je mier, kde tiež žijú ľudia, skúsim to s nimi. Načo drancovať kamióny, riskovať smrť v dodávke, platiť prevádzačskej mafii? Som v Grécku, Turecku, Taliansku, Francúzsku, skúsim to tu. Množstvo z nich bude v Európe bez práce, závislí od sociálnych dávok, to potom vedie k špekulovaniu. Navyše čo s infiltrovanými radikálmi?
Neviem, ako túto situáciu vyriešiť, ale rozhodne už treba začať. Ostnaté ploty riešením rozhodne nie sú, to akurát pribudne mŕtvych, čo sa jednak už aj ukazuje. Tiež sa tu ale nemôžu pohybovať nekontrolovateľne ľudia na pokraji zúfalstva. Je smutné, že v Bruseli sedia mozgy, ktoré zatiaľ dokopy neurobili nič a platíme ich kráľovsky. Je znepokojujúce, že Európou znova pochoduje krajná pravica. Je nešťastie, že pomáhajú v podstate len dobrovoľníci.
Nechcem tu hosťa, ktorému ponúknem nocľah a on sa mi bude sťažovať na tvrdý matrac. Nechcem tu radikálny islam. Nechcem armádu nezamestnaných ľudí, ktorých situácia bude nútiť špekulovať.
ALE rozhodne sa nemôžem pozerať s čistým svedomím, ako v mori a všade v Európe umierajú deti. Ako sa nám po Európe prechádzajú ľudia, ktorí stratili ľudskú dôstojnosť a zúfalo sa snažia dostať na západ, lebo im niekto povedal, že tam padajú pečené kurence zo stromu.
Neviem, ako toto dopadne, ale mrazí z toho. Zastavme to, prosím Vás.
