Vo vojnových konfliktoch, akým je aj konflikt v Sýrii, je práca humanitárnych pracovníkov veľmi riziková. Veľakrát je dôležité pracovať systémom „low profile“. Vyhodnocuje sa, či je lepšie ísť do terénu s vozidlom s logom organizácie, alebo obyčajným, ideálne aj trochu ošúchaným autom. Rešpektovať kultúrne zvyky, aj čo sa týka obliekania. Aj keď to pre ženu znamená byť viac zahalená. Nefotiť. Prípadne nespomínať mená organizácie. Preto mám zo svojho pôsobenia na tejto misii asi len 3 fotky, z oslavy mojich narodenín.

Informácie sú veľmi dôležité pre bezpečnosť zamestnancov humanitárnych organizácií. Ale v prípade zabezpečovania pomoci do Sýrie som zažila aj to, že sa humanitárne organizácie obávali zdieľať informácie aj medzi sebou. No a média tomu nepomáhali už vôbec.

Pri pomoci pre Sýriu som sa prvýkrát zamyslela nad tým, ako funguje lobing, politický marketing a digitálna vojna. A čo všetko spôsobujú.

Neviem, koľko toho viete o koordinácii humanitárnych organizácií, ale v každej kríze je vytvorený koordinačný mechanizmus, aby sa vedelo kto, čo, kde robí a čo je potrebné ešte pomocou pokryť. V rámci tohto mechanizmu sme každý týždeň dostávali prehľad správ k situácii v Sýrii. Bolo fascinujúce, aké odlišné dokázali byť niekedy informácie o tej istej udalosti v denníkoch z USA, Ruska, Arabských krajín, Európy či iných častí sveta. Ako a kde funguje vojnová propaganda. A kto na koho strane konfliktu stojí.

Ak chcem naozaj vedieť, čo sa deje, naučila som sa jednu podstatnú vec: treba sa opýtať miestnych ľudí. A to tých obyčajných, ktorí každý deň prežívajú ťažké chvíle. Ako to vnímajú oni. Ako to naozaj prebieha. Akými problémami sa trápia. A to pri každej kríze. A aké majú oni riešenia. Na to sa zabúda aj pri súčasnej pandémii.

Aj preto odporúčam: pozrite sa na vojnu v Sýrii očami detí, ktoré to celé naozaj prežili.