Ako riaditeľka jednej z kancelárii UNICEF mám prístup k veľkému množstvu príbehov detí zo Sýrie, ktoré za 10 rokov UNICEF pozbieral. Sedím za počítačom aj s kolegyňou a tečú nám pri čítaní slzy. Či ide o deti, ktoré ostali v Sýrii, alebo o deti, ktoré utiekli do iných krajín, ich príbehy sú naozaj ťažké. Žiadne dieťa si nezaslúži, aby takto prežívalo svoje detstvo. Vojna je ťažké nielen pre deti, ale aj ich rodičov. A mne nedá inak, ako podeliť sa o niektoré z nich.

Muhammad dorazil do tábora pre vysídlených ľudí Al – Hol po trojdňovej jazde v zadnej časti nákladného auta po odchode z dediny Bahgouz. Spali na otvorenej vlečke nákladného auta, pritisnutí k sebe, lebo sa nemali čím zakryť ani osušiť od dažďa. On a jeho rodina patria medzi 63 000 vysídlených ľudí, ktorí absolvovali 300 km dlhú cestu na úteku z dedín Hajin, Susa a Baghouz, kde vypuklo násilie v decembri minulého roku.

Po svojom príchode do tábora bývajú v jednom z veľkých zdieľaných stanov, kde sa tlačí viac rodín, kým nedorazí viac rodinných stanov. Napriek tomu je Muhammad spokojný. Podmienky v tábore sú lepšie ako v Baghouze. Väčšina domov v dedine bola zničená. Museli si vykopať jamu do zeme a žiť v nej. Namiesto strechy mali iba plachty, ktoré ich chránili pred chladom a dažďom.

Niekoľko mesiacov nemali vodu. Pili priamo z rieky Eufrat a boli radi, keď mali na jedenie aspoň bulgur. V tábore majú vodu, jedlo, aj zdravotnú starostlivosť.

Na úteku boli v marci 2018 aj rodiny z východnej Ghúty, kde bol vytvorený evakuačný priechod, aby rodiny mohli opustiť mesto. Otec rodiny nemá inú možnosť, kam uložiť svojho synčeka spať pri úteku z mesta, ako do kufra z oblečením. Sú jednou z mnohých rodín, ktoré opustili Hammouriyeh vo východnej Ghúte po krutých bojoch. Boje mali za následok smrť a zranenia civilistov a mnoho zničených a poškodených domov.

Sham má 7 rokov a býva v utečeneckom tábore Za’atari  v Jordánsku. V rukách drží fotku svojho otca. Táto fotka vznikla ešte v Sýrii. „Je pre mňa veľmi dôležitá, pretože môj otec umrel a ja som ho mala veľmi rada. Hovoril mi príbehy o Sýrii. Milovala som tie príbehy.

Jeden deň mi povedal, že o 5 dní pôjdeme do tábora. Povedal, že vojna začne byť veľmi zlá a ja musím ísť. Povedal mi: keď vyrastieš, potrebujem, aby si sa postarala o svoju mamu. On s nami neodišiel. Umrel v Sýrii.“

Bez humanitárnej pomoci by tieto deti mali život ešte oveľa ťažší.