Denník N

Kap. 13 – Byť či nebyť (zaočkovaný).

Tak Frederik nakoniec spolu s rodinou prinútil otca, aby sa nechal zaočkovať. Najprv sa tri dni rozčuľoval pri user unfriendly systéme registrácie, ale nakoniec sa Systém zmiloval a už sa ženú v ústrety očkovaciemu zážitku.
Otec sa oholil a Frederik sa spolu so Ženou podvedome pripravili na klasický zážitok z Lovákova: nič nebude fungovať a všetci budú nasratí a budú sa hádať až sa nakoniec bez spásnej injekcie poberieme domov rozbitými cestami, kde za každým bučkom striehnu pomáhači a chrániči, aby z vystresovaného chudáka vytriasli ako z oslíka posledné eurká na pokutu. Za to, že prekročil hranice okresu alebo za prekročenie nejakého iného nariadenia, orientácia, v ktorých sa stala novým národným hobby. Môžem nakúpiť v inom okrese? Môžem sa ísť otestovať do čierneho okresu? Je ten, kde chcem nakúpiť červený, bordový, magentový, lososový alebo čierny? A aký je ten môj? Sivý, šedý, bezfarebný? Alebo sa, zatiaľ, čo som hľadal miesto na testovanie, kde nemusím stáť dve hodiny v rade podnosých rúškarov, zmenila nariadením kolabujúcej vlády farebná škála a ja som beznádejne v riti a ruka zákona ma chytí za vydratý golier a vytrasie zo mňa posledné eurokorunky? A s grobianskou nadradenosťou lováckeho policajta, ktorému ešte nik za tridsať rokov nevysvetlil, že ho každý pokutovaný platí a, aby sa správal slušne…
Zatiaľ sme iba na ceste, vyhýbame sa jamám a dieram, ktoré národ v ošiali modernizácie a zrieďovania jazyka nazval výtlkmi (podobne ako keď sme zlodejov nazvali kontroverznými podnikateľmi a skutočne veľkých zlodejov oligarchami) a Frederik pozoruje holé hrebene kopcov, kde sa ešte pred piatimi rokmi  zelenal les. Zmizol. Asi utiekol. Pred Lovákmi. Lovák je jednoducho tradicionalista. Drží sa remesla svojich dedov. Rúbe a rúbe a, keď nakoniec neostane ani drevo na porisko sekery, tak potom  možno prestane. Ale dovtedy už istotne budú všetky poriská plastové, takže Lovák sa rozhliadne a porúbe aj stĺpy. A predá ich Poliakom, ktorí z nich vyrobia skrine, do ktorých si Lováci uložia všetky veci, čo nakúpili za eurokorunky, čo dostali za drevo. A, keď sa ho deti spýtajú, prečo sú všetky kopce holé, Lovák to deckám vysvetlí tak, ako sa to v tradičnej rodine robí – fackou. Veď za to všetko môžu ony. To len pre nich to všetko robil. To pre nich sa snažil a zhŕňal a zhŕňal mamon. A ani vďaky sa nedočká, chudák vymletý.
Žena zručne kľučkuje autom pomedzi jamy, diery a možno aj výtlky a Otec sa rozčuľuje pri správach, čo sa rinú z rádia. Frederik premýšľa, ako Otcovi vysvetliť, že ho USA nechcú vakcínou zabiť. Otec by chcel vakcínu od veľkého brata z Barbovirie. Nevadí mu, že ju nik neskontroloval. Škrečky prežili, tak to by v tom bol Soros, aby sme to neprežili my.
Zákruty sa vlnia pomedzi olámané stromy a kríky, na ktorých visia plastové odpadky. Začína fúkať a poletujú malé vločky. Každé tri kilometre je vedľa cesty rozbahnená lúka zaprataná drevom. Gáter je v každej dedine. Ešte posledný kopec, na ktorom je cesta taká, že sa musí jazdiť stredom, kde ostal, ako-tak súvislý asfalt a už je tu hlavné mesto vedľajšieho okresu. Pred hlavnou križovatkou sú na zaplátanom asfalte zle namaľované šípky, takže musíme zle odbočiť. A tak sa točíme ulicami až, predsa len trafíme ten správny pruh a už je tu nemocnica na kopci, vystupujeme, stretáme známych, ktorým nejde naštartovať auto, potom sa pýtame skafandra na vrátnici, kde máme ísť a po usmernení vypisujeme papiere. Otec podpisuje a papiere odovzdávame, Otec si sadá a do ramena sa mu ponára ihla. Potom sedíme na chodbe a po 15 minútach odchádzame.
Frederik je v šoku. To bolo prvýkrát, čo, nielen počas pandémie, niečo funguje, hovorí Žene. Aj ona je príjemne prekvapená. Vyzerá to tak, že, keď sa chce, tak aj Lováci vedia zorganizovať, aj niečo iné ako krádež. A tak nastupujeme do auta a odchádzame. Zo spokojnosti nás hneď vylieči dopravná situácia. Zdá sa, že tu zo zásady nikto nedáva smerovky. Akoby mal  každý vedieť, kto kam odbočuje, lebo sa tu všetci poznajú. Pri výjazde z dediny, čo už 100 rokov ašpiruje na mesto sa tri oktávky za sebou rozhodnú predbiehať. Do zákruty a cez plnú. Šťastne nás minie brzdením rozkývaný kamión s drevom, čo sa valí v protismere a sme zase medzi jamami. Žena pridáva  rádiu hlas, idú správy. Jojo sa zaťal, Excelektor sa zaťal, minister Kosec už ministrom nebude, pretože z neznámych dôvodov podal demisiu, o ktorú ho nik nepýtal. Asi chce byť riaditeľom národných špehov. A možno žene, ktorú drží v háreme došla trpezlivosť. A yankeyovský prezident povedal o tom z Barbovirie, že je zabijak. To Otca rozruší a začne hundrať, pľuje zo seba nesúhlas ako mačka chlpy. Vietor v nárazoch ohýba stromy, Frederik sa díva na ostnaté kmene smrekov, čo miznú v minulosti a premýšľa o tom, ako Otcovi vysvetliť, že žiť pod teniskou USA je minimálne v Európe lepšie, ako žiť pod válenkami veľkého nevydareného brata z Barbovirie. Asi je to zbytočné. Nejde už o argumenty. Pocity sa vydávajú za myšlienky. Celý život počúval o dobráckom veľkom bratovi z východu, ktorý nás zachránil pred apokalypsou. A potom nás zachránil pred nami samými. A teraz nás chce zachrániť zas. Len tak, z dobroty srdca a pasie?
A potom v rádiu čítajú poviedku, z ktorej sa Frederikovi krúti mozog. Svet sa motá tesne na kraji Ničoty, kde sa pozrieš, blázon iných bláznov vodí za nos, a tu ktosi píše príšerne neúprimne o striedavej starostlivosti a používa slovo peľasť?  O slovo ani tak nejde, skôr o absolútny nedostatok vášne, humoru či akejkoľvek myšlienky. O štýle ani nehovoriac. Aha,  počkať. Akási pani čosi hovorí. Frederik pridáva hlasitosť. Je to vraj súťaž, kde posielajú texty ašpiranti na spisovateľov a načítajú im to významné lovácke herecké hlasy. Škoda o tom zaslinené slová tratiť. Vypočujte si to sami. 321 sa to volá a ide to v národnom lováckom rádiu.

Teraz najčítanejšie