Blog85 zobrazení

Spomienky na Sýriu – časť 8: Voda ako zbraň

Mária SliackaMária Sliacka
© UNICEF/UN046880/Al-Issa:
© UNICEF/UN046880/Al-Issa:

Čo urobíte, keď sa na nejaké miesto naraz nahrnie 145 000 ľudí? Vybudujete mesto. Dáte mu určitú štruktúru, postavíte školy, nemocnice, vytvoríte jednoduchý systém zárobkovej činnosti a obchodu, musíte zabezpečiť vodu, vodovodný systém a čističku odpadových vôd. Dnes je Svetový deň vody. Pitná voda je terčom útokov vo vojnových konfliktoch. Zásobovanie vodou v konfliktných oblastiach a utečeneckých táboroch prináša mnoho úskalí.

V roku 2012 prekročilo sýrske hranice do Jordánska v priebehu šiestich mesiacov takmer pol milióna ľudí, ktorí hľadali útočisko pred konfliktom a násilím. Bol to obrovský chaos. Utečenecký tábor Za’atari neďaleko hraníc od Sýrie sa stal ťažiskom humanitárnej pomoci v Sýrii. V najťažších obdobiach poskytoval útočisko pre 145 000 ľudí, dnes je ich tam približne 80 000.

V tábore bolo na začiatku mnoho bezpečnostných problémov, chaos a neférovosť pri poskytovaní pomoci.  Oportunisti prevzali kontrolu nad distribúciami vody a jedla a vytvorili nespravodlivý systém prideľovania pomoci. Najviac boli ohrozené ženy a deti.

© UNICEF/UN0280503/Herwig: Nákladné autá dopravujú vodu do utečeneckého tábora Za’atari v 2016.

Nákladné autá s pitnou vodou sa presúvali ulicami tábora. Ale takýto spôsob zabezpečenia pitnej vody bol veľmi drahý, náročný na logistiku, neudržateľný pre životné prostredie a bolo ťažké zabezpečiť spravodlivé delenie vody.

Odhaduje sa, že doba životnosti utečeneckého tábora je v priemere 20 rokov, pričom utečenci v ňom strávia v priemere 10 rokov. Preto bolo aj v Jordánsku potrebné tlačiť do vytvorenia udržateľného vodovodného systému.

© UNICEF/UN0280288/Noorani: © UNICEF/UN0280288/Noorani: Dieťa naberá vodu z komunálnej nádrže na vodu v utečeneckom Za’atari v roku 2013.

Navyše ženy, dievčatá a deti nepoužívali záchody a bloky na umývanie, pretože boli príliš ďaleko od stanov. Necítili sa bezpečne chodiť pomedzi stany s mužmi, najmä po zotmení. Výsledkom bolo, že ľudia brali stavebný materiál a stavali si súkromné latríny pri stanoch.

Tak sa stalo, že v tábore bolo 12 000 domácností, ktoré mali otvorenú jamu na výkaly vo vnútri latríny, čo bolo predpokladom vzniku mnohých ochorení, najmä keď prišli lejaky.

UNICEF spolu s partnerskými organizáciami postavil v utečeneckom tábore vyše 3 000 septikov, do ktorých sa zbiehala odpadová voda z latrín. Pomocou vodovodného potrubia, ktoré je dlhé až 125 km, odvádza vodu do miestnej čističky vody. Takisto boli urobené vrty do hĺbky až 500 m. Cez 300 km dlhé potrubie prichádza pitná voda priamo do jednotlivých príbytkov v tábore. Takto je možné kontrolovať aj kvalitu vody a obmedziť šírenie chorôb.

© UNICEF/UN0280290/Herwig: Sidra, 14, naberá pohár vody priamo v ich rodinnom karaváne v utečeneckom tábore Za’atari v roku 2019.

Vybudovať takýto vodovodný systém nebolo jednoduché. Prekážok bolo mnoho. Systém sa budoval na miestach, kde neustále pobiehali ľudia, problémy boli aj s dovozom materiálu, navyše pri výstavbe vodovodného systému bolo nájdených 120 nevybuchnutých kusov munície.

Hovorí sa, že voda je život. Preto jej zabezpečenie v utečeneckých táboroch je také dôležité. Bez pitnej vody umierajú deti aj dospelí. Na rôzne ochorenia. Aj preto sú útoky na vodu súčasťou každého konfliktu. Aj toho v Sýrii.

V júli 2019 UNICEF zaznamenal 8 útokov na vodné zdroje v provincii južný Idlib v priebehu 2 mesiacov. Tri z týchto zdrojov boli podporované UNICEFom v rámci humanitárnej pomoci pre ľudí, ktorí v provincii ostali. Tieto zdroje zabezpečovali pitnú vodu pre 250 000 ľudí. A ľudia ostali závislí od dovozu vody nákladnými autami či cisternami.

V súlade s medzinárodným humanitárnym právom sú všetky strany konfliktu povinné zastaviť útoky na vodné zdroje.

Nerozumiem tomu, prečo si tak málo vážime ľudský život a dokážeme ho ničiť toľkými rôznymi spôsobmi. A prečo vojnových konfliktov neubúda, ale pribúda.

Mária SliackaMária Sliacka

Začínala som ako dobrovoľníčka v Keni, neskôr som pracovala na koordinácii projektov v Keni, Južnom Sudáne, na Haiti, v Afganistane a Gruzínsku. Viedla som misiu na turecko – sýrskych hraniciach pre ľudí vo vojnou zasiahnutých oblastiach Sýrie, koordinovala som humanitárnu pomoc na Ukrajine, pracovala s mládežou na Slovensku. Keď som vyrastala, netušila som, že taká práca existuje. Bola som slovenskou reprezentantkou v plutvovom plávaní a rýchlostnom potápaní, vyštudovala som cestovný ruch na Ekonomickej fakulte UMB a pracovala ako hotelová manažérka. Každá skúsenosť je dobrá. Lebo nie je nič tak komplexné ako pomoc. Dnes sa trošku venujem aj politike. Lebo pomoc na naučila, že je potrebná všade tam, kde zlyhávajú politické rozhodnutia.

Blogy