Únava materiálu a únava z myslenia

Covid je tu s nami už omnoho dlhšie, ako sme si na jeho začiatku pripúšťali. Bežný tunajší človek dokáže byť milý, ústretový, ochotný pomôcť „vytvoriť koridor“ (spomienka rok 1989) . Počas tejto doby je ešte ochotný riadiť sa pravidlami slušnosti, rešpektovania iných, podporovať súdržnosť spoločnosti tak tri týždne. Potom sa už prejaví „únava“ v každej možnej negatívnej podobe – objavujú sa syndrómy sebeckosti, obviňovanie iných, podráždenosť atď. Ľudia sú už vyčerpaní, unavení a náchylní hľadať jednoduché, rýchle riešenia problému, ktorého veľkosť je väčšia ako veľkosť tých problémov, na ktoré boli doteraz ako tak zvyknutí.  Tieto jednoduché riešenia im prinášajú úľavu z nutnosti myslieť.

Konšpiračné teórie zakvitnú v plnom kvete („Áno, v automobilovom priemysle je nedostatok počítačových čipov, pretože všetky ich dali do vakcín, ktorými nás chcú teraz začipovať, to všetko je iba biznis veľkých firiem“). A to ešte nevedia, že aj riadiace jednotky automobilov tie čipy odmietli a založili si odbory. Ľudská predstavivosť je skrátka obmedzená, nedá sa vymyslieť taká veľká blbosť, ktorej by nikto neuveril. V takejto atmosfére  sa urodí spústu nových „vedcov“, tradičné autority poznania postupne vyjdú z módy, každý zrazu má akúsi svoju pravdu a všetko vysvetľujúcu „teóriu“, lom sa šíri a spoločnosť sa štiepi.

Pre ilustráciu skúsme jednoduché „faktuality“ (aktuálne fakty). Na jar roku 2020 (počas prvej vlny pandémie) dôvera ľudí vo vedu a vedcov rástla. Napr. v Nemecku v apríli 2020 vedcom dôverovalo 73 % obyvateľov, pričom až 36% im vyjadrilo absolútnu dôveru. O rok neskôr (druhá vlna pandémie) to už bolo iba 9%! Samozrejme ani vedcov nemožno úplne zbaviť viny. Dôležitý je aj spôsob komunikácie s verejnosťou. „Ak to nevieš vysvetliť jednoducho, potom tomu dostatočne nerozumieš“ (Albert Einstein).

Do tejto hry však vstupuje ešte jeden dôležitý hráč , ktorý chce byť skôr viditeľný ako užitočný– politik. A tak politik je väčšinou súčasťou problému, nie súčasťou riešenia. Keďže politik ma podľa H. Kissingera „napuchnuté ego“, väčšina z nich vedie márny boj proti očareniu ega ilúziou samého seba, svojich „mimoriadnych“ schopností. Ak sa ešte raz obrátime so žiadosťou o radu na Einsteina, dostane sa nám napr. tejto odpovede: „Čo je správne, nie je vždy populárne. Čo je populárne, nie je vždy správne“. A môžete hádať, či politik chce byť populárny alebo myslieť správne.

Môže však existovať aj iný dôvod, prečo si politici nevedia rady s covidom. Voliči si totiž politikov vyberajú podľa toho, ako ľúbivo vedia rečniť. Keďže, podľa súčasného stavu poznania, vírusy nemajú uši, na takéto ľudské reči nedajú a robia to, čo sa im darí najlepšie, množia sa.

Dôležitú úlohu v tejto hre na pravdu zohráva samozrejme aj náš spôsob myslenia a rozhodovania, ktorý, hoci prešiel dlhým vývojom, má svoje temné zakutia a záludnosti. Napríklad:

Dunning-Krugerov efekt (https://sk.wikipedia.org/wiki/Dunningov-Krugerov_efekt), sformulovaný ešte pred covidom v r. 1999 tvrdí, že menej kvalifikované osoby, resp. osoby s menšími schopnosťami, znalosťami v danej oblasti výrazne nadhodnocujú svoje schopnosti a výkon v porovnaní s ostatnými. Takíto jedinci majú ťažkosti rozpoznať svoje reálne schopnosti, čo je spôsobené hlavne nedostatkom ich meta-kognitívnych schopností. A naopak, kompetentní a kvalifikovaní ľudia podhodnocujú svoje schopnosti a preceňujú silu ostatných. Takže v spoločnosti sa vytvorí nerovnováha medzi reálnymi schopnosťami ľudí a ich seba-hodnotením.

Samozrejme, toto nie je jediný typ poznávacej chyby/skreslenia, predpojatosti v ľudskom myslení.  Po ruke je ďalší typ poznávacej chyby – Cognitive bias (https://en.wikipedia.org/wiki/Cognitive_bias), čo je z jazykového hľadiska antonymum/protiklad slova nestrannosť, ale slovo „strannosť“ sem akosi nezapadá.

Confirmation bias (https://en.wikipedia.org/wiki/Confirmation_bias), môžeme voľne preložiť aj ako „selektívne zhromažďovanie dôkazov“, ľudovo „Aj tak mám ja pravdu“. Je to  proces spracovania a interpretácie informácií, v ktorom všetko robíme tak, aby sa naše očakávania stali skutočnosťou, čiže preferujeme informácie ktoré potvrdzujú naše predpoklady, hypotézy, očakávania, predpojatosti, bez toho, aby sme overovali, či sú správne alebo nie. A na druhej strane ignorujeme informácie, ktoré sú v rozpore s našimi predpokladmi až predsudkami.  Tento spôsob „únavy myslenia“, vyústi do oslabenia až abdikácie na myslenie. Uvoľnený myšlienkový priestor hneď vyplnia konšpiračné teórie – kognitívny horror vacui (strach z „myšlienkového prázdna“).

Ak pôjdeme ešte trochu ďalej do histórie vedy 20. storočia, natrafíme na vedca menom Herbert Simon (r. 1978 Nobelova cena za ekonómiu , r. 1975 Turingova cena). Herbert Simon upozornil na ohraničenosť našich racionálnych teórií v rozhodovaní, podľa neho existujú určité limity pri rozhodovaní jednotlivcov. Podľa jeho konceptu obmedzenej racionality (Bounded rationality https://en.wikipedia.org/wiki/Bounded_rationality) kapacita ľudskej mysle formulovať a riešiť zložité problémy je veľmi malá v porovnaní s veľkosťou problémov, ktorých riešenie si vyžaduje objektívne racionálne správanie v reálnom svete. Preto si ľudia, podľa tohto princípu,  pri riešení takýchto problémov vytvárajú akýsi jednoduchší model situácie, v ktorej sa nachádzajú. A keďže tieto modely sú nepresným odrazom ich reality,  je ich správanie nepresné a majú tendenciu k iracionálnym rozhodnutiam.

K tejto problematike má veľa čo povedať aj daľší vedec, Daniel Kahneman (Nobelova cena za ekonómiu v r. 2002), Kahneman v knihe Myšlení rychlé a pomalé uvažuje dva systémy, ktoré riadia to, ako premýšľame a ako sa rozhodujeme. Systém 1 je rýchly, intuitívny a emocionálny. Systém 2 je pomalý, váhavý a logický. Kahneman zároveň radí, v ktorých situáciách môžeme a kedy naopak nesmieme veriť svojej  intuícii (Systém 1) a také kedy a ako využívať prínosy pomalého myslenia (Systém 2), aby sme sa vyhli chybám v myslení .

Tých poznávacích chyb v myslení a rozhodovaní človeka je samozrejme omnoho viac. Pre záujemcov o stratu ilúzií o dokonalosti Homo sapiens pozri napr. https://en.wikipedia.org/wiki/List_of_cognitive_biases

Táto bohatá rozkošatenosť nedokonalostí v myslení človeka nás môže doviesť až k domnienke, že je vlastne zázrak, že vôbec ešte existujeme. Už spomínaný Einstein nám ponúkol dva spôsoby ako k tejto skutočnosti pristupovať: „Jestvujú iba dva spôsoby, ako prežiť svoj život. Jeden je, akoby nič nebolo zázrakom. A druhý, akoby zázrakom bolo všetko“ (Einstein).

Ak sa trochu ohliadneme do vlastných dejín, zistíme, že za čias komunizmu sa súdruhovia držali línie strany a pravidla: „Rozmýšľajte súdruhovia, … ale rovnako!“ A teraz pravda je všetko a nič, sprivatizovala sa.

Sociálne siete tuto odchýlku od racionality iba zväčšili (podiel logického, racionálneho myslenia na „hrubom kognitívnom produkte“ výrazne klesol). Je na to niekoľko dôvodov:

• prevládajú rýchle, silne emočne zafarbené reakcie,
• pri formulovaní odpovede sa nedívame do tváre človeka, ktorá odráža jeho vnútorne myšlienkové aj emočné poryvy, ale do chladného, bezcitného svetla monitora,
• digitálny priestor je síce obrovský, ale aj tak my si z vyberáme iba akési mikro-komunity, ľudí, ktorí majú rovnaké názory ako my, mýlia sa rovnakým spôsobom a navzájom sa v tom spôsobe uniku od reality utvrdzujú.

Nestrácajme však nádej, „Niekde uprostred problému vždy stojí príležitosť“ (neodbytný Einstein).

A vôbec, keď sa tak dívam  na tú trúchlohru na slovenskej politickej scéne,

Ďalšie voľby na Slovensku by mala vyhrať NAKA!