Denník N

Obety pre Krakena (Ministerská paseka)

Slúži im ku cti… že boli ochotní takto sa ponúknuť. Ako vnadidlo. Ako kus mäsa pred hlbokú noru, v ktorej sa skrýva… potom, čo zlyhali všetky pokusy presvedčiť ho rozumom. Ako vždy, keď sa pred umom začnú zatvárať uši, nastáva čas krvi, špinavý a hrubý, v poslednej nádeji uspokojiť rozhnevaného vladára, či boha.

*****

Nemuseli to urobiť. Mohli stáť bokom a čakať, ako iní. Nikto ich nežiadal vykročiť do palebnej čiary, napohľad naivne a hlúpo, a núkať sa ako trofej za nič pre chamtivé palce, ktoré ani nevedia ako s tak cennými figúrami naložiť. A je len isté, že ten strelec, kôň či veža, budú v ďalšej hre chýbať.

Ale tak to napokon býva vždy keď zmĺknu múzy: Prví odchádzajú tí najlepší z nás.

(Sami od seba.)

*****

No kto dnes povie aký zmysel bude mať ich obeta, keď pomstychtivý kráľ kuje deň a noc stále nové pikle? Cúva iba po kroku. Ísť odmieta, bežať sa hanbí. Hocako prehráva, kapitulácia je vylúčená. A ak predsa, tak nech ich to stojí čo najviac. Nič nie je dôležitejšie… než tento boj.

*****

No ak máte šťastie, že vám v tomto cirkuse ešte nikto nezomrel, možno vám tiež neunikne ten čudný nepomer, zvláštna nerovnováha síl, prozaická nespravodlivosť, ktorú vesmír musí milovať, keď – zatiaľ čo zloduch môže pri snovaní svojich sietí chladne spoliehať na limity, ktoré figúram kladie ich charakter – hrdinovia sa vo svojom protivníkovi nemôžu spoľahnúť na nič, nedá sa v ňom nahmatať nič pevné, žiadna mravná kostra, čo by jasne vymedzovala rozpätie jeho útokov, a otvárala tak predporozumenie či priestor na dohodu na tom, pokiaľ (a ako) sa bojuje – a na hraniciach, za ktoré sa nepôjde.

S takým protivníkom sa dá vyjednávať a dohovoriť. Takého protivníka si možno dokonca vážiť, kým v ňom napriek všetkým rozdielom je aspoň táto bazálna zhoda s nami: Že ctí pravidlá – a že drží slovo.

Takému protivníkovi sa môžete otočiť chrbtom.

*****

V našom šedom kráľovstve však po uplynulom roku začína byť jasné jedno… (hoci chladne, ako polárna noc): Prináša akési zvláštne upokojenie poznanie, že napriek všetkej tej neistote dosiahujeme pomaly istotu v tom, že isté už nie je nič. Že nech sa snažíme, koľko chceme – naozaj nikto nevie, čo bude zajtra. Čo znova skrsne v tej pomazanej hlave.

Iba že aj tú raz vezme čert.

Teraz najčítanejšie

Gabriel Kuba

Hudobník a pesničkár, ktorý občas rád napíše aj niečo, čo sa nespieva.